BLOG

Vraj zvieratá dokážu liečiť. Myslím, že je to aj tým, ako s nimi komunikujeme. Asi všetci alebo väčšina z nás máme tendenciu sa k svojim domácim miláčikom a zvieracím členom rodiny vyjadrovať častokrát slušnejšie a prívetivejšie než k ľuďom. A to je to ...

Na snehu i na blate, sú rovnako krásne. Svetielkami stromčekov, vždy lákajú básne. Cítime sa zrazu ináč, sme viac na mäkko. V našich srdciach jemne hreje, teplý plamienok.

Zdenka Bučeková  nám prispieva do magazínu emotívnymi textami. Ten najnovší je o tom, že  niekedy treba z hlavy a mysle povyhadzovať niektoré veci. Psychológovia tomu hovoria duševná psychohygiena. Zdenka to nazýva upratovaním. Tvoja hlava nie je smetný kôš.

Plesová sezóna sa nezadržateľne blíži. Aké šaty zvoliť, keď už nemáte práve dvadsať a chcete sa cítiť príťažlivo, ale zároveň sa nedopustiť faux pas? Ako stylistka chodievam s klientkami na nákupy a práve v tomto období ženy najčastejšie vyhľadávajú konzultácie pri výbere spoločenských šiat. Keďže ma oslovujú dámy obyčajne nad 35 rokov, snažím sa hľadať strih vyhovujúci nielen typu ich postavy, ale primeraný veku. A keďže sa oblečenie týka aj pánov, pozrieme sa na spoločenské pravidlá z oboch strán.

V posledný deň v roku sa zvykne bilancovať. Bilancovať sa dá v podstate kedykoľvek, ale Silvester je dňom nielen, keď sa veselíme, ale aj rekapitulujeme. Tak aj ja dnes prispejem svojou krátkou bilanciou a poďakovaním. Je tomu len kúsok vyše roka, keď som si povedala, že na trhu chýba špecializovaný priestor pre ľudí po 40ke. Miesto, kde by si stretli inšpirácie a motivácia pre ľudí 40plus. Bola som behať a tam hore v sadoch mi cinklo, že toto by mohlo byť osožné.

Vo veku, keď naše babky a prababky šediveli, priberali, pomaly odchádzali zo života, a poriadna 48.ročná osoba si vyšívala rubáš do truhly. A ja? No! Šije mi poriadne, ale práve preto, robím všetko naopak. V menopauze schudnem, na hlavu hodím veselú mrkvu a miesto umierania žijem. Všetko podľa hesla: Smutnú ma nedostanú.

Sedeli sme vedľa seba a spomínali, ako sa tešil, keď som sa narodila, ako ma strážil, lebo bol medzi nami  osemročný rozdiel. Ako mi robil zle  a ešte na všeličo sme spomínali. Deň pred smrťou mi povedal, že mám  šťastie a ani neviem, koľko ľudí ma ochraňuje.

Zdenka sa už dlhé roky pracovne aj súkromne venuje charitatívnej činnosti a poradenstvu v rôznych oblastiach. Pri tejto činnosti sa stretáva s ľuďmi, ktorí sa jej otvoria a porozprávajú svoje osudy. Počúvať tie príbehy nie je jednoduché, lebo ich výpovede sú sprevádzané boľavými spomienkami, neraz slzami a silnými emóciami. Rovnako pri ich písaní prežíva silné emócie, ktoré pretavuje do  knižnej podoby. Všetky jej knihy sprevádza neľahký osud. Emócie sú prirodzeným javom v živote človeka, ale nie vždy nás donútia plakať.

Raz  večer som v aute zažila zvláštnu synchronicitu. Už nejakú chvíľu mi z mysle neschádzali medziľudské vzťahy. Rozmýšľala som, ako si niektorí ľudia nevedia nájsť k sebe cestu, otvoriť sa jeden druhému, pochopiť sa, uľahčiť si to navzájom. Zapla som si v tej chvíli rádio a hrala tam skladba Roba Opatovského „Keď muž miluje ženu“.

Začala som opäť hrať súťažne hádzanú. Nadviazala som tam, kde som pred 21 rokmi potom, ako som otehotnela, prestala. Učím sa každý deň jedno anglické slovíčko, a mám v pláne napísať konečne knihu. Ale najmä nedovolím nikomu, aby mi vnútil svoju predstavu o tom, čo sa v mojom veku hodí a čo nie.

