fbpx
Máme dobu bezkontaktnú a nehovorím o Covide

Namiesto nezmyslov zapájať zmysly. Po dobe kamennej, bronzovej a ďalších, máme dobu BEZKONTAKTNÚ. Budeme sa ešte dotýkať?

Zrak, čuch, sluch, hmat a chuť.

Stáva sa vám, že vás mladí ľudia, obzvlášť muži vo veku tak okolo 25 až 30 rokov, nepozdravia, keď v práci pristúpia do výťahu?  Len vojdú. Potichu, anonymne.

Mne veľmi často.

Vŕtalo mi to stále v hlave a pýtala som sa ľudí, či si to tiež všimli. Všimli.

Nič sa nedá zovšeobecňovať, určite nie sú všetci takí. Ale je to častý jav.

Prečo je to tak?

Niektorí hovoria, že títo mladí ľudia už vyrastali v mobilnej dobe, lepšie povedané, v dobe mobilných telefónov. Komunikujú písaním krátkych správ, emotikonov, pri ktorých často ani nevedia, čo znamenajú. So sklonenou hlavou píšu maily, krátke odkazy, posty, komentáre a čo ja viem, čo ešte kde komu, ako a cez čo píšu.

Nepotrebujú hovoriť?

Boja sa?

Hanbia sa????

Čo ja viem?

Alebo už naozaj prichádza nová doba? Doba, kedy ten, kto nie je anonymný, kto sa zdraví neznámemu, kto sa prihovorí vo vlaku, v obchode, v čakárni u lekára, tak takýto človek je starý, doterný alebo trápny?

A tak som sa rozhodla urobiť malý experiment s názvom „OČNÝ KONTAKT“.

Bola to terapia aj pre mňa.

Inšpiroval ma film Som nesmelý, ale liečim sa, kde terapeut poradil nesmelému Pierrovi Richardovi pozerať sa ľuďom uprene a dlho priamo do očí. Bola to terapia na jeho hanblivosť. Ak ste ho nevideli, tak si určite viete predstaviť, čo sa odohrávalo vo filme v duchu francúzskej komédie.

Rozhodla som sa teda neznámych ľudí na ulici zdraviť a pritom sa im dívať do očí. Ale nie tak dlho ako Pierre. Že vraj 4 a viac sekundový pohľad do očí je už provokatívny, až erotický. Toto v mojom veku nebudem riskovať. Tak som dala 3 sekundy. To by mohlo byť tak akurát.

Výsledok?

Ženy pozerali trochu nedôverčivo, ale pozdravili.

Muži sa pozdravili, usmiali a poniektorí aj otočili.

A nechcite vedieť, čo sa dialo, keď som experimentálne pridala úsmev.

Anonymita bola narušená.

Chodiac po tej istej trase každý deň sa mi stávalo, že som týchto ľudí stretávala pravidelne. A neuveríte, niektorí sa mi hneď na druhý deň pozdravili ako prví.

Je to jednoduché. Treba sa len POZERAŤ, USMIEVAŤ, ROZPRÁVAŤ A POČÚVAŤ.

Namiesto nezmyslov zapájať zmysly. Pekne postupne zrak, čuch, sluch, hmat a chuť.

Máme dobu bezkontaktnú a nehovorím o Covide.

Chuť a hmat, to už je na iný článok, ale môžeme povedať, že hovoríme o chuti komunikovať a o dotyku pri podaní si ruky.

Ale pri tom dotyku sa predsa len ešte zastavím.

Po dobe kamennej, bronzovej, železnej a všetkých ďalších, tu máme dobu BEZKONTAKTNÚ. A nehovorím o Covide. Táto doba tu už bola dávno pred Covidom.

Doba kedy sú dotykové už len mobilné telefóny, tablety a iné šelmy displejovité.

Sú to naši kamoši každodenní. Mobil je príjemný a nenáročný spoločník. Hneď nám odpovie na naše otázky, bez reptania, netreba sa ho trikrát pýtať. Neodvráva. Zahrá sa s nami. Zaspieva nám. Nič nevyčíta. Neklame. Nekričí. Neháda sa. Neotravuje. Nie je zbabelý. Nechrápe. Netvári sa, že spí. Nechce, aby sme mu na všetko odpovedali. A okrem jednoduchého dobitia batérie, nič od nás neočakáva.

Dotýkame sa ich tak často, ako sa len sochár dotýka hliny, keď v zápale najväčšej umeleckej vášne tvorí monumentálne dielo.

Nedávno som bola na jednom kurze a na obede v blízkej reštaurácii pri vedľajšom stole sedelo asi 10 chlapcov vo veku 10 až 12 rokov. Udivilo ma, že sú ticho ako myšky a disciplinovane čakajú na jedlo. Za mojich čias, takíto chlapci svojim zľahka mutujúcim krikom „zoceľovali“ nervy súdružkám učiteľkám a všetkým okolo. Stihli rozbiť zopár vázičiek, sem tam aj zopár nosov, pier a čo ja viem čoho ešte.

Žeby skautský tábor a držia bobríka mlčania?

Nie. Všetci do jedného ticho pozerali do svojich mobilov. Účastníci detského letného denného tábora „Mladí youtuberi“.

Týchto mladých mužov ešte s veľkou pravdepodobnosťou zlomia hormóny.

Ale čo my?

Bude sa nás ešte niekto dotýkať? Budeme sa ešte niekoho dotýkať?

V jednom sci-fi  filme žili ľudia v budúcnosti bez akýchkoľvek emócií a pocitov. Absolútna bezkontaktná doba. Emócie a city boli označované za chorobu. Zopár ľudí začalo niečo cítiť a tak ich museli oddeliť a liečiť.

Hlavný hrdina tiež „ochorel“ a na pracovnej porade oznámil:

„Mal som pozitívne testy. Zatiaľ som v 1. fáze. Nie je to infekčné. Ale, ak je vám to nepríjemné, budem nosiť masku“.

Takže po Covide príde toto?

Ja pevne verím, že takáto budúcnosť nás nečaká.

Verím, že ľudia sa stále chcú usmievať, rozprávať, počúvať, cítiť a dotýkať sa.

Verím tomu, pretože navzdory dobe bezkontaktnej, som stále optimistka.

Silvia Grecová

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová