Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Hana Singleton, rodáčka zo Senca, odjakživa snívala o živote v Austrálii. Veľké sny potrebujú nie len vášeň, ale aj more trpezlivosti a odhodlania. A tie Hana rozhodne má. Rovnako ako aj vytrvalosť, tvorivosť, zmysel pre humor a cestovateľského ducha. Rozhovor s podnikateľkou, ktorá svoj biznis rozbehla v 47-ich rokoch na opačnej strane zemegule, sme robili celkom príznačne – v Austrálii počas hlbokej noci a na Slovensku skoro ráno.
Bratislava – Londýn – Bratislava – Londýn – Sydney
V čase, kedy si o Austrálii snívala, sa naše hranice len veľmi opatrne otvárali svetu. Odišla si po otvorení hraníc hneď do Austrálie?
„ Po prvýkrát som do zahraničia odišla ešte ako študentka Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského. V tom čase pre slovenských študentov neboli veľmi rozvinuté študijné programy v zahraničí a tak som rok pracovala ako au-pair v Londýne a zároveň som intenzívne študovala angličtinu. Vedela som, že bez nej nemá cenu o Austrálii ani len premýšľať.“- hovorí o svojich prvých kontaktoch so životom v zahraničí. Do Londýna sa po skončení vysokej školy vrátila a zostala deväť rokov.
„ Mala som šťastie na ľudí a hoci som si na začiatku vyskúšala rôzne profesie, nakoniec som si vybudovala celkom slušnú kariéru v oblasti market research. Pracovala som pre nadnárodnú spoločnosť a poznala som trhy celej strednej a východnej Európy.“ V práci sa zoznámila aj so svojim manželom, rodeným Austrálčanom.
„ Život v mojej vysnívanej Austrálii na začiatku znamenal zvládnutie obrovskej zmeny. Bolo to o rozhodnutí opustiť stabilný, dobre platený job v Londýne a odísť do celkom novej situácie. Prvé mesiace som v Sydney pracovala na nočných zmenách v supermarkete Coles, mala som na starosti online objednávky. Trvalo nejakú dobu, pokiaľ som si našla prácu v oblasti marker research a mohla som opäť robiť to, čo ma naozaj bavilo a v čom som dobrá. Brala som to všetko prirodzenú cenu za to, že sa mi konečne začal napĺňať môj celoživotný sen – život v Austrálii. Neľutujem ani jedinú chvíľu, som tu šťastná.“
Uvažovala alebo uvažuješ o návrate na Slovensko?
„ Žijem v zahraničí viac ako 20 rokov. Na Slovensku mám rodinu, priateľov a pravidelne sem s rodinou chodíme na dovolenky. Veľmi mi záleží na tom, aby naše tri dievčatá zostali v kontakte s mojim rodným jazykom. Aj preto sme tu rok žili a dievčatá chodili v Senci do školy a do škôlky, aby sa naučili slovenčinu. Ich aj môj domov je ale v Austrálii. Mám tam vytvorené priateľstvá, manželova rodina nás podporuje a prijali ma ako svoju. Na Slovensko a do Európy sa vždy rada vraciam, ale moje miesto je už tam.“
„Ak si chceš prácu nájsť, nájdeš ju, vyberieš si aj nepohodu.“
Viem, že keď si bola s dievčatami na Slovensku, vrátila si sa k svojmu pôvodnému povolaniu a učila si v škole angličtinu. Ako to je s prácou v Austrálii, keď máš tri deti a nežiješ vo veľkomeste, kde je veľa pracovných príležitostí?
„ Mojou absolútnou prioritou sú deti. Až do odchodu na Slovensko som pracovala v market research – písala som ekonomické publikácie. Bohužiaľ na mňa nemohli rok čakať a tak som po návrate do Austrálie zostala bez stálej práce. Ak si chceš prácu nájsť, nájdeš ju, vyberieš si aj nepohodu. Tak som hľadala. Mojou jedinou podmienkou bolo, aby mi práca nebrala čas s babami. A našla som ju. Pracovala som na nočných zmenách v supermarkete a aj keď to bolo veľmi únavné, mohla som byť cez deň čo najviac s dievčatami, takže noc mi vyhovovala.“
Pracovala si po nociach, aby si mohla byť cez deň so svojimi dievčatami. A kde v tomto kolotoči vznikol priestor na to, že si otvoríš vlastnú kantínu?