Odchádzala som z čakárne v sprievode nasratých pohľadov páliacich v chrbte. Ale mne je to fuk dámy a páni. Mne totiž všeličo v tele nefunguje, ale srdce áno, a chrbtica drží ako helvétska viera. A keď vidím nespravodlivosť a utrpenie, nesedím na mojej krásnej riti, postavím sa a riešim. Mám odvahu a vlastný jednoznačný názor. A neváham ho použiť.

Klamstvá som sa naučila používať ako ochranu pred pucungom rodičov, ako únik – ak som sa chcela niekomu, či niečomu vyhnúť, aby som ukryla svoje „nedostatky“ a nemusela sa za ne hanbiť... nuž a bez sebaklamu by táto čeliadka rozhodne nebola kompletná. Tento prístup som v nejednom prípade považovala za úplne normálny. Navonok som sa naučila ukazovať to, čo moje okolie prijímalo a za čo som dostávala plus hodnotenia. Zrodilo sa dobré dievčatko.

Hlavne pekne. Hlavne pozitívne. A jemne. Alebo vlastne viete čo? Radšej nemať názor? Nenapísať nič? Lebo čo ak sa niekomu názor nezapáči? Čo ak? Čo sa to tu deje s nami v poslednej dobe? Je nám príliš dobre? A z tej dobroty sa rodí toxicita tak neuveriteľne silná, že ak by sme ju vedeli alokovať …

Sedím u praskajúceho ohňa a zovieram v ruke                                                                               v šúlkoch zložené, farebným perom napísané, zaľúbené listy papiera. Listy od sedemnásťročného chlapca, prvej lásky, v ktorých zastal čas. A predsa už prešlo toľko rokov.

Dôležitá je hlavne kvalita spánku, nie tak ako jeho dĺžka,  je to naozaj individuálne. Niekomu stačí 6 a niekomu nestačí ani 8 hodín. Kvalitou rozumieme to, ako hlboko sa viete v jednotlivých cykloch dostať, kde telo dokáže regenerovať a dobíjať baterky.

Stojím na Miletičke. Dedo skladá nošu z pliec. Babka sa zatúlala – hľadá chlapíka, ktorý vyberá peniaze za prenájom stolov. Je skoro ráno. Miletička sa práve zobúdza do ďalšieho dňa. Pani zo Stupavy sa rozložila povedľa. Kvašáky rozvoniavajú tak, že máte chuť si len tak jeden dať. Nalačno.

V sobotu 21. septembra sa uskutočnil prvý ročník podujatia Veľké čistenie Malého Dunaja, ktoré organizovalo občianske združenie Klub Malý Dunaj. Pár dní pred akciou sme priniesli výzvu vám, čitateľom Magazínu 40plus, aby ste sa pridali. Musíme konštatovať, že účasť bola znamenitá. Keď som videla tie hory odpadu, ktoré sa pomocou …

Po štyridsiatke sa mnohé veci začnú meniť. Nielen v tele, na tele ale aj v hlave človeka. Projektom chceme osloviť ľudí po štyridsiatke. Čiže aj päťdesiatnikov, šesťdesiatnikov a vlastne všetkých. Lebo otázka: „Čo koho do toho koľko ja mám rokov?“ nie je len moja. Môže sa stať aj vašou.

Pijem filtrovanú vodu z vodovodu. Nekupujem balenú. Veď načo? Vedeli ste však, že po dlhšom pití filtrovanej vody vám môžu chýbať minerály a niektoré stopové prvky? Je preto dobré striedať pitný režim s minerálnymi vodami, alebo s vodami, ktoré sú obohatené o vitamíny – tzv. vitamínové vody, funkčné nápoje a šťavy. Funkčný nápoj nie je …

Prosím všetky ženy nech zdvihnú ruku, ak by chceli podstúpiť interrupciu. Len tak. Z pasie. Lebo nemajú nič lepšie na práci. Dnes, keď sa počet interrupcií znížil o 75% oproti rokom dozadu, tu niekto vykrikuje a kope do otvorených dverí?

