BLOG

"Kto kedy vymyslel aktivizmus? Oveľa ľahšie by sa bez nich žilo. Nie? Stále na niečo poukazujú, do všetkého sa vŕtajú. Bodaj by ich zo zákona zakázali!" Takto si predstavujem motlitbu "malomocných" politikov, ktorí musia brať ohľad na pripomienky aktivistov v rôznych konaniach. Nuž, ale ako by sa tým "malomocným" dobre žilo, keby sa im aktivistov odstrániť podarilo. Že?

Žijeme sami. A je nám takto dobre. Sme uvedomelí a sebestační. Sme dokonale seba - vedomí a pevne držíme riadenie svojho osudu (života) vo vlastných rukách. Vystačíme si sami. Tak akurát. Nepotrebujeme nikoho ďalšieho, kto bude súčasťou nášho priestoru. Sami so sebou máme väčšiu istotu a minimálne riziko (že sa niečo nepredvídateľného stane, že budeme s niečím nepríjemným konfrontovaní, že dostaneme spätnú väzbu, čo by mohla narušiť náš ťažko vybudovaný pokoj).

Pozorujem ich už dlhé roky. Sústredené a zamračené tváre odborníkov. Šermujú úhľadnými tabuľkami, s presne zoradenými dátami. Neúnavne nám predkladajú scenáre katastrof, ktoré nás neminú.  Ekologická, plastová, kozmická...

Povedala som si, že ak sa má korona  stať súčasťou našich životov, nuž teda dobre, ale jeseň si pokaziť nedám ( ani ďalšie ročné obdobia). Listy majú rovnakú farbu, prší rovnako neodolateľne ako keď sme koronu nepoznali, stále sú rána rovnako chladné a obedné jesenné slnko zubaté, presne ako to mám rada. A presne také isté je ÚPLNE VŠETKO. Stále ráno vyjde slnko, chodíme do práce, platíme zloženky a dane, cestujeme hromadnou dopravou, stretávame nových ľudí, nakupujeme, rozchádzame sa, chodíme na kultúru a stretávame sa s rodinou.

Prichádza jeseň a my sme v druhej vlne. Večer som sedela na dvore s kamarátkou, ktorá robí v oblasti cestovného ruchu. Teda robila. Teraz nemá čo robiť. Účty chodia a ona ich platí. Zatiaľ z úspor. A čaká, čo bude ďalej.

Je mi clivo. Korona najprv vyzerala ako niečo, čo nás má priviesť k základným a skutočným hodnotám. Namiesto toho pochodujeme ako ovce, lebo musíme počúvať to, čo nám nastolia. A všetko je to v rámci bezpečnosti a dobra samozrejme. Pre nás všetkých. Pre budúce generácie.

Keď prídem do kníhkupectva vždy ma zarazí množstvo tzv. motivačnej literatúry s dokonalými  návodmi na šťastie. Je ich stále viac a viac. Pred rokmi to bolo pár kníh medzi príručkami pre domácich majstrov, neskôr som si všimla osobitné police s receptami na blahobyt. Dnes krútim hlavou nad celým oddelením , ktoré je plné skvelých ciest k bohatému a príjemnému životu.

Tento rok sa komáre premnožili. Všade bzučia a sú tak otravné, akoby nám chceli pitím krvi niečo odkázať. V tomto asi najkratčom článku, ktorý u nás vyšiel a vyjde vám chcem pomôcť, ako sa ich zbaviť. Prostriedok proti komárom máte totiž takmer určite po ruke. Je v kuchyni...

V našom magazíne vám najbližšie týždne prinesieme ROZPRÁVKY. Tak nazvala seriál Katarína Gregorová. A ako inak začať, ako postavou zlého draka?  Moja priateľka Danka je šťastná babička. Nečakane mladá a agilná. Keď jej syn okrem čerstvého diplomu doniesol domov aj frajerku s bábätkom na ceste, nemala žiadne námietky. Práve naopak. Nadšene pomáhala kde mohla, lebo predsa mladí… Teraz sedíme spolu pri fľaške …

Po návrate z dovolenky mi recepčná smutne oznamuje, že andulák „Miki“ uletel, ale z klietky už vykrikovalo modrasté až fialkové, novozakúpené mláďa. Nad smútkom zo straty Mikiho zvíťazila radosť z nového zvieratka. Bude sa volať Fufi, oznamujem a nesiem si novú kamarátku do miestnosti zvanej Klub.