„Bola som už strašne unavená, tak som vlastne odtiaľ odišla a bola len casual (1 nočná za 6 týždňov). Vedela som, že pokiaľ tie dvere nezavriem, iné sa mi neotvoria. Pár týždňov po mojej rezignácii bol vypísaný tender na nového prevádzkovateľa školskej kantíny v škole, kam chodia dievčatá. Celé sa to odohralo z jednej náhody do druhej, až to bolo smiešne, ako to ten vesmír zorchestroval. Proste to tak malo byť, v inom čase by to nevyšlo.“
A ako Ti napadlo, že sa chopíš práve tohto tendra?
„ Už roky som chodila do školy pomáhať a do kantíny tiež. Dlhú dobu tam predávali cukríky, sladkosti, kuracie nugetky a zohrievanú pizzu, mojim deťom som tam nič nekupovala, nebolo čo. Okrem toho som sa pred časom uchádzala o to, aby som mohla na miestnych farmárskych trhoch predávať zdravé snacky, ale nezobrali ma, mali už veľa jedla. Takže keď prišla možnosť prihlásiť sa do tendra, s kamoškou sme si povedali, že poďme skúsiť. A vyhrali sme. Na vytvorenie tendra sme mali len niečo vyše týždňa, ale dali sme to… Kantínu máme otvorenú 9 mesiacov a obrat už teraz ako takmer za celý rok, pokiaľ bola kantína prevádzkovaná rodičovským združením.“
Niečo vyše týždňa je dosť málo času na prípravu víťaznej ponuky. Ako sa vám to podarilo? Využila si svoje skúsenosti z market researchu?
„Určite – prieskum nám pomohol vo veľa veciach, o čom moja kamarátka a partnerka v biznise Angela ani netušila. Vďaka nemu sme sa bleskovo dostali do bodu, do ktorého niektorým firmám trvá večnosť sa dostať. A pomohlo nám to nie len pri tendri, ale aj neskôr.“
Podnikala si niekedy pred tým? Alebo je kantína MinnaMuchies Tvojou podnikateľskou premiérou?
„ Áno, je to moja podnikateľská premiéra. Pred MinnaMunchies som nemala žiadne podnikateľské vedomosti a ani skúsenosti. Vrhli sme sa do toho s tým, že nemáme čo stratiť, len sa priučiť. Možno tam bolo aj trochu naivity, ale inak sa človek nič nenaučí. Hlavne sme si verili. S vekom si človek viac uvedomuje, na čo ma a čoho je schopný. Veľa ľudí odradí napríklad počet žiakov a učiteľov, povedia si, že to je príliš veľké, ale nás trápilo viacej to, že deti nemali v kantíne na vyber žiadne zdravé veci.“
Vyhrali ste tender, prevzali kantínu. Čo nasledovalo? Čomu vďačíte za úspech?
„My sme prvých 6 týždňov nezarábali takmer nič (i keď rodiny boli cez týždeň nakŕmené). Behom tých šiestich týždňov sme boli schopné urobiť totálnu analýzu predaja, prispôsobili sme ceny, upravili menu a fičíme ďalej. Fungujeme od raňajok až po olovrant a sme ziskové, i keď veľa skeptikov tvrdilo, že to nie je možné. Na jedlo míňam iba minimálne cez víkend, takže to sa tiež pripisuje k výplate. Celá rodina je nakŕmená a ešte nosím aj výplatu. Chceli sme celú kantínu od základov zmeniť. Menúčko, vizáž, proste všetko. A podarilo sa… teraz je z toho vynikajúca kuchyňa, v ktorej sa varí a nezohrievajú sa pizze. Ceny máme porovnateľné s inými kantínami, kvalitu lepšiu. A dokonca varíme aj pre učiteľov – ráno nám povedia, čo by chceli na večeru, takže ani oni po celodennej práci nemusia rozmýšľať nad varením…také take away pre učiteľov. Rozbieha sa to výborne, oslovujú nás aj ďalšie školy, či nechceme prebrať aj ich kantíny. Tak nám to asi ide.“
„Oslovujú nás deti v obchode, shoppingovej mall, sme ako školské celebrity.“
Myslela som si, že Austrália je akosi prirodzene nastavená na zdravú stravu a Ty tu hovoríš, že ste museli kompletne zmeniť koncept.
