fbpx
Dobré vlastnosti úspešných Sloveniek

Nemusíte byť mladé, dravé a mať na bruchu tehličky, aby ste boli krásne. Stačí len byť samé sebou…

Moje milé Slovenky

Po Nežnej revolúcii sme sa aj my, Slováci, rozbehli do sveta. Niektorí zo zvedavosti, niektorí za vzdelaním, za prácou, za kariérou, za láskou, niektorí chceli nazbierať skúsenosti a poniektorí chceli možno aj zbohatnúť.

Ja som zostala doma.

Oficiálne kvôli silným rodinným väzbám a koreňom, ale v skutočnosti asi skôr kvôli nedostatku odvahy. Odvahy opustiť rodnú hrudu, opustiť isté vyjazdené koľaje a vrhnúť sa do rizika neznámeho sveta.

Ale bez problémov a s veľkou radosťou som prijímala pozvania na návštevu svojich blízkych Slovákov a Sloveniek v cudzine.

Jedno leto som sa takto ocitla v Bruseli. Moja kamarátka, odvážnejšia ako ja, tam našla svoju prácu snov.

Sotva som dorazila, už mi oznámila:

„Zajtra ideme na piknik“!

Slováci sa veľmi radi v každom kúte sveta stretávajú a udržiavajú kontakty.

Práve v čase mojej návštevy sa konalo pravidelné barbecue Čechov a Slovákov žijúcich v Bruseli. Rodná hruda veru občas chýba. A tak, s flámskymi klobásami a slovenským vínom v batohu, sme sa vybrali do československého sveta v strede belgického lesa.

Medzi davom ľudí s českým alebo slovenským pivom v ruke, ktorí boli šťastní, že sa môžu vyrozprávať vo svojom rodnom jazyku a pocítiť kúsok nostalgie a radosti svojich domovov, som si všimla jednu zvláštnu pani v staršom veku.

Mala tričko s obrovskou americkou vlajkou na hrudi. Na hlave šiltovku s trochu menšou americkou vlajkou a na krku jej na šnúrke viselo pero s najmenšou americkou vlajkou. V ruke držala zápisník a chodila od jednej ženy k druhej.

Nuž a prišiel rad aj na mňa.

So širokým americkým úsmevom a s americkou slovenčinou ma oslovila:

„Hi, moja dear, si Slovenka?“

„Áno som.“

„A vy ste?“

„Ja som Helena, pôvodom z Podbrezovej, ale už vyše 40 rokov žijem v New York City, you know?“

„A čo robíte v Bruseli?“

„Well, rozhodla som sa po rokoch navštíviť rodné Slovensko, ale zastavila som sa pozrieť moja teta, ktorá emigrovala spolu so mnou, ale zostala tu, v Belgicku.“

Hneď si zobrala slovo a začali otázky, koľko mám rokov, odkiaľ som, či sú rodičia stále spolu, kde pracujem, čo som vyštudovala, aké mám koníčky, aké knihy čítam, aké filmy pozerám, aký vzťah mám k alkoholu a drogám, či a aké antidepresíva beriem. Otázky boli viac a viac intímnejšie a bizarnejšie.

Po otázkach, či viem variť, urobiť kysnuté cesto a upiecť chlieb a buchty, či si sama periem, či viem žehliť a šiť, som čakala, kedy bude mať pani Helena krátku pauzu na nádych a rýchlo som povedala:

„Nuž, pani moja zlatá. Všetko toto viem. A viem aj položiť dlažbu a vykachličkovať kúpeľňu a vymaľovať. Viem vymeniť žiarovku, opraviť poistky, vymeniť vodovodné tesnenie a aj sifón. Viem zasadiť aj vykopať zemiaky, postarať sa o deti, rodičov, starých rodičov aj o zvieratá. Viem spievať, tancovať a spoločensky konverzovať na akúkoľvek tému.

„Výborne, my dear!“ zaplesala pani Helena z New York City.

„Ale prečo vás to zaujíma?“ opýtala som sa.

„You know, ja mám syna Janka, má 40 a stále je sám. Nenašiel si ešte tú pravú nevestu. Viete, ja mám rada New York, aj Ameriku (to je vidieť, pomyslela som si), ale Američanky nie sú ako Slovenky.

