fbpx

Asi každý z nás má nejaký nedoriešený konflikt so svojimi blízkymi. Skúste im napísať list.

Písanie denníku pomáha psychike človeka„Deníčku můj milý, stydím se ti psát, protože jsem se zase oženil…“

Takto začínala jedna show Jiřího Krampola a Miloslava Šimka. A pokračovala ďalšími vtipnými postrehmi z denníka zúfalého muža.

Ja som si nikdy nepísala denník.

Ak nerátam tínedžerskú sériu uletených úvah „Prečo nejeme muchy“, napísanú pri pohľade na mucholapky v každej izbe u starých rodičov. A ešte cestovateľské denníky. Takých zopár mám. Nedávno som ich našla a začítala som sa.

„Zážitky nemajú byť ani pekné, ani škaredé, ani dobré, ani zlé, ale majú byť INTENZÍVNE,“ to hovoril jeden člen našich cestovateľských výprav.

A veru bolo čo zachytávať.

Hľadať toaletu v Káhire, s pomstou Tutanchamóna v črevách, tesne pred nástupom do autobusového konvoja s vojenským sprievodom, to bolo dosť intenzívne. Alebo pobehovať po Nórsku s večne mokrým spacákom, batohom na chrbte a obsahom fazuľovej konzervy v bruchu, bol tiež veľmi intenzívny zážitok. Ísť po ľadovci v hmle, bez sprievodcu a reťazí, s prázdnym bruchom, bol giga intenzívny úlet. Nehovoriac o tom, že v duchu show Šimek & Krampol by každá kapitola začínala asi takto:

„Deníčku můj milý, stydím se ti psát, protože jsem se zase nemyl.“ To už bola INTENZITA, ako sa patrí.

Ale nikdy som si nepísala taký ten ozajstný „deníček“. Súkromný. Môj.

Ktovie, čo by v ňom bolo. Čo by som si napríklad ako mladá násťročná písala? Bolo by zaujímavé si ho teraz čítať. Hneď mi napadla básnička, ktorú recitovala Ivana Chýlková vo filme Díky za každé nové ráno. Tá by bola vtedy v mojom denníku asi také každodenné intro.

Jsem trapná, jsem trapná, jsem trapná.

Jednou z těch trapasů umřu a zakopaj mně pod černou zem.

A tam s kostlivcema budu si povídat, co do hrobu mně sklátilo.

Hloupý řeči, úsměv v řeči,

bolení břicha, výkřik do ticha,

prohraná sázka a beznadějná láska.

Křivý nohy, špatná pleť, a dlouhej nos.

Jednou z těch trapasů umřu

a zakopaj mně pod černou zem.

A tam s kostlivcema budu si povídat, co do hrobu mně sklátilo.

A budu trapná, budu trapná, budu trapná.“

Na denníku je najlepšie to, že si ho môže písať každý. Nemusíte byť tínedžer a ani žiadny literárny guru. Bude len váš, môžete písať, čo len chcete a ako len chcete. Môže to byť zábavné, ale aj upokojujúce.

Vypíšte sa z trápenia

Písanie denníka, alebo písanie čohokoľvek, je terapia pre boľavú dušu. Príčiny bolestí duše sú tu stále. A v poslednom čase je ich dosť veľa. Hádzaním myšlienok na papier automaticky začne proces triedenia. Ten chaos v hlave zrazu na papieri začne dávať zmysel. Problém je vyriešený a všetko je zrazu také jasné, čo treba urobiť alebo neurobiť. Umožní nám to pozrieť sa na veci z nadhľadu. A obavy, ktoré sme mali, často zmiznú alebo sa zdajú oveľa zvládnuteľnejšie. Je to ako taká naša súkromná spoveď so sebou a vyčistenie si hlavy.

Ak máte problémy s prejavovaním emócií a svojich pocitov, písanie je ideálna forma, ako ich pustiť von. Papier znesie všetko a vám sa uľaví. A navyše sa pomaličky naučíte prejavovať emócie tak naozaj, nielen na papieri.

Asi každý z nás má nejaký nedoriešený konflikt so svojimi blízkymi. Skúste im napísať list.

Pretože na papieri máme viac času veci pochopiť a viac vysvetľujeme, ako sa hádame. Uvoľníme záťaž, ale nepovieme slová, ktoré by nás neskôr mrzeli. Sú veci, ktoré treba povedať, ale sú aj také, ktoré je lepšie napísať a poslať. Ale najlepšie je to vtedy, keď tie naše napísané listy netreba ani posielať. Utriedime, pochopíme a vyriešime. Skrátka sa z toho vypíšeme.

Písanie denníka zmierňuje úzkosť a umožňuje zvládať stres. Tým vlastne zlepšujeme svoju imunitu. Takže k vitamínu D, C, zinku… odporúčam naordinovať si písanie. Dávkovanie podľa potreby a chuti.

Čo bolo prvé, čítanie alebo písanie?

Takisto, a možno aj viac, ako čítanie, i písanie nám zlepšuje slovnú zásobu. Pomáha nám lepšie a zrozumiteľnejšie sa vyjadrovať. Navyše je to úžasná vec na rozvoj kreativity a fantázie. A veľmi rýchlo sa to pretaví aj do nášho celkového prejavu a zdravého sebavedomia. Zrazu zistíme, že sa nám otvára toľko možností.

Čarovné momentky

V denníku sú zachytené rôzne momenty z nášho života. A keď si ich s odstupom času prečítame, okrem krásnej nostalgie nám niečo, čo bolo kedysi možno bezvýznamné, dnes môže pomôcť. Zistíme, že sme zabudli byť takí, akí sme boli a čo nám pomáhalo. A niekedy je to naozaj zábavné čítanie.

Píš, píš, píš, lebo ťa zje myš

Toto sme písali ako deti, v závere každého listu z pionierskeho tábora.

Stačí len pero, zošit a môžete písať. Kedykoľvek a kdekoľvek. Táto terapia nás nestojí takmer nič. Je to ten najlacnejší psychológ na svete.

Aby ma teda žiadna „myš“ nezožrala, začínam písať: „Deníčku můj milý, stydím se ti psát, protože…“

Silvia Grecová

#zivotologia

Korektúry: Katarína Málková

Psychické zdravie… ako si ho chrániť?

Aj o tom sme sa rozprávali s MUDr. Feldmarovou. Vedeli ste, že psychické choroby sú dedičné?

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

Mohlo by vás zaujímať