BLOG

Existujú recepty, kde sa na ryžový nákyp dáva snehová perina, ako na žemľovku. Alebo ak si spomeniete na ten zo školskej jedálne, navrchu zvykla byť hustá posýpka práškového cukru s poliatym sirupom. Tu sa však nič také nežiada. Stačí potrieť maslom a nechať do zlatista zapiecť.

Odchádzala som z čakárne v sprievode nasratých pohľadov páliacich v chrbte. Ale mne je to fuk dámy a páni. Mne totiž všeličo v tele nefunguje, ale srdce áno, a chrbtica drží ako helvétska viera. A keď vidím nespravodlivosť a utrpenie, nesedím na mojej krásnej riti, postavím sa a riešim. Mám odvahu a vlastný jednoznačný názor. A neváham ho použiť.

Klamstvá som sa naučila používať ako ochranu pred pucungom rodičov, ako únik – ak som sa chcela niekomu, či niečomu vyhnúť, aby som ukryla svoje „nedostatky“ a nemusela sa za ne hanbiť... nuž a bez sebaklamu by táto čeliadka rozhodne nebola kompletná. Tento prístup som v nejednom prípade považovala za úplne normálny. Navonok som sa naučila ukazovať to, čo moje okolie prijímalo a za čo som dostávala plus hodnotenia. Zrodilo sa dobré dievčatko.

Hlavne pekne. Hlavne pozitívne. A jemne. Alebo vlastne viete čo? Radšej nemať názor? Nenapísať nič? Lebo čo ak sa niekomu názor nezapáči? Čo ak? Čo sa to tu deje s nami v poslednej dobe? Je nám príliš dobre? A z tej dobroty sa rodí toxicita tak neuveriteľne silná, že ak by sme ju vedeli alokovať …

Sedím u praskajúceho ohňa a zovieram v ruke                                                                               v šúlkoch zložené, farebným perom napísané, zaľúbené listy papiera. Listy od sedemnásťročného chlapca, prvej lásky, v ktorých zastal čas. A predsa už prešlo toľko rokov.

Dôležitá je hlavne kvalita spánku, nie tak ako jeho dĺžka,  je to naozaj individuálne. Niekomu stačí 6 a niekomu nestačí ani 8 hodín. Kvalitou rozumieme to, ako hlboko sa viete v jednotlivých cykloch dostať, kde telo dokáže regenerovať a dobíjať baterky.

Stojím na Miletičke. Dedo skladá nošu z pliec. Babka sa zatúlala – hľadá chlapíka, ktorý vyberá peniaze za prenájom stolov. Je skoro ráno. Miletička sa práve zobúdza do ďalšieho dňa. Pani zo Stupavy sa rozložila povedľa. Kvašáky rozvoniavajú tak, že máte chuť si len tak jeden dať. Nalačno.

V sobotu 21. septembra sa uskutočnil prvý ročník podujatia Veľké čistenie Malého Dunaja, ktoré organizovalo občianske združenie Klub Malý Dunaj. Pár dní pred akciou sme priniesli výzvu vám, čitateľom Magazínu 40plus, aby ste sa pridali. Musíme konštatovať, že účasť bola znamenitá. Keď som videla tie hory odpadu, ktoré sa pomocou …

Po štyridsiatke sa mnohé veci začnú meniť. Nielen v tele, na tele ale aj v hlave človeka. Projektom chceme osloviť ľudí po štyridsiatke. Čiže aj päťdesiatnikov, šesťdesiatnikov a vlastne všetkých. Lebo otázka: „Čo koho do toho koľko ja mám rokov?“ nie je len moja. Môže sa stať aj vašou.

Pijem filtrovanú vodu z vodovodu. Nekupujem balenú. Veď načo? Vedeli ste však, že po dlhšom pití filtrovanej vody vám môžu chýbať minerály a niektoré stopové prvky? Je preto dobré striedať pitný režim s minerálnymi vodami, alebo s vodami, ktoré sú obohatené o vitamíny – tzv. vitamínové vody, funkčné nápoje a šťavy. Funkčný nápoj nie je …

Prosím všetky ženy nech zdvihnú ruku, ak by chceli podstúpiť interrupciu. Len tak. Z pasie. Lebo nemajú nič lepšie na práci. Dnes, keď sa počet interrupcií znížil o 75% oproti rokom dozadu, tu niekto vykrikuje a kope do otvorených dverí?

