Stĺpik Milana Markoviča

Čo ja viem… Prišla mi esemeska: „Príďte sa zaočkovať“. A hneď vetička druhá: „Chráňme si zdravie“. No nech sa prepadnem, ak viem, ktorým z tých pokynov sa vlastne riadiť. Sotva by som vedel vyrátať, koľko všetkých možných injekcií sa už do mňa zmestilo od narodenia až doteraz. Ale o tých predošlých som nemal dôvod mudrovať. Šarlach, kiahne, chrípka a ešte ten či onen …

Teraz, keď sme si už patrične osvojili nespochybniteľnosť tvrdenia, že neočkovaní nie sú ľudia, ale dobytok s teľacím IQ a mali by kvičať ako svine na bitúnku, teraz ich nebodaj začneme tolerovať? Teraz, keď som mentálne pripravený na tretiu vlnu a štvrtú dávku?

Máte doma oxymeter? Šikovná malá vecička do dlane – nastoknete na prst, zapnete a on vám ukáže, aká je vaša krv okysličená. Ani pichnúť netreba. Bez krvácania, po troch-štyroch sekundách malý displej podá správu.

Čo ja viem… Hádam už niet takej otázky, ktorú by som pri početných intervjú ešte nedostal. Až na tú nedávnu, ktorou ma síce nezaskočil, ale predsa len prekvapil istý študent: – Z čoho mávate strach? Viem, že odpovedať treba hneď a dostatočne suverénne. Nenaťahovať čas rozmýšľaním. A múza nemeškala ani v tomto prípade: – Zo strachu, pán kolega. Zažil som už všelijaké režimy, takú …

Milan Markovič: Nerozumiem, prečo v tom „krízovom štábe“ nemá pevné miesto aspoň jeden psychiater… Žijeme v NEuveriteľnej dobe. Jeden by totiž NEveril, kam sme sa posunuli a dopracovali. Napadlo mi, že ak by ma niekto transmisiou poslal len pred 2 rokmi do dneška, tak sa asi rozplačem alebo zasmejem? Asi by som NEverila, že toto, čo sa deje, je možné. …