 Mám rád starých ľudí, ktorí sú múdri a môžem sa od nich veľa naučiť, prípadne odovzdať im svoj pohľad na život, obohatiť sa vzájomne.  Tých opačných obchádzam širokým oblúkom. Nechcem sa nechať sťahovať do ich bažín, kde sa necítim dobre a úzkosť mi srdce zviera.

Keď Elena Ferrante píše o Neapolských predmestiach, píše aj o slovenských dedinách. Do školy s nami chodili Zuza, Luca, Michala a Gaba. Nemali sme Mariky, Majky ani Márie, zato  však Mary – starú, mladú, cickatú či prespatú. Ivany mali celkom šťastie, ich meno sa nedalo spejoratizovať. Vždy tu však bolo priezvisko, postava či pôvod, …

Ty, ale vyzeráš! To kde si sa tak zrichtoval? Jednoducho v okamihu, ak človek stratí už v sebe človeka. Triezvosť odchádza do zabudnutia, niekedy spojeného so skutočnými výpadkami pamäti. Nie pekný, ani príjemný pohľad.

Celé to trvalo len pár sekúnd. Vôbec som nerozumel, čo sa stalo. O chvíľu prišli tato so strýkom a pýtali sa, či som náhodou neviem čo sa stalo, lebo oni videli policajné auto, ktoré sa pri cúvaní v šmyku otáčalo na križovatke a uháňalo niekam do tmy. Povedal som im svoj príbeh a dodal, že nechápem. Neviem či to oni pochopili alebo nie, ale viac sa ma nepýtali, len sa dlho smiali.

Sám netuším, kde sa uvidím na budúci rok, nieto ešte o päť, či desať. V ostatnej dobe dosť intenzívne rozmýšľam o zmene povolania, cítim sa po tie dlhé roky vyčerpaný, nemotivovaný, doslova rozbitý. Z pohľadu autorského by som chcel naďalej písať zaujímavé príbehy, vydávať knihy, ktoré by čitateľov tešili a kresali v nich túžbu po novej a novej mojej knihe.

V tom istom čase, len o niekoľko kilometrov ďalej, konkrétne pred naším domom, zastal pútnik. Doputoval k nám neznámo odkiaľ, v krčme oproti povedal, že sa zobudil v Piešťanoch a rozhodol sa, že ide pozrieť svojho dávneho kamaráta. Lenže dávny kamarát, teda môj muž, bol práve v tej chvíli na Bošáci a tak sa pútnik, vyholený a celý potetovaný, zložil oproti v krčme.

Skúseností a zažitého mám veľmi veľa. Živnosť sa mi rozbieha pomaly a tak som si chcela „privyrobiť“ vo firmách na postoch s požadovanou nemčinou, lebo ju mám na vysokej úrovni , profi C.1.1. Nuž, a za posledné 2 roky ma zavolali na 6 pohovorov. Všetci mi radili, aby som si manažérske pozície vymazala zo životopisu. Kamarát povedal: „Napíš, že si robila 20 rokov upratovačku!“ „Budeš mať väčšie šance“.

Včera ma kontaktoval Miloš. Napísal mi na základe rozhlasovej reportáže, ktorú pripravila RTVS a ja som sa v nej vyjadrovala. Z mailu bolo cítiť všetko. Rozhorčenie. Beznádej. Pocit zbytočnosti. Depresia. Miloš bol vysokoškolský učiteľ. 13 mesiacov si nevie nájsť adekvátnu prácu. Už sa dokonca hlásil aj za rušňovodiča. Na odpoveď Železničnej spoločnosti Slovensko, a. s. len čaká.  

Niekedy stačí len znova postaviť sa, obliecť si ľudskosť (aj voči sebe samému), našuchnúť na nohy tú správnu obuv a zodvihnúť hlavu do nebies. Tá kráľovská koruna, na našej hlave ešte stále je. Nepočíta roky, pády ani prehry. Stále žiari!

Ako pokračuje cesta za IRON MAN-om po cca 6 mesiacoch? Tu sú moje postrehy! V prvom rade, čo vie snáď úplne každý – šport v primeraných dávkach človeku výrazne prospieva, v neprimeraných dávkach nielenže neprospieva, ale doslova škodí. Čo sú to primerané dávky? Všeobecne to neviem povedať – pre každého je …