Okrem jednej, majú cez 40 rokov a rozhodne nesedia doma. Akčné slovenské ženy - plavkyne, ktoré sa rozhodli štafetovo preplávať studený kanál La Manche. A viete, čo je na prvej ženskej štafete SVK women relay naozaj super? Že baby sú nádherne rozmanitá zostava a navyše každá je z iného kúta Slovenska. Plávať sa rozhodli známe plavkyne, ale aj také, čo začali trénovať len pred pár rokmi. Idú ženy - otužilci, ale aj ženy, čo ešte nevyskúšali ľadovú vodu. A dokonca bude plávať aj mama s dcérou (to je tá jedna, čo je mladšia). No nie je to dokonalé?

Včera ma zaujal post našej čitateľky, ktorá navštívila zubára. Bolel ju zub. Po zákroku zaplatila a cestou z ordinácie si všimla, že na bločku je aj 10€ za COVID 19. Čo sa to začalo v ordináciách diať? Je to vôbec oprávnené?

Možno nie jeden z vás zažil na svojom pracovisku, že dôjde k situácii, ktorú nemôžete zmeniť, len sa môžete rozhodnúť. Tak, alebo onak, keď sa odrazu v jeden krásny deň ohlási, že sa vedenie mení. A tým aj podmienky na pracovisku. Čo urobíte?

Ako väčšina čitateľov tohto portálu, aj ja som sa narodila v Československu. Slová teraz už len českej hymny boli vtedy súčasťou československej hymny a nejako vždy som ich brala ako niečo samozrejmé, niečo, čo ku mne patrí.

Obliekam si v práci svoj plášť, pero nastoknem do bočného vrecka, pripnem vizitku s menom Zuzana - sociálna terapeutka a môžem začať.  Nazerám do izieb liečebne, či niektorý z ležiacich pacientov sa neodhodlá vstať z postele. Na izbe číslo 8 sa zoznamujem s novoprijatým  pánom Bohdanom.

Keď človek zistí, že má neodvrátiteľné ochorenie, na čo podľa vás začne myslieť? Jedna z myšlienok patrí smrti. Aké je to umierať? Aký je to pocit? A čo bude po smrti? Prečo sa jeden deň bojím a na druhý deň sa nebojím? Prečo mi je z toho smutno? A prečo mi je to občas úplne jedno? Mám strach o seba alebo aj o blízkych? Čo budú robiť bezo mňa? Tých otázok je na 1000 stránok.

Dnes vám rozpoviem príbeh mojej saudsko-arabskej priateľky. Skutočný príbeh, nie to arabské „klišé“, na ktoré sme si zvykli z románov o akože pravdivých osudoch týraných a utláčaných arabských žien alebo o Európankách či Američankách, ktoré podľahli zvodom počerných beduínov a skončili zavreté v háreme a boli bičované za múrmi palácov. Aj  keď je možné, samozrejme, že sa niekomu stane aj to, ale násilie v arabských krajinách je …

Strach zo smrti, ten najväčší. A tak sme ich nosili. Niekto mal rúško zo starej plachty, niekto z obrusu, z ponožky, z trička. Niekto to poňal esteticky - aké šaty, také rúško. Niekto vykúpil rúška s označením NH3, to píšem ilustračne, lebo nikto nechápal, či a čo vôbec pomôže, aby sme neostali na ventilátoroch. Moja bujná fantázia ma v predstavách zaviedla až do absurdity. Letím si na ventilátore...

Čím viac vystrašených a zbedačených ľudí budeme mať, tým ľahšie sa budú ľudia manipulovať. Pretože chudák a bedár vždy ťahal za kratší koniec. Bedár je nútený počúvať a podriadiť sa, lebo mu ide o holé prežitie. Stojíme pred veľmi ťažkým obdobím. Už to len rozpoznať,  komu a čomu bude slúžiť vystrašený „pospolitý ľud“. Vírusy tu boli a sú, odkedy je ľudstvo ľudstvom. Strach, že zomrieme je irelevantný, pretože raz zomrieme aj tak všetci! Pri covid19 je najdôležitejšia silná imunita jedinca.

