OBYČAJNOSŤ je už vzácna. Hlavne teraz, keď to, po čom všetci najviac túžime, je OBYČAJNÝ ŽIVOT.

OBYČAJNE

 „Máte niečo, čo každá nemá.“

Povedal mi raz jeden muž.

Krásna veta, že?

Bola by, keby nebola vyslovená lekárom po komplexnej sono prehliadke.

„Čo to je, čo to mám?“ opýtala som sa ho vyľakane.

Začal vymenovávať zoznam, čo mám navyše a čo zasa nemám.

„OBYČAJNE býva… a vy nemáte, OBYČAJNE nebýva a vy máte…,“ zaznelo niekoľkokrát.

„OBYČAJNE to, pán doktor, nehovorím a nemyslela som si, že to niekedy poviem, ale…“

„Chcem byť OBYČAJNÁ!“

V ten rok som sa, ako OBYČAJNE pred Vianocami, stretla so svojimi dobrými kamarátkami a našimi rodinnými príslušníkmi na vianočných trhoch. Bola poriadna zima. Klzisko na námestí ani nemuseli umelo chladiť. Zjedli sme cigánsku pečienku, lokše, vypili punč. Síce nám bola ukrutná zima, ale nejako sa nám nechcelo rozlúčiť. Tak vznikol spontánny návrh presunúť sa do bytu jedných z nich a pokračovať v nekončiacej diskusii.

Keď som si u nich v chodbe začala vyzliekať bundu, uvedomila som si, že môj outfit bol v štýle „hlavne, aby teplo bolo“. Bol vyskladaný z tých starých teplých vzorovaných vyťahaných, minimálne trikrát pozašívaných svetrov a ostatných ešte lepších retro kúskov z obdobia neskoršej puberty. Tak som šarmantne všetkých upozornila, aby sa nezľakli, že dnes veru nie som za peknú a nemám návštevný nedeľný „haute couture“ odev.

„Práve som vám chcela povedať to isté,“ zasmiala sa ďalšia, ktorej spod bundy už vykúkali podobné retro kúsky. Ostatné sa len vyzliekli a nebolo treba viac slov. Skrátka, boli sme na rovnakej módnej vlne. Akoby sme sa ocitli na lyžiarskom zájazde spred tridsiatich rokov.

Strašne sme sa smiali. Ale zároveň to bolo také občerstvujúce.

Cítili sme sa vlastne tak nejak spriaznene. A krásne.

Dostavil sa presne ten pocit, ako keď si doma vyzujete nepohodlné topánky, dáte dole podprsenku, natiahnete tepláky a ste doma. A tento pocit domova každej z nás vytvorilo jeden veľký domov. Náš spoločný domov. Taký, kde nemusíme nič predstierať, môžeme chodiť celý deň v pyžame, môžeme byť úprimné, smiať sa, plakať, hovoriť aj mlčať, skrátka, môžeme všetko.

Ten večer bol tak OBYČAJNÝ, až bol kúzelný.

Vždy som rozmýšľala, čo presne znamenajú tie „Kamalásky“, o ktorých spieva Paľo Hammel. „Trochu menej ako lásky, trochu viac jak kamarátky.“

A vtedy, priamo tam, a možno aj trochu skôr, som to už vedela. Nie také tie mužsko-ženské, ale také tie kamarátske Kamalásky, ktoré vás neopustia ani v šťastí, ani v nešťastí, ani v zdraví, ani v chorobe. Ani keď preháňate, sťažujete sa, hysterčíte, plačete, nadávate a nemáte dobrú náladu.

Vďaka ktorým vždy cítime to OBYČAJNÉ, ničím neprifarbované šťastie.

Milé moje kamarátky, ďakujem za tie vaše/naše „OBYČAJE“ a dúfam, že zostanú zachované navždy.

Až kým nás smrť nerozdelí.

Pán doktor, aj napriek všetkým pokusom prírody, či ktovie koho, som OBYČAJNÁ.

A som rada.
Nakoniec, OBYČAJNOSŤ je už vzácna.

Hlavne v dnešných časoch, kedy to, po čom všetci najviac túžime, je OBYČAJNÝ ŽIVOT.

Mám len svoje obyčajné nohy
obyčajné ústa, nos a tvár.
Túlame sa tak po svete mnohí,
rád by som sa takto dlho mal.

Obyčajné nohy, obyčajné chyby,
obyčajný život, občas flám.
Obyčajné nohy, obyčajné chyby,
k štandardu mi stačí, že ich mám.

(Kamil Peteraj/Robo Grigorov, Nohy)

Silvia Grecová

Viac textov od Silvie nájdete tu: #zivotologia

Korektúra: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: 

https://www.facebook.com/Corectus/