Stratili sme ochotu a schopnosť čakať

Minule som varila pretlak 18 hodín. Čisté zenové cvičenie. Tu a teraz. Lebo ak uhneš v mysli kamkoľvek, riskuješ, že Ti tá paradajková nádhera prihorí. Mindfulness sa tomu dnes hovorí. Moja babka tomu hovorila, že musíš stále miešať, nech máme v zime z čoho robiť paradajkovú polievku. Alebo nech máme čím plniť perky, v prípade slivkového lekváru – ten ma čaká najbližší víkend.

Premýšľam, kde a kedy sa to stalo, že sme cestou stratili celkom obyčajné schopnosti, zručnosti a rodinné múdrosti. Stratili sme ochotu a schopnosť čakať. Nahrádza ich nespočetne veľa informačného smogu, ktorý zaplavuje virtuálnu realitu a naše životy. 

Okrem iného aj zaručenými objavmi v podobe novoobjavených superpotravín. Pred časom som môjmu otcovi hovorila, že oci, pohánka je skvelá, on mi stoicky odpovedal, že ju teda veľmi nemusí, lebo bola jedlom, ktoré jedávali doma v čase potravinovej krízy a pohánková kaša bolo to najlacnejšie riešenie. Mal ju na tanieri denne. Doslova. Keď som doma zabila kvások, ktorý môj muž obetavo živil celý čas, čo som bola na služobke, cítila som sa ako vrah. Pod tlakom kváskového ošiaľu, ktorý sa na mňa valil zo sociálnych sietí, ponúk workshopov a kníh som sa takmer išla udať. Vedeli ste, že už dokonca kdesi existuje aj hotel pre kvásky? 

Moji predkovia – sedliaci, čo od tmy do tmy dreli na hospodárstve, piekli kváskové chlieby vždy raz týždenne pre viacero rodín. Bohužiaľ sa o týchto procesoch dochovali už len ústne informácie, najmä o velikánskom drevenom koryte, v ktorom cesto kyslo,alebo aj o famóznej chuti chleba s domácim maslom či husacou masťou.

O tom, že by boli na túto tému organizovali workshopy alebo písali knihy, nie sú dostupné žiadne správy. Iba zažltnuté zošity s rodinnými receptami. Žiadne bio sa v nich nikde nespomína. Celkom živo si pamätám drevenú bonku, v ktorej som s babkou tĺkla maslo. A veru ghee, či čo sa to dnes nosí v blogoch expertiek na zdravú výživu, sme doma veru nerobili. 

Inak utĺcť maslo nie je žiadna sranda, aj keď v určitej fáze má tento proces svoju skvelú časť – babka nám vždy vybrala trochu nadýchanej šľahačky, ktorú sme si sladili – (bože odpusť!) obyčajným bielym cukrom. 

V lete sme si k šľahačke dávali aj jahody zo záhrady. V zime sme o nich iba snívali. Nikdy by mi pri rozprávke o dvanástich mesiačikoch ani vo sne nenapadlo, že haluz ako jahody v decembri, bude raz bežnou realitou a že Maruška sa už nemusí ani do najbližšieho supermaketu trepať, lebo si tie jahody môže objednať online a donesie jej ich nie jeden z mesiačikov, ale oprsklý kuriér.

Hlavne, aby to bolo hneď, aby výsledky boli pokiaľ možno okamžité. Všetky. Vždy. Všade. Ihneď dostupné. Bez obmedzení času, priestoru. Produkty, odpovede, riešenia, o informáciách ani nehovorím. Maximálne na tri kliky. Stratili sme ochotu a schopnosť čakať. Zabudli sme na proces, na jeho čaro. Na to, že cesta je cieľ. 

V korporáciách sú síce zprocesované aj cesty zamestnancov na WC a optimálny čas, ktorý by v nich mali stráviť, ale to nie je o skutočných procesoch. To je o útoku na zdravý rozum. O inom som chcela…

– Kupujeme si čoraz rýchlejšie a silnejšie autá, aby sme strácali čo najmenej času. V skutočnosti strácame ilúzie a nervy v dopravných zápchach.

– Investujeme do smartphonov, tabletov a gedžitiek, aby sme mali lepší prístup k informáciám, fičali nám rýchlejšie dáta, mali sme vychytenejšie apky, aby sme boli v kontakte kdekoľvek a kedykoľvek s kýmkoľvek nám napadne. Aby sme na nič nezabudli. Aby sme boli stále dostupní. A pritom strácame skutočný kontakt so sebou, svojimi blízkymi aj s realitou.

– Žijeme vo svete instantných riešení. Zväčša tých virtuálnych. Všetky skutočne dôležité veci v živote sa ale dejú v reálnom svete. A chcú svoj čas. Napriek tomu, že mnohé štartujú vo svete virtuálnom, napriek tomu, že my sami ako aj naše životy sme často doslova prelezení virtuálnou realitou. Ani tisíc lajkov a srdiečok nikdy nenahradí jedno skutočné, reálne objatie.

Lebo nech sme akokoľvek otvorení a odvážni vo virtuálnom svete, tie najobyčajnejšie a najmocnejšie veci musíme vedieť spraviť, odovzdať, povedať a prežiť osobne. A na to niekedy treba mať aj odvahu, nie len namakaný profil na sociálnej sieti. Na pobyt na Zemi sme dostali hmotné telá, ktoré majú svoj nezameniteľný význam, energiu a tiež svoje limity.

Procesy sú dar. Tie obyčajné, založené na zdravom sedliackom rozume. Tie, ktoré rešpektujú limity prírody, vrátane limitov našich ľudských tiel. 

Občas sa mi chce vykríknuť „Zastavte Zem, vystupujem!“. Netreba však robiť paniku. Stačí vystúpiť z tej podivnej hry na instantné riešenia. A normálne počkať. Kým vykysne chlieb, kým zhustne pretlak alebo džem, kým dozrejú jahody alebo kým príde objatie, ktoré žiadne lajky nenahradia.

Andrea Trávničková