Keď je moja duša na dovolenke, hojdám sa v sieti pod stromom. Pri hlave mi štebotajú veselé myšlienky, ševelia listy aj spomienky.  Som tu a teraz. Keď je moja duša na dovolenke, nedvíham telefóny, neriešim faktúry a nemračím sa. Veď ani niet na koho.

Jana Mittmann je energická štyridsiatnička, ktorá riadi farmaceutickú firmu Exeltis – presnejšie, je regionálnou riaditeľkou pre strednú a východnú Európu. Zároveň  je matkou troch detí a žije s manželom v takzvanom dvojkariérovom manželstve. Muž totiž šéfuje veľkej divízii v inej spoločnosti. Ako sa dá zvládať život, keď si kariéru budujú obaja a majú tri deti? Aj na to sme sa pýtali Jany Mittmann.

K mojej každodennej práci patrí pomáhať ľuďom s formovaním sebaidentity, sebauvedomenia, zdravého sebahodnotenia a sebadôvery. Nezaobídu sa bez posilňovania svojich komunikačných a kooperatívnych zručností nevyhnutných pre dobré medziľudské́ vzťahy, a rovnako tak potrebujú zvládať psychohygienu pri riešení problémov a zvládaní stresu. Vychádzajúc z týchto skúseností som napísala svoje zamyslenia. Mojím zámerom bolo, aby čitateľ dostal odpovede alebo indície na cestu za vlastným poslaním.

Život býva všelijaký. Raz ste hore, inokedy dole. Niekedy je to také ani-ani. Samo žil vždy buď dole alebo hore. A prišla stredná fáza. Chce žiť obyčajne. Normálne. Milovať svoju partnerku a dieťa. Tu na Slovensku. Už desať rokov neberie drogy a v medzičase prevádzkuje o.z. NEzávislosť. Pomohol desiatkam ľudí vymaniť sa z cesty do drogového marazmu. Aktuálne potrebuje pomoc on. Nie z drog. …

Ľuďom po 40tke, ktorí nikdy nešportovali a chcú to zmeniť, by som odporučila nájsť si pre seba vhodný pohyb. Môže to byť pravidelná chôdza, plávanie, behanie... Všetko, čo človeku prináša radosť a nespôsobuje bolesť. Aj skupinové cvičenia s kvalifikovaným lektorom sú vhodné. Dôležité je príliš sa neporovnávať s ostatnými a počúvať svoje telo.

Každý rok, bola niekde v okolí, nasadená kukurica. Tento rok to bolo, na poli, za cintorínom. Ísť na kukuricu, z družstevného, samozrejme, nebolo v poriadku. Na druhej strane, babka vždy hovorila, že veď sú tam aj naše role. Nejako som tomu nerozumel, kde tam sú, a prečo sú tam, prečo ich nemáme doma, ale predsa len ma to trochu zbavovalo pocitu viny, že kradnem.

Hospodárska budova stojaca neďaleko rodinného domu. Slúži na uskladnenie náradia, dreva a podobných vecí. To volajú na Kysuciach – huno. Keď je v ňom všetko dobre uložené, dokáže poskytnúť dokonalý relaxačný zážitok! Neveríte? Presvedčil som sa na vlastnej koži.

Urológ je vysoko špecializovaný lekár, ktorý diagnostikuje a lieči patologické stavy a ochorenia orgánov, ktoré tvoria systém močového mechúra. Aj keď ho mnohí považujú za mužského lekára, venuje a zameriava sa aj na liečenie ochorení žien a detí.

„Najviac ma baví nerobiť nič, len tak byť a trochu si premýšľať. A potom zrazu vstanem a niečo spravím. Neberiem to ako prácu, ale ako zábavu. Potrebujem občas zvárať, občas maľovať, občas kreovať nejaké topánky, či navrhovať košele. Je pravdou, že som sa venoval najmä dokumentárnej fotografii. Nedokážem však neochutnávať aj iné výtvarné disciplíny.“

Možno sa vám to zdá nepravdepodobné. Cítite sa plný síl. Zdravie vám slúži. Ak ste žena, nie ste ešte v prechode – takže návaly veru nehrozia. Ešte je čas.  Teda až na pár výnimiek. Ale príde to. (Inak tu dosť pomáha peľové zrno - aspoň mne zabralo). Ak ste muž, ste v plnej sile. Práve zvažujete kúpu motorky alebo lepšieho auta.