Online učenie, práca z domu, online školenia, online kultúra, online cvičenie, online... skrátka všetko. A dnes, počas obedňajšej prestávky, mi naskočil otáznik. Ako to majú nezadaní? Neohrozujú nás? Či majú online vzťah? Roztiahnu sa pred obrazovkou mobilu, urobia si pohodlie a odkomunikujú si intímnosti? Až k vyvrcholeniu?

Bola som si v stredu prevziať doporučený list z Mestského úradu v Senci. Išlo o rozhodnutie o nariadení miestnej obhliadky. Sused Stanislav L.sa domáha odstránenia konárov orecha, ktorý mu "zasahuje do ničím nerušeného užívania nehnuteľnosti 1 a nehnuteľnosti 2".

Nahnevajte sa na mňa, ale kým tu niektorí lietajú a makajú s výzvami typu #ktopomozeslovensku, #jedloprezdravotnikov, #zachrannekoleso...a tak ďalej, tak vládni predstavitelia sa predbiehajú v tom, koľko krajších asistentiek bude kto mať, či zakážu interupcie alebo vysvetľujú, že tety v sociálnej poisťovni to majú ťažké. Dopĺňajú to strategické nariadenia, ktoré vám nezoberie hlava, ani keby ste mali IQ 50.

Ľudkovia! Nie je to jednoduché a trvalo mi to roky, kým som sa naučila, že nepotrebujem všetko, čo chcem a teraz táto situácia mi ukázala, že potrebujem ešte menej, aby som bola spokojná a šťastná. ”V jednoduchosti je krása.”

Napadlo mi toto zvláštne slovné spojenie keď som nedávno pozeral video na youtube o rozbaľovaní jedného produktu. Dozvedel som sa, ako treba postupovať, aj čo balenie obsahuje.  A vtedy mi napadl : Ako to asi je pri „rozbaľovaní“ seba samého?

V chalupe sa vyvaľuje nič netušiaca húsenica na dubovej plávajúcej podlahe. A ešte aká! Húsenice, pavúky, chrobáky, čmeliaci, vážky a iné...

Posledné roky sa ľudia na Slovensku nadmerne zadlžovali. Nie je to moja teória, je to podložené štatisticky. Boli sme najrýchlejšie zadlžujúce sa domácnosti v Európe. Na dlhu nie je nič zlé, ak existujú dobré podmienky na zárobok a teda na splácanie dlhu. Problém nastane, ak dotyčný stratí prácu a dlhšie nevie nájsť ďalšiu. Alebo ak príde o časť príjmu, pretože situácia na trhu sa zmení (kríza a iné...)

„Puškin stojí už dve hodiny v kúte,“ oznámil mi pred pár dňami môj muž. Prekvapene som sa na neho pozrela. „Za trest?“ „Nie, pobil sa s Mladým a Mladý vyhral,“ povedal mi muž a odišiel do Ameriky (čo nie je za oceánom, ale u nás na druhom dvore). Išla som sa na Puškina pozrieť. A nešla som za ním do knižnice, ani do literárneho múzea v Brodzanoch …

Oslabenú imunitu mám od autonehody. Napadlo mi, čo by bolo so mnou, ak by som bola doma. NEVIEM. Budem úprimná, Koronu vôbec neriešim. Momentálne mám plnú hlavu toho, či zostanem do konca života komplet ochrnutá. Odmietam rozmýšľať čo by bolo, keby...

„Zabalila to“ aspoň na pár hodín.  Obrazovku počítača vymenila za obrazy prírody. Zvuky médií za spev vtákov. Dobre som urobila. Mám okysličené pľúca, vyvetranú „kečku“.  V nohách zdravú únavu. A čo je hlavné, prišlo upokojenie mysle.

Priatelia, zamilujme sa do života, dajme si do vázy čerstvé kvety, pustime si do domovov čerstvý vzduch, čítajme  knihy, trávme čas rozhovormi, vytvárajme si hodnotné spomienky, urobme si fotky, smejme sa spoločne- nech jediná naša bolesť je z toho, ako sa nám natriasa bránica zo smiechu.