„To áno, ale v štátnych školách ešte stále fungoval princíp, že školská kantína je ‘odmena´. A očakávali sa cukríky, čipsy, nugety, pizze a podobne. Urobili sme tu takú malú reformu. Ani jeden prvok z menu nezostal… a rodičia sa lúčili s tými cukríkmi ťažšie, ako ich deti… Teraz je všetko inak. Varíme len v kantíne a veľa zeleniny berieme zo školskej záhrady – decká sa tu 
tomu seriózne venujú. Nosia nám zeleninu, bylinky, čo zreje… a my vymýšľame a kuchtíme. A ponúkame tiež bezlepkové verzie, vegetariánske a podobne… niektoré deti sú alergické na laktózu, takže máme produkty aj pre tie. Za starých čias by si nekúpili nič. Naša strava je fakt 5* – dávame si záležať na kvalite. Suroviny berieme od lokálnych výrobcov, farmárov a snažíme sa úplne vyhnúť supermarketom. Dá sa to. A ešte sme zatiahli aj najstarší ročník – šiestakov, aby nám chodili pomáhať. Každý deň máme na hodinku dvoch žiakov – idú sa za tým pobiť. Vyrobila som vouchers, za každú šichtu dostanú 1 a môžu si kúpiť z kantíny, čo chcú.“
Na Slovensku si ľudia postupne budujú svoju kariéru, neradi za prácou cestujú a ani zmeny ich veľmi nelákajú. Niektorí majú predsudky prijať prácu, ktorá je možno statusovo nižšie, než ich predošlé zamestnanie a tak radšej sedia doma a trápia sa. Často tvrdia, že už majú vybudované svoje zázemie, že už nemajú dvadsať rokov a že sa na veľké zmeny necítia. Ty máš za sebou zmien naozaj veľa. Nie len pracovných, životných, ale aj tých geografických. A teraz si si vytvorila svoj vlastný biznis. Riešila si niekedy svoj vek, keď si k zmenám pristupovala? Sú podľa Teba vek, alebo pracovný status dôležité?
„ S tou kariérou to ja osobne vidím takto (je celkom možné, že sa mýlim, ako hovorím, je to len môj názor): Pokiaľ človeku prináša pocit šťastia, 
naplnenosti, pohody a spokojnosti, pokiaľ z človeka vyťahuje tú najlepšiu verziu nás, tak v tom nevidím nič zlé. Vtedy je kariéra vlastne naše hobby. Nás zmysel života, naša cesta.
Pokiaľ ale ide o masírovanie vlastného ega, je zaručené, že to nevydrží. Ja som bola tiež dlho v domnení a presvedčení, že čím vyššie na tom rebríčku úspešnosti budem, tým ma bude viac ľudí rešpektovať a vážiť si ma. Až neskôr som si uvedomila, že každá práca, ak je odvedená poctivo, je hodnotná. Že napriek tomu, že mám vysokú školu, môže mi v určitom čase vyhovovať aj to, že chodím na nočné do supermarketu… Bolo veľa chvíľ, keď moje ego dostalo riadnu na čumák, ale asi to aj potrebovalo :o) Teraz takéto veci už neriešim… Možno aj preto, že v 40+ ma človek rebríček hodnôt vcelku vybudovaný a hlavne odskúšaný. Výhodou je aj to, že v Austrálii sa veku nepripisuje veľký význam, aspoň nie, čo sa začínania malého biznisu týka. Možno v tých vyšších postaveniach, kde ide o veľké peniaze, je to iné. Tam nie som.
Žiješ svoj reštart po štyridsiatke už takmer rok. Ako to hodnotíš, Ty, sama pre seba?
„ Pozri, milionárky v lokálnej kantíne nebudeme, ale nám ide hlavne o pokoj na duši. Obidve máme 3 deti v tých istých ročníkoch, obidve sme rodinne založené & obidve rady kuchtíme… Vidíme naše decká každý deň, vieme, s kým trávia čas a sme tam, keď nás potrebujú. Chodíme na školské zhromaždenia, takže nám neujde nič. Decká sa zdravo stravujú a hlavne sú neskutočne pyšné, že sme tam. Sú nadšené, už nemajú obedáre, ráno raňajkujú v kantíne, na desiatu dostanú ovocný pohár, obed si vyberajú samé a na olovrat si prídu vybrať, na čo majú chuť. 
Oslovujú nás deti v obchode, shoppingovej mall, sme ako školské celebrity:o)) Peniaze sú samozrejme veľmi potrebné a myslím, že vďaka zmenám, čo sme spravili, budeme mať stabilný príjem. A pre mňa? Som spokojná, naozaj spokojná. A kľudná. To čo robím, mi dáva zmysel… a o to ide.“
Ďakujem za rozhovor a prajem veľa spokojných detských maškrníkov:o))
Rozhovoril pripravila: Andrea Trávničková