Balkán je ešte stále plný veľkých kontrastov a divokej prírody, na ktorú človek nemal ešte čas siahnuť. Preto ak túžite po takomto dobrodružstve, treba ho navštíviť. Všade sme sa stretli len s priateľskými ľuďmi, ochotnými pomôcť. Jedlo je tu skvelé, a nemožno ho veľmi porovnávať s turistickými časťami Chorvátska pri mori (veľké, chutné porcie za nízke ceny). Tieto krajiny sú určite bezpečné, a s pasom EU ako keby sme patrili do vyššieho levelu. Patrik Cvengroš

Na to, aby som aj skúmal, nie len využíval existujúce skúsenosti, potrebujem mať otvorenú hlavu a aktívne vyhľadávať nové informácie, poznatky a podobne. Ak som niečo robil tisíckrát nejakým spôsobom a mám s ním skúsenosti, je fajn aktívne pracovať na tom, aby som to z času na čas vyskúšal inak.

„Asi pred 4 rokmi som dal výpoveď v IT firme. Bolo to skutočne stresujúce zamestnanie. Takže sa mi dosť uľavilo, keď som odišiel. Začal som cestovať a na svojej poslednej ceste po Východnej Ázii som sa zaľúbil. Zostal som žiť so svojou novou láskou. Už sú to dva roky, čo žijem na druhej strane zemegule."

Ako dieťa som trávila celé dni u babky a dedka na prázdninách, a tak som si oživila veľa spomienok, napríklad aké je úžasné vyjsť ráno do záhrady v nočnej košeli a pochutnávať si na práve odtrhnutých jahodách či malinách. Tie letné večery, keď sedíš na terase a okolo teba lietajú chrústy, skáču cvrčky, cvrlikajú lúčne koníky. Ach, dosť bolo romantiky... 

Gréta Fábryová je prozaička a blogerka.  Vyštudovala molekulárnu biológiu a genetiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, pracuje vo farmaceutickom priemysle. Od roku 2016 vedie O.Z. Popradský literárny klub. Pod jej vedením klub organizuje rôzne literárne a kultúrne podujatia. Jej texty boli ocenené na literárnych súťažiach Jašíkove Kysuce a Poetická Ľubovňa. Publikovala v Slovenskom rozhlase, v literárnych časopisoch Dotyky, Orol Tatranský, Glosolália a v zborníkoch Posúvanie,  Parnas a Dozrievanie. No a práve jej vyšla kniha. Nesie názov Do neba ma nevezmú a my sme Grétu vzali na kúsok slova.

"Páni, neviem či ste si to všimli, ale ja som žena. Mám doma syna. Nemám v pláne ďalšie deti, ale možno sa to zmení a zatúžim ešte raz v živote dieťa mať. Porodiť. O 5 rokov teda možno budem na materskej. Navyše nemám vysokú školu. Vonku za dverami sedia dvaja muži. Rodiť nebudú, a pokiaľ viem, obaja výšku majú. Nie som vhodný kandidát."

Niektorí ľudia sú ako hrniec s horúcim lekvárom. Hmota bubloce a prská naokolo, ako oni sami. Ohovárajú, klebetia, vymýšľajú si “overené” informácie.

V tom istom čase, len o niekoľko kilometrov ďalej, konkrétne pred naším domom, zastal pútnik. Doputoval k nám neznámo odkiaľ, v krčme oproti povedal, že sa zobudil v Piešťanoch a rozhodol sa, že ide pozrieť svojho dávneho kamaráta. Lenže dávny kamarát, teda môj muž, bol práve v tej chvíli na Bošáci a tak sa pútnik, vyholený a celý potetovaný, zložil oproti v krčme.

Skúseností a zažitého mám veľmi veľa. Živnosť sa mi rozbieha pomaly a tak som si chcela „privyrobiť“ vo firmách na postoch s požadovanou nemčinou, lebo ju mám na vysokej úrovni , profi C.1.1. Nuž, a za posledné 2 roky ma zavolali na 6 pohovorov. Všetci mi radili, aby som si manažérske pozície vymazala zo životopisu. Kamarát povedal: „Napíš, že si robila 20 rokov upratovačku!“ „Budeš mať väčšie šance“.

