Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Nevieme si užívať jednoduchosť života?
Nevieme si užívať jednoduchosť života?Kedysi som sledovala na internete ľudí, ktorí s ráno zobudia a idú robiť to, na čo majú zrovna náladu. Chce sa im maľovať? Tak maľujú. Dostali chuť ušiť si nové šaty? Sadnú si k stroju a šijú. Ak majú chuť upiecť koláč, tak si zamiesia cesto a ak chcú ísť do prírody zbalia si ruksak a idú na výlet. Keď majú pocit, že si k domčeku potrebujú pristavať novú izbu, zavolajú kamarátov a stavajú. A popritom stihnú vždy niečo zasadiť alebo pozbierať v záhradke. Nepotrebujú k životu veľa, no sú šťastní. Sú voľní a slobodní.
Och, aký to len bol rozdiel od toho, čo žijeme my ostatní.
V ruchu mesta sa naháňame za tým, aby sme deň čo deň plnili nové úlohy, ktoré nám v práci zadajú. Ani sa nezamýšľame nad tým, načo je to dobré. Lebo keby sme sa čo len na chvíľu zamysleli, často by sme zistili, že nedávajú žiadny zmysel. Dokážeme stráviť hodiny tým, ako „prekladáme papiere sprava doľava“, vypĺňame tabuľky a štatistiky, riešime záhady elektronických systémov, píšeme listy a čítame iné, píšeme výkazy a správy, no prínos tejto činnosti pre spoločnosť akosi uniká. Ale pssst, to sa nahlas nehovorí! Prácu predsa treba urobiť. Každý deň, zas a znova.
Jedného dňa sa zobudíte a poviete si dosť.
Chcem robiť niečo užitočné. Nielen „akože užitočné“, ale tak naozaj. Niečo, čo pomáha druhým. Nech som na tento svet neprišiel nadarmo. Nech ľudia po našom stretnutí odchádzajú usmiati. A konečne už aj ja chcem cítiť tú voľnosť bytia, ako to majú tí ľudia z internetu. Oslobodiť sa od „musím“ a vyberať si len to, čo chcem. Čo ma baví.
Ale to sa nedá! Treba predsa platiť hypotéku!
Povedzte mi úprimne. Takýto život ste si predstavovali? Že budete celý život robiť pre iných, aj keď vás to nebaví, aby ste mali na jedlo, bývanie, šatstvo a nejaký malý dôchodok v starobe? A hlavne na dane a všetky druhy poistení „keby náhodou?“ Aby ste si občas, keď už ste prepracovaní oddýchli na dovolenke (ak šéf súhlasí) a len čo sa vám konečne podarí na nej vypnúť hlavu a zahnať myšlienky na prácu, už sa do nej musíte vrátiť?
Túžili ste celé dni vybavovať správy a maily, odpovedať na dotazy v edupage, operátorom, správcom, lekárom a každému od Jožka Mrkvičku až po Zuzku Kalerábovú, ktorí na vás majú ďalší a ďalší dotaz, ktorý treba (samozrejme) vybaviť hneď, lebo je veľmi dôležitý? Pripadá vám takto život slobodného človeka? Alebo je to len život otroka systému, do ktorého ste sa chytili ako rybka na háčik? Lebo kým sme ovládaní tým, čo musíme, aby nás systém nezomlel, tak sme všetci len tie rybky…
Chcela som to zmeniť.
Skúšala som, aké je to NEMUSIEŤ. Začala som kresliť. Niektoré dni som kreslila od samého rána až do neskorého večera. Len tak, lebo sa mi chcelo naučiť sa niečo nové, nejakú novú zručnosť. K písaniu knižiek pre deti by sa to mohlo hodiť.
Boli chvíle, keď ma kreslenie úplne pohltilo. Kašlala som na to, že by som si mala navariť obed alebo utrieť prach. Bolo mi to jedno. Moja myseľ sa zaoberala len tým, ako nakresliť správny tvar oka a aké farby pasteliek budú tie najkrajšie na ďalšiu kvetinu. No aj napriek týmto chvíľam sa mi tam na pozadí stále vkrádal hlások, ktorý mi hovoril, že by som mala robiť „niečo normálne“. Pripomínal mi, čo všetko by som mala ešte stihnúť. Nikdy nekončiaci zoznam povinností neustále narúšal moje chvíle pohody.
Niekedy som sa zas vybrala von. Nemala som sa kam ponáhľať, no napriek tomu tam bol ten vnútorný nepokoj. Akoby som na niečo zabudla. Akoby som nespravila niečo, čo som mala urobiť. Alebo nejaké stretnutie? Nemala som už byť niekde inde? Nezmeškala som nejaký termín?
Zrazu mi to prišlo smiešne.
Halooo, veď toto si si želala!! Robiť čo ťa baví a oddychovať keď sa ti práve chce oddychovať. Mať voľnosť a slobodu bytia. Mať prácu, ktorá je radosťou a ktorú budeš robiť s takou ľahkosťou, že si ani nevšimneš, že je to práca. Lebo to budeš milovať. Lebo budeš vedieť, že to, čo ťa baví, zároveň ľuďom pomáha, a to ťa urobí šťastnou. Konečne budeš mať čas ŽIŤ. Nielen keď ti to šéf dovolí, ale kedykoľvek budeš chcieť. Áno, prišlo mi to smiešne. Veď ja už mám čo som chcela a nedokážem si to užiť!
Naše zvyky máme zapísané hlboko v podvedomí.
Nútia nás konať stále rovnakým spôsobom znova a znova. Tým dobre známym osvedčeným spôsobom. Tak často sme mysleli a riešili veci rovnako, že už to inak ani nevieme. Zatiaľ nevieme. Lebo dobrá správa je, že všetko, čo sa nám do podvedomia zapísalo, môžeme zas prepísať a zmeniť. Áno, v dospelosti to trvá dlhšie a väčšinou sa nám do toho nechce. Ale dá sa to! Čím častejšie budeme veci robiť novým spôsobom, tým ľahšie nám to pôjde. A ja som pripravená to skúšať. Lebo ako hovorí Joe Dispenza, ak chceme mať nový a iný život, musíme sa zbaviť zlozvyku byť sami sebou. Začať konať a myslieť ako tá osoba, ktorou chceme byť.
A popritom všetkom, ako sa snažíme meniť my sami, nezabúdajme, že našim deťom to môžeme uľahčiť. Ukázať im prospešnejšie spôsoby myslenia ešte kým sú malé. Aby sa niektoré neprospešné návyky nemuseli v dospelosti odúčať. Tak, ako my.
Martina Janková
Priatelia, Martina sa vybrala svojou vlastnou cestou. Jej prvá kniha čaká na vás a vaše deti či vnúčatá.
Viac informácií v linku…
