Dnes máme takmer všetko a už málo snívame.

ZAMATOVÉ NOHAVICE

Jedno pekné popoludnie, koncom augusta, keď sa už prázdniny chýlili ku koncu, som si písala s kamarátkou, ktorá ale dlhšie neodpovedala. Ozvala sa až večer s  ospravedlnením: „Prepáč, že píšem až teraz, ale musela som ísť deťom kúpiť papučky do školy“.

V hlave sa mi hneď naštartovali nostalgické spomienky z detských čias, kedy sa chodili na konci leta kupovať také tie naozajstné papuče s gumičkami.  Táto jej milá veta ma zahriala na duši ako balzam, v dnešnej dobe, kedy už takmer každé dieťa nosí buď ortopedické papučo-sandále, predpísané ortopédom, na vyšetrenie ktorého sa objednáva už rok dopredu alebo namiesto prezuviek sa nosia značkové tenisky objednávané cez internet.

Pripomenulo mi to staré, dobré bezstarostné časy môjho detstva, kedy nás rodičia koncom leta naložili do MBéčky (Škoda MB 100) a keďže sme bývali v malej obci, hybaj do mesta na nákupy. Nákupy obnášali vždy to isté, papuče do školy, cvičky, modré trenky a biele tričko na telesnú, ale u nás to boli hlavne nové MENČESTRÁKY a FLANELOVÉ KOŠELE.

Pamätáte si aj vy túto dobu flanelových košieľ a menčestrákov, kedy jediným výstrelkom módy boli tričká so Sandokanom kúpené na jarmoku v okresnom meste, keď prišli kolotoče? Pretože Sandokan, respektíve Kabir Bedi , pre vysvetlenie – George Cloony 70 tych rokov, to teda s tigrom vedel.

No ale vráťme sa k menčestrákom. 

Nosili sme ich síce do školy vo všedný deň, ale bola to aj veľká vzácnosť. Pamätám si ako ich volala moja stará mama. Keď išli so starým otcom do kostola, alebo na nejakú veľkú slávnosť, vždy na neho zakričala: „Daj si tie zamatové nohavice“.  Tieto „Zamatové nohavice“ čakali na vešiaku v skrini uložené ako najväčší klenot.

Boli viac ako nejaká značková kabelka za n-tisíc eur,  z ktorej, keď chcete niečo vybrať, už nedokážete vytiahnuť ani ruku, taká je malá.

Keď si premietnem dnešnú dobu, tak tovar, ktorý je teraz v jednom jedinom obchode s oblečením, by obsiahol môj šatník tak na niekoľko desiatok rokov, ak nie aj na celý život.

Ale zase nejaké variácie tam boli, menčestráky boli šedé, modré, hnedé, s hrubšími pásikmi, s tenšími, ale bolo sa treba poponáhľať, aby sa nevypredali. Pamätám si ako sme obdivovali spolužiačku, ktorá sa po prázdninách vrátila od babky až z Levíc a prišla v nových menčestrákoch a teraz pozor, ČERVENÝCH. Červené nemal nik.

Nové menčestráky a nová flanelka, to bola náplasť za končiace sa prázdniny a začínajúci školský rok. A tešili sme sa z nich veľmi.

Možno až v puberte sme zatúžili po niečom, čo sme videli na hudobnej stanici MTV, ktorú mala možnosť načierno sledovať celá naša stredisková obec už v ranných 80-tych rokoch a to vďaka našej televíznej fabrike a prvej skúšobnej satelitnej anténe v celej republike.

No a aby sme sa k takýmto módnym, priam nedosažiteľným skvostom dostali,  museli sme si sadnúť za staré šijacie stroje, ja som začínala na šľapacej babkinej Minerve, a spichli sme si niečo zo strihov z Dievčaťa, neskôr už aj z Burdy. Ale v knižnici bolo iba jedno číslo na celú dedinu. Tak sme si ho s kamarátkami jedna od druhej požičiavali, aby nám ho niekto medzitým nevyfúkol.

Boli sme kreatívni, mali sme o čom snívať, čo si predstavovať a v podstate v tom bola tá krása „nemať nič a môcť snívať“.

Dnes máme takmer všetko a už málo snívame.

Bola to doba bez internetu, mobilov, kedy informácia išla aj týždeň, ak vôbec dorazila. Nič sa nesťahovalo, nestreamovalo a väčšina pesničiek mala zmysluplné texty. Áno všetko trvalo dlhšie, nebolo veľa možností na výber, ale ani od nás sa neočakávalo, že všetko bude urobené ešte dnes a hneď do sekundy, lebo už včera bolo neskoro. Všetko bolo tak nejak relatívne v pokľude.