Človek sa bulváru bráni, dokonca má pocit, že úspešne. S čistými úmyslami sa začíta do Jesenina a šup. Skončí pri Isadore Duncan a jej „zbohom, priatelia, idem za slávou“. Vraj neprežila šťastný život, ale čo ja viem. Na koncept šťastie alebo nič sa možno upíname príliš. Ešte aj vtedy, keď nahliadame do života iných. Píše sa rok 1903. Aténskymi uličkami kráča skupinka cudzincov. …

Rád sa venujem tomu, čo má zmysel a čo nie je tak ľahko pominuteľné. Mňa osobne veľmi obohatil čas venovaný deťom. Som si istý, že aj vďaka deťom a práci s nimi som lepším človekom a naša spoločnosť potrebuje lepších ľudí, aby sme mali šancu aj na lepšiu budúcnosť. Jednoducho chcem iba prispieť zasievaním toho dobrého. Verím totiž v to, že čo zasejeme, to budeme aj žať. Samozrejme za predpokladu, že sa o úrodu budeme celý čas riadne starať.

Kniha zázrakov hovorí práve o tom, že ak túžime po zázraku, začneme ho aj vidieť a ak ho uvidíme, jeden zázrak priláka k nám ďalší a ďalší a ďalší. Odrazu zázraky budú bežať za nami, aby sa mohli udiať práve nám. Prečo? Lebo zázraky priťahuje naša pozornosť.

Emócie sú len informácia. Veľmi dôležitá a cenná informácia, ale stále len informácia. Sledujem ich, pozorne im načúvam, zisťujem, čo mi chcú povedať, komunikujem s nimi a rozhodujem sa, čo urobím, na základe toho, čomu v danej chvíli verím a cez aké ucho počúvam. Čiže nie, nie som stále pozitívny a vysmiaty, ale stále pracujem so všetkým, čo prichádza tak, aby som tomu porozumel a nebral všetko ako fixne a nemenne dané, ako jedinú možnú pravdu, nech to má akúkoľvek podobu. A najmä, dlhodobo a vlastne neustále pracujem na spôsobe svojho myslenia a mindsete.

Počas môjho detstva som bol, pri mori, trikrát. Dva razy v Bulharsku a raz v Juhoslávii. Tú by sme dnes už na mape nenašli. Roztrhali ju temné ľudské vášne v smutnom, boľavom, krvavom, vojenskom konflikte v deväťdesiatych rokoch. No vtedy, na začiatku druhej polovice osemdesiatych, ešte všetko držalo pohromade. Hoci bola Juhoslávia oficiálne tiež rovnako socialistická krajina ako my, nebolo to rovnaké.

Tak som na dovolenke konečne dočítal knihu Kolymské denníky. Nepatrím medzi veľkých knihomoľov, tak možno preto to „machrovanie“. Ani vám nechcem nahovárať, aby ste hneď začali čítať práve túto knihu. Pre mňa má jedno čaro. Bol som na Kolyme – Сeste Kostí rovnako ako jej autor. Ale poďme pekne poporiadku. Niekedy v júni som sa vybral sám na motorke na jednodňový …

Poviem ti, že keď som to zvládla ja, tak je to možné. Chce to trochu praxe a skúsenosti a preto sa o moje tipy a triky delím v programoch mojich klientov...a keďže stretávam ľudí, ktorí majú stále problém zvládnuť dovolenky, tak sa delím dnes aj s tebou. Lebo, kedy lepší čas, ako v letnom zhone dovoleniek a cestovania?

Dámy, ktoré zažili náš jarný reštart už vedia, že na našom pobyte sa nudiť nebudú. A máme pre všetkých absolútnu pecku. V sobotu nás na turistike kombinovanej s Nordic Walking bude sprevádzať originál Oravák telom i srdcom. Znalý prostredia Zuberca a Roháčov. Budeme hľadať aj balans v živote. Víkend bude aj o rozhovoroch s odborníkmi na témy ako sa stravovať, …

Ak sa pozriete na ktorékoľvek jeho umelecké dielo, bez toho, aby ste si to uvedomili, ústa sa vám automaticky roztiahnu do úsmevu. Svojrázneho výtvarníka sme oslovili pri príležitosti jeho autorskej výstavy, ktorú bude mať od 8.augusta do 1.septembra na Západnej terase Bratislavského hradu.

Včera ma kontaktoval Miloš. Napísal mi na základe rozhlasovej reportáže, ktorú pripravila RTVS a ja som sa v nej vyjadrovala. Z mailu bolo cítiť všetko. Rozhorčenie. Beznádej. Pocit zbytočnosti. Depresia. Miloš bol vysokoškolský učiteľ. 13 mesiacov si nevie nájsť adekvátnu prácu. Už sa dokonca hlásil aj za rušňovodiča. Na odpoveď Železničnej spoločnosti Slovensko, a. s. len čaká.