Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
„Uvedomil som si, že veľkého lekára nerobí skutočne veľkým len odbornosť, ale aj pokora a úcta.“
„Uvedomil som si, že veľkého lekára nerobí skutočne veľkým len odbornosť, ale aj pokora a úcta.“Sociálna terapia alebo socioterapia je v liečebniach dlhodobo chorých len možnou súčasťou celkovej starostlivosti o pacienta. Veľkou výhodou sociálneho terapeuta je primeraná komunikácia s ošetrujúcim personálom. So zdravotnou sestrou, sanitárom aj lekárom.
Na oddelení liečebne pre dlhodobo chorých aj hospicu som sa spoznala s lekárom MUDr. Danielom Hassanom.
Lekár ako každý iný, v bielom plášti, s fonendoskopom na krku a s tvárou bez mimiky.
Ej, nie… Tento popis na doktora nesedí. Doktor Daniel síce pôsobí zádumčivo, ale vždy si vypočuje moje otázky. Pre sociálnu terapeutku je rozhovor s lekárom dôkazom, že jej práca má význam a prospieva pacientom na oddelení.
V každom zdravotníckom zariadení platia určité pravidlá. Napríklad, že o zdravotnom stave pacienta komunikuje lekár iba s kolegom lekárom a sestrou. Ak som si všimla u pacienta nevoľnosť, tak som informovala najprv sestru a tá po zvážení volala lekára.
V jedno dopoludnie počas skupinovej terapie prišlo jednému z pacientov zle. Zrazu zbledol a jeho telo sa nápadne vychyľovalo do strany. Vedela som, že niečo nie je v poriadku. Rýchlejšie, ako zháňať sestru na oddelení, bolo zavolať doktora cez mobilný telefón. Aj keď v pravidlách to bolo stanovené inak. Doktor zdvihol telefón, popísala som mu príznaky u pacienta a ten hneď zalarmoval sanitárov, aby pre neho prišli. Následne pánovi poskytol prvú pomoc. Myslím si, že vytvorenie dobrých vzťahov na pracovisku spojených s dôverou je veľkou výhodou.
Dnes otvorím dvere do života lekára MUDr. Daniela Hassana
O sociálnej terapii v liečebni pre dlhodobo chorých ste napísali doslov do mojej knihy Za dverami liečebne.
Kúsok z neho citujem:
„Uvedomil som si, že veľkého lekára nerobí skutočne veľkým len odbornosť, ale aj pokora a úcta. Som rád, že existuje knižka, kde je napísaný a uložený náš spoločný príbeh s hlbokým odkazom.“
Ako hodnotíte prácu lekára v prostredí dlhodobo chorých a hospicu?
Lekársku prácu v prostredí dlhodobo chorých a všeobecne postavenie paliatívnej medicíny vidím trochu v zákryte hlavných medicínskych prúdov, ale ide o prepotrebnú súčasť súkolia komplexnej zdravotnej starostlivosti od narodenia jedinca až po jeho dôstojný koniec. Spätne vnímam mojich 10 rokov v tomto prostredí ako svoje najkrajšie.
Zaujal vás životný príbeh niektorého z pacientov v hospici?
Áno, samozrejme. Sú pacienti, ktorých príbeh sa vám do duše zapíše naozaj výnimočne, či už je to povahou ochorenia, životným príbehom, alebo osobnosťou pacienta, o ktorého som sa staral. No vždy som vnímal a snažím sa o to stále, každého osud brať ako výnimočný. Vtedy to celé dáva väčší zmysel.
Dnes pôsobíte ako všeobecný lekár v ambulancii. Využívate svoju skúsenosť v práci so zomierajúcimi pacientmi aj dnes?
Áno, máme také prípady na ambulancii, i keď ich nie je veľa, pretože tu je rozloženie mojich pacientov naozaj „všeobecné“. Ťažko chorým sa môžem venovať ešte v „predhospicovej fáze“, v čase, kedy sú ešte schopní oni sami alebo ich príbuzní dochádzať na ambulanciu. Tu je veľmi potrebná aj moja spolupráca s ostatnými špecialistami.
Niekedy mám pocit, že si málo vážime života, kým sme relatívne zdraví a v kondícii. V hospici, kde sme sa pracovne stretli, je častokrát na zmenu postojov neskoro. Alebo?
Na zmenu postoja nikdy nie je neskoro, či už tvojho, môjho, alebo našich pacientov. Človek sa vyvíja, mení a formuje po celý svoj život. Aj keď si to mnohí možno nemyslia, je to tak. Mňa táto práca rozhodne menila a zmenila, myslím, k dobrému. Rovnako som podobný proces videl aj u ľudí vo vedúcich pozíciách, ktorí náš hospic riadili takpovediac z kancelárie, ale aj na nich mala naša práca a osudy pacientov veľký vplyv. Tým, že sme boli malý kolektív, všetci sme v dennom kontakte riešili problémy spoločne.
Aj chorý na lôžku mení svoj náhľad na život, aj na smrteľnej posteli. Tu ale musím povedať, že viac by vedeli povedať sestry a zvlášť rádové a kňazi, ktorí našim pacientom poskytovali duchovné služby.
Aká je podľa vás prevencia pred padnutím do chronického ochorenia?
Je to jednoduché, sú to všeobecne známe piliere: zdravo myslieť, jesť, spať a hýbať sa. Byť skôr optimistom. Ale aj tak si väčšinu z nás chronické ochorenia nájdu. (J)
Vaše životné krédo, myšlienka?
Dodržiavať sebadisciplínu, byť zhovievavý, pokorný a zdravotné problémy pacientov riešiť akoby to boli problémy mojich najbližších.
O krátke postrehy z hospicu sa delím s verejnosťou v knihe Za dverami liečebne, ktorú nájdete už aj v kníhkupectvách na Slovensku.
S MUDr. Danielom Hassanom sa zhovárala Zuzana Balašovová Donátová.
Korektúry: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