Keď sme chceli ísť do kina, tak sme čakali týždeň, kým vlakom, neviem odkiaľ, dorazí pás s filmom a keď konečne dorazil, tak neprišli do kina ľudia.

A nemôžem nespomenúť Coca colu. Tú nám mama kupovala len raz za čas a so sestrou sme si tú jednu malú fľašku šetrili a vždy rozdelili na polovice do pohárov a potom sme sa samozrejme hádali, ktorá má v pohári viac.

Tak takéto bolo naše detstvo, skromné, tvorivé, plné snívania, fantázie, kedy sme chodili do knižnice, a museli sme hýbať rozumom, nebol google. V lete sme sa kúpali v normálnej rieke a v zime sme sa sánkovali za domom. Všade sme chodili pešo, zdravili sme sa aj neznámym ľuďom , nič sa nevyhadzovalo a pojem konzumná spoločnosť neexistoval. Slovo „KONZUM“ sme poznali len ako názov obchodu so zmiešaným tovarom. A verte mi, nebolo tam čo „konzumovať“.

Nuž ale napriek tomuto všetkému, necítim žiadnu ujmu, práve naopak, ujmu som začala pociťovať teraz, v tejto dobe. Veľa vecí sme vtedy nemali, ale mali sme jednu veľkú devízu a tou bol ČAS. Čas na všetko, všetkých a aj seba samých.

Keď k nám po revolúcii prišla na návštevu sestrina kamarátka z Francúzska (naozajstná rodená Francúzska) a žila s nami týždeň v našom dvojizbovom byte o výmere 50 m²,  po týždni povedala pamätnú vetu, ktorá hovorí za všetko: „Páči sa mi, ako tu máte k sebe blízko.“

Užívame si veľké domy, veľké úspechy v zamestnaní a budovaní kariéry, možnosti cestovať, dostupnosť veľkého množstva informácií a tovaru, rýchlosť, ale neuvedomujeme si, že pri tom strácame tú „blízkosť“.

Teraz vo všetkých motivačných knihách radia:

„ Žite prítomnosťou, prítomným okamihom.“ A vtedy sme tak žili úplne prirodzene. Odpovede ako prežiť stres dnešnej doby treba hľadať tam. S detstvom sa stratila aj táto schopnosť žiť v prítomnosti. Možno by sme sa to mali učiť a odpozorovávať od našich detí, tie to ešte vedia, tie to robia úplne prirodzene. Ja som sa teda zo zaujímavosti spýtala svojho syna, čo pre neho znamená šťastie, kedy sa cíti byť šťastný. A on mi povedal: „Ráno, keď sa zobudím, tak som šťastný, že mám zase celý nový deň pred sebou“.

Ani nevedel, ako trefne odpovedal. Prežívanie prítomnosti ako vyšité.

Odvtedy si túto vetu opakujem každé ráno, keď vstanem. A k tomu si ešte pridám, že som krásna, silná a sebavedomá žena a ten deň má hneď iný šmrnc.

Áno, technologický pokrok nám pomáha, ušetrí nám viac času. Ale načo nám je ten ušetrený čas, keď ho nevyužijeme, len o to viac zase pracujeme. Ten ušetrený čas venujeme ďalšej, často nezmyselnej práci.

Móda sa neustále vracia, ale nemalo by sa vrátiť aj to „spomalenie“, štýl života, kedy nie sme k sebe takí nároční a dokážeme sa radovať z maličkostí?

Hoci na prvý pohľad sa zdá, že môj článok je o detstve, socializme a móde,  je hlavne o zamyslení sa, čo je v živote dôležité a čo sú pre nás pravé momenty šťastia.

A tak, z titulu túžby po šťastí a pocite bezstarostného detstva, podporená teóriou sily autogénneho tréningu, som sa vybrala do obchodu kúpiť si menčestráky a flanelovú košeľu. Menčestráky som síce nezohnala (ak ste ich niekde videli, dajte vedieť), ale flanelku mali, momentálne je v móde. Obliekla som si ju, pustila som si MTV 80s a starosti, stres, povinnosti, negatívne myšlienky a depresie sú preč.  Funguje to.

Máte aj vy tie svoje „menčestráky“, ktoré vás zahrejú na tele, ale aj na duši?

Len si zaspomínajte na svoje detstvo, určite sa niečo nájde. Spomienky na príjemné obdobia vám určite vyvolajú dobrú náladu a úsmev na tvári.

Skúste to, tak ako ja.

Silvia Grecová

Tak sa odvážte byť odvážni a rozhodnite sa byť šťastní aj vy.