Američanky sú veľmi náročné, na seba a aj na ostatných.

Američanky nevaria a jedia polotovary. A sú obézne. Z toho majú depresie, a tak berú antidepresíva. A tie chudé sú zase extrémne posadnuté diétami, buď pracujú, alebo sú vo fitku. Sú vystresované, keď zjedia kúsok chleba s lepkom. Myslím, že po slovenských bryndzových haluškách by skončili zase na antidepresívach. Nič nestíhajú, majú domáce gazdiné, o deti sa starajú opatrovateľky.

Slovenky sú pracovité, vedia chutne navariť a postarať sa o deti.

Rodina je pre nich na prvom mieste, ale zároveň pracujú a sú v práci úspešné. Sú krásne, vedia sa upraviť, ale neboja sa zašpiniť sa a, keď treba, vyhrnú si rukávy a vykydajú hnoj. Všetko zvládnu. S humorom a nadhľadom. Sú chápavé a vedia sa prispôsobiť okolnostiam. Sú múdre, silné, citlivé a láskavé zároveň. Všetko potrebné, čo som sa naučila pre život, som sa naučila na Slovensku od mojej mamy a starej mamy.“

Táto na prvý pohľad smiešna ženička nám po kúsočkoch vstriekla antisérum proti plachosti a menejcennosti. Preniesla na nás trošku z toho svojho sebavedomia a svojej hrdosti. Ale nie americkej, tej našej, slovenskej.

Bolo neskutočné, že táto žena priletela až z New Yorku, aby našla pre syna súcu nevestu. A matky chcú predsa pre svoje deti len to najlepšie. Možno trochu prehnané. Aj som si pomyslela, chudák syn. Že ho tou svojou láskou asi prinajmenšom, pekne povedané, dusí. Niektoré matky sú už také. To už nezmeníme.

Ale teraz nešlo o syna.

Išlo o mňa, o nás, o slovenské ženy – sivé myšky, ktoré boli zrazu na piedestáli.

Vždy, keď ma premôžu myšlienky menejcennosti a cítim sa škaredá, hlúpa a neschopná, spomeniem si na túto milú belgickú príhodu a hneď je zo mňa silná, krásna a sebavedomá žena, ktorej leží pri nohách celý svet.

Keď sa na to pozerám s odstupom času, stále sme také. A vekom máme aj niečo iné. Máme ešte väčší nadhľad, humor, skúsenosti, zrelé názory a vieme stáť na vlastných nohách. Neriešime malichernosti a blbosti, sme priamočiare, ale zároveň citlivé, keď treba, vieme byť tvrdé, ale vieme aj veľa tolerovať, nebazírujeme na blbostiach. Vieme, kedy bojovať a kedy byť nad vecou a mávnuť rukou.

Tak ako sa prihováral Julo Satinský vo svojej knihe „Moji milí Slováci“, tak sa ja prihováram teraz vám.

Moje milé Slovenky,

ste krásne, múdre, tvorivé a šikovné. Ste úspešné v práci a zároveň popri tom bez väčších problémov preplávate svojimi domácimi a rodinnými povinnosťami, čo je niekedy nadľudský výkon. Viete, ako zarobiť peniaze, ale aj ako zašiť roztrhané nohavice. Viete udržiavať pomyselný oheň v jaskyni, ale viete aj uloviť mamuta. A pritom si stále zachovávate ženskosť, citlivosť a nežnosť. Viete sa postarať o seba aj o druhých. Viete sa zabaviť, tancovať, spievať a na druhý deň vstať, upratať a pripraviť raňajky. Viete, kedy rozprávať a kedy počúvať.

A nemusíte byť mladé, dravé a mať na bruchu tehličky, aby ste boli krásne. Stačí len byť samé sebou, nájsť to najlepšie, čo vo vás je a púšťať to do sveta, či už toho slovenského, alebo aj iného.

Nenechajte sa paralyzovať plachosťou, lebo život je potom smutný.

Buďte na seba hrdé.

Ako hovorí Goldie Hawn:

„Konečne som prestala utekať od seba. Kto iný by tu mohol byť lepší.“

Silvia Grecová

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

 

Mohlo by vás zaujímať