Soňa Borušovičová: Diera, ktorú nevidíme

Soňa Borušovičová: Diera, ktorú nevidíme

Kamarátka ma viezla k sebe prvýkrát na návštevu. Bola trochu nesvoja.

„Prosím ťa, hlavne si nevšímaj tú dieru, čo máme v kúpeľni,“ povedala.

„Vy máte dieru v kúpeľni?“

„Máme. Hneď vedľa zrkadla. Všetky návštevy sa pýtajú, čo to tam je,“ vysvetlila mi.

„A čo to tam je?“

„Proste diera! Niečo tam bolo, potom sa to pokazilo, vzali sme to do opravy a odvtedy je tam diera. Najhoršie je, že my ju už ani nevidíme. Iba návštevy.“

Vedela som ju pochopiť.

Ja som takto žila dlhé roky s dierou v kuchyni. Bola to diera v plafóne. Najskôr tam diera nebola, len sadrokartónový plafón a nad tým plafónom kúpeľňa a v tej kúpeľni sprchová vanička.

A okolo sprchovej vaničky asi nebola izolácia alebo niečo také, lebo jedného dňa nám začalo kvapkať cez plafón do kuchyne. Vaničku sme zaizolovali, ale po nejakom čase sa izolácia uvoľnila a nám do kuchyne spadol kus sadrokartónového plafóna!

Boli pokusy dieru niečím provizórne zaplátať, ale provizórium vždy po nejakom čase zase odpadlo a tak sme to vzali. A na dieru sme si zvykli. Prestali sme ju vidieť. Návštevy sa nad ňou pozastavovali, pretože vyzerala ako vstup do nejakého medziposchodia.

Ale my sme im vysvetlili, že nie, je to proste LEN DIERA!

Povedala som to kamarátke a jej zjavne odľahlo. Keď som neskôr u nich išla na wc, úplne som zabudla tú dieru, na ktorú ma upozornila, zaregistrovať. (Došiel toaletný papier a ja som si snažila spomenúť, čo to hostitelia spomínali? Že majú ďalšie zásoby?)

Ale tá diera a jej účinky na zrak mi zostali v hlave. Prišla som na to, že efekt, ktorý na nás majú diery, má takmer všetko, čo máme.

Ak to máme príliš blízko na dohľad, už to nevidíme. Jedného dňa to zrazu prestaneme vnímať. Stane sa to pre nás samozrejmosťou. Len kulisou v pozadí. Či už je to naše zdravie, všetko dobré, čo sme v živote dosiahli alebo naši blízki. Nevidíme ich dobré vlastnosti, len tie, ktoré nás iritujú. Musí prísť niekto alebo niečo, čo nás upozorní na to, čo máme. Či už je to choroba alebo nejaká strata. Až vtedy si uvedomíme, že tam celý čas boli.

Želám si, aby sme sa všetci občas vedeli prejsť vlastným životom ako návšteva a videli všetko novými očami. Aby sme vedeli zaplátať diery v plafóne, ale aj uvedomiť si, čo máme a oceniť tých, čo pri nás stoja.

Diery-nediery, v dobrom aj zlom. Aby sme to zase videli, kým nie je neskoro.

Aj vy máte dieru, ktorú nevidíte?

Soňa Borušovičová, literárna koučka

Mohlo by vás zaujímať