 Mám rád starých ľudí, ktorí sú múdri a môžem sa od nich veľa naučiť, prípadne odovzdať im svoj pohľad na život, obohatiť sa vzájomne.  Tých opačných obchádzam širokým oblúkom. Nechcem sa nechať sťahovať do ich bažín, kde sa necítim dobre a úzkosť mi srdce zviera.

Keď Elena Ferrante píše o Neapolských predmestiach, píše aj o slovenských dedinách. Do školy s nami chodili Zuza, Luca, Michala a Gaba. Nemali sme Mariky, Majky ani Márie, zato  však Mary – starú, mladú, cickatú či prespatú. Ivany mali celkom šťastie, ich meno sa nedalo spejoratizovať. Vždy tu však bolo priezvisko, postava či pôvod, …

Ty, ale vyzeráš! To kde si sa tak zrichtoval? Jednoducho v okamihu, ak človek stratí už v sebe človeka. Triezvosť odchádza do zabudnutia, niekedy spojeného so skutočnými výpadkami pamäti. Nie pekný, ani príjemný pohľad.

Celé to trvalo len pár sekúnd. Vôbec som nerozumel, čo sa stalo. O chvíľu prišli tato so strýkom a pýtali sa, či som náhodou neviem čo sa stalo, lebo oni videli policajné auto, ktoré sa pri cúvaní v šmyku otáčalo na križovatke a uháňalo niekam do tmy. Povedal som im svoj príbeh a dodal, že nechápem. Neviem či to oni pochopili alebo nie, ale viac sa ma nepýtali, len sa dlho smiali.

Sám netuším, kde sa uvidím na budúci rok, nieto ešte o päť, či desať. V ostatnej dobe dosť intenzívne rozmýšľam o zmene povolania, cítim sa po tie dlhé roky vyčerpaný, nemotivovaný, doslova rozbitý. Z pohľadu autorského by som chcel naďalej písať zaujímavé príbehy, vydávať knihy, ktoré by čitateľov tešili a kresali v nich túžbu po novej a novej mojej knihe.

V tom istom čase, len o niekoľko kilometrov ďalej, konkrétne pred naším domom, zastal pútnik. Doputoval k nám neznámo odkiaľ, v krčme oproti povedal, že sa zobudil v Piešťanoch a rozhodol sa, že ide pozrieť svojho dávneho kamaráta. Lenže dávny kamarát, teda môj muž, bol práve v tej chvíli na Bošáci a tak sa pútnik, vyholený a celý potetovaný, zložil oproti v krčme.

Skúseností a zažitého mám veľmi veľa. Živnosť sa mi rozbieha pomaly a tak som si chcela „privyrobiť“ vo firmách na postoch s požadovanou nemčinou, lebo ju mám na vysokej úrovni , profi C.1.1. Nuž, a za posledné 2 roky ma zavolali na 6 pohovorov. Všetci mi radili, aby som si manažérske pozície vymazala zo životopisu. Kamarát povedal: „Napíš, že si robila 20 rokov upratovačku!“ „Budeš mať väčšie šance“.

Včera ma kontaktoval Miloš. Napísal mi na základe rozhlasovej reportáže, ktorú pripravila RTVS a ja som sa v nej vyjadrovala. Z mailu bolo cítiť všetko. Rozhorčenie. Beznádej. Pocit zbytočnosti. Depresia. Miloš bol vysokoškolský učiteľ. 13 mesiacov si nevie nájsť adekvátnu prácu. Už sa dokonca hlásil aj za rušňovodiča. Na odpoveď Železničnej spoločnosti Slovensko, a. s. len čaká.

Niekedy stačí len znova postaviť sa, obliecť si ľudskosť (aj voči sebe samému), našuchnúť na nohy tú správnu obuv a zodvihnúť hlavu do nebies. Tá kráľovská koruna, na našej hlave ešte stále je. Nepočíta roky, pády ani prehry. Stále žiari!

Ako pokračuje cesta za IRON MAN-om po cca 6 mesiacoch? Tu sú moje postrehy! V prvom rade, čo vie snáď úplne každý – šport v primeraných dávkach človeku výrazne prospieva, v neprimeraných dávkach nielenže neprospieva, ale doslova škodí. Čo sú to primerané dávky? Všeobecne to neviem povedať – pre každého je …

Budovať vlastnú kariéru? Alebo vytvárať zázemie mužovi a rodine? Asi dosť častá otázka, na ktorú však neexistuje jednoduchá odpoveď. V stredu sme uverejnili článok od Dany Ljubimovovej. Bol to taký Dankin experiment. Keď sme si článok prečítali, vravíme si – no sme zvedaví. Bol to totiž vhľad do života ženy …

Je leto. Asi zbytočne píšem, že je, pretože každý kto žije na Slovensku, ho za posledné dni zakúsil intenzívnejšie ako by chcel. Teplomer hlásil 35 stupňov a vtedy je človeku všelijako, len nie dobre. Zdravé nie je behať. Ani bicyklovať. Keď však bývate v Senci, riešenie je po ruke. Guláška.

Hoci by ma ľudská hlúposť a bezohľadnosť už nemala prekvapovať, vždy sa jej čudujem s rovnakým úžasom.Celé roky som do práce cestovala prímsetskom linkou Senec- Bratislava. Kedysi to nebývalo také strašné, od momentu, kedy som pustila kľučku môjho bytu v Senci, po zapnutie počítača v redakcii ubehlo len 40 minút. Samozrejme za predpokladu, že na ceste nebola havária. Vtedy to trvalo podstatne dlhšie.

No dobre teda, tak idem teda s kožou na trh. Aspoň sa ukáže, kto moje blogy číta. Áno, som šoférka a nie som dokonalá (šoférka). Auto je pre mňa nevyhnutný prostriedok na prepravu z bodu A do bodu B. To je všetko, čo od neho očakávam. Aj napriek tomu, že „zbrojný pas“ teda vodičské …

Túto starú pravdu si pamätám ešte z detstva a preto usudzujem, že niekedy musela aj v našich končinách platiť. Možno som „skazená“ rokmi života v zahraničí, ale už si ani nepamätám, kedy som sa naposledy cítila ako pán…hlavne v tomto kontexte. Skutočný príbeh V babkinom dome je chladno a mám dieťa, ktoré má asi nejaký problém s termoreguláciou. …

Mám rada ľudí, ktorí sa prechádzajú po ulici s otvorenými očami, ktorí sa nestarajú iba o to, čo sa deje v ich byte či záhrade, ale vidia aj za plot svojho domu. Bývam v jednej z najkrajších mestských častí Bratislavy a na prechádzkach ma vždy trápilo, koľko je všade neporiadku. Keďže som „snílek“, …

Je skoré ráno. Tlačím vozík po hobby markete, aj keby som práve teraz radšej spala. Ale nespím, lebo sme sa tak s mamou dohodli. Včera sme boli v tomto istom hobby markete a nakúpili plný vozík zeminy, rýľ pre ženy, nožnice na kríky a kvety. Veľmi veľa kvetov. A keď sme prišli domov a zhodnotili situáciu …

Netvrdím, že by sa nám trapasy inokedy nestávali, ale v elegantnom veku majú výnimočné čaro. Na mnohé dokážeme zabudnúť hneď, ako ich v zdraví a elegantne prežijeme. Ale sú také, ktoré nás rozosmejú aj po rokoch. Na priechode pre chodcov Išla som do kancelárie, výnimočne na pešo. Postála som na priechode pre chodcov …

Ženy v mojom okolí pivo nepili. Aspoň čo si pamätám. Moja starká kupovala starkému pivo vždy, keď išla na nákup, hoci sama ho nikdy nepila. Mamu som tiež nikdy pivo piť nevidela. Keď som sa raz starkej spýtala, prečo ona pivo nepije,vysypala na mňa X dôvodov prečo nie. Pivo podľa nej smrdí, po vypití už jedného piva sa musí chodiť častejšie na WC, ako vy by vyzeralo keby Ona-žena pila pivo z fľašky, čo by na to povedali jej kamarátky, po pive sa musí vždy grgať a to vôbec nejde po tichu. Pekne nahlas ako jeleň. Je horké a vždy studené, čo podľa nej nie je dobré na hrdlo a v cukrárni ( kaviarne vtedy vo veľkom množstve neexistovali), kam ona chodila so svojimi kamarátkami pivo nepredávali. Z piva sa rýchlo opiješ a ako veľmi zle sa vracia, keď ti pena ide až z nosa atď.