fbpx

Sú ľudia, ktorí vám otvoria nejakú bránu. Niekedy vedome alebo aj nevedome k vám vyšlú impulz.

Podpora ľudí je v živote dôležitá. Aj keď je niekedy nečakanáKomiksová superhrdinka alebo čo sa stane, keď motýľ mávne krídlami

 „Potrebujem uvoľniť skrine a máš tu krabicu plnú všelijakých vecí. Keď nabudúce prídeš, musíš si to pozrieť a pretriediť. Ak niečo chceš, tak si to zober. Ostatné spálim,“ zavolala mi moja mama.

Tak tomu sa hovorí výzva.

Prišiel deň D a ja som otvorila tú záhadnú krabicu. Hneď navrchu bol zošit z vysokej školy. „Materiálovo-technické zabezpečenie národného hospodárstva“, bolo naškriabané na titulke.

„Prečo som si nechala takýto zošit?“

Pamätám si, že to bol jeden z najnudnejších voliteľných predmetov a všetci sme si ho aj napriek tomu zvolili. Bol to totiž jeden z tých predmetov, ktorými sa dalo prejsť bezbolestne a hlavne bez veľkého učenia. Ako žolík, ktorý držíte v ruke a jednoducho ho vymeníte za čokoľvek. Aj za jednoduchý postup do ďalšieho ročníka. Učil ho starší dosluhujúci profesor, ktorý rád rozprával. Celé hodiny dokázal rozprávať o ničom. Len sa pri tom potreboval na niekoho fixovať. Skrátka, akonáhle ste sa nachvíľu pozreli do jeho modrých očí, už vás mal v hrsti.

Stačilo len súhlasne prikyvovať hlavou a bolo to v suchu.

Ale komu by sa chcelo celú hodinu udržiavať očný kontakt a pritakávať? Nikomu. Obyčajne sme všetci mali hlavy dole a zaoberali sme sa niečím iným. Ale, keď už pán profesor zúfalo zmenil tému na futbal, prišlo mi ho ľúto a nevydržala som to. A tak som sa obetovala. Ostatní si vydýchli a mohli sa zabávať.

„No, ale prečo som si, preboha, nechala ten zošit?“

Otvorila som ho a hneď na prvej strane bol nakreslený komiks.

Pár obrázkov s vtipnými textami s názvom „Silvia sa hlási“. Inak bol zošit celkom prázdny. Moja zvláštna „obetavosť“ vtedy inšpirovala spolužiaka a začal kresliť na hodine komiks. A nasledovali ďalšie. Po mesiaci to bola celá séria komiksov o mne. Boli celkom úspešné.

Zrazu ma začali v škole, na intráku, v jedálni, skrátka, kdekoľvek, oslovovať ľudia a citovať hlášky z „mojich“ komiksov.

A neostalo len pri komiksoch. Pokračovalo to recenziami a kritikami na moje neexistujúce literárne diela. „Diela“, ktoré vznikli trošku z nudy, trošku z uťahovania si, a z veľkej dávky tvorivosti môjho originálneho spolužiaka.

Môj fanklub sa rozrastal a dostávala som pozvania na pivo, do kina a dokonca aj na rande.

Ako nejaká komiksová superhrdinka. No a na jednom takomto rande, v malej vinárni, sa, samozrejme, rozhovor začal vtipne točiť okolo mojich imaginárnych literárnych počinov. Asi po 15 minútach k nám prišiel starší pán od vedľajšieho stolu. Zdvorilo sa ospravedlnil, že nás počúval a predstavil sa.

„Viete, ja som profesor literatúry na univerzite a veľmi ma zaujíma, čo píšete. Nevadí vám, ak si nachvíľu prisadnem?“

Asi sekundu som bojovala s tým, či sa priznám, alebo v tom budem pokračovať. Jasné, že vyhral ten malý diablik a ja som sa nechala unášať predstavou, že som mladá spisovateľka a budúci objav roka.

Nasledovala herecká improvizácia s detailným rozborom mojich diel. Intelektuálna konverzácia bola prerušovaná náhlymi odchodmi môjho kamaráta na toaletu. Občas to nezvládal a nedokázal zadržať smiech. Ale držal sa statočne. Pán profesor sa nakoniec poďakoval, povedal, že je veľmi rád, že ma stretol a že sa nesmierne teší, že sú mladí ľudia, ktorí sa venujú literatúre, a o to viac sa teší ženám – autorkám.

„Nič som si neprial viac,“ povedal s dojatím, poprial mi veľa úspechov a galantne sa rozlúčil.

Trochu mi ho bolo ľúto. Že to bolo všetko inak. Že sa stal obeťou študentskej zábavy. Ale odchádzal šťastný.

„Raz vám to prianie možno splním, pán profesor,“ pomyslela som si vtedy.

A hneď za komiksovým zošitom nasledovali listy.  Listy od mojich lások, priateľov a rodiny. Listy, ktoré boli viac, ako len napísané slová. Plné krásnych vyznaní a udalostí, pri ktorých vidím až s odstupom času, ako veľmi ma ovplyvnili.

Je to ako mávnutie motýlích krídel, ktoré má svojou drobnou zmenou za následok niečo veľmi silné. Niečo, čo vám môže život urobiť krajším alebo ho aj totálne zmeniť.

Či už to je milý nevinný žart, alebo pár správnych slov, vedome alebo aj nevedome k vám vyšlú impulz.

Tak ako jeden milý starý pán v Hornbachu pred pár rokmi. Pristavil sa pri mne, keď som čakala v oddelení rámovania obrazov na predavača, s plátnom položeným na pulte.

Zahľadel sa na obraz a opýtal sa ma:

„To ste maľovali vy? Prepáčte, že sa zaujímam, ja som učiteľ maľovania.“

„Áno,“ povedala som s malou dušičkou a čakala, že mi teraz mávajúci motýľ, v rámci princípu zachovania energií, určite vráti ten žart s pánom profesorom literatúry.

„Nie ste podpísaná,“ povedal a podal mi pero.

„Podpíšte sa, lebo raz to budete určite ľutovať, verte mi,“ usmial sa.

Či už sú to blázniví „komiksoví“ spolužiaci, lásky, priatelia, rodina, alebo len neznámi náhodní okoloidúci, sú ľudia, ktorí vám otvoria nejakú bránu. Len ľahkým nenápadným „mávnutím motýlích krídel“.

Som vďačná, za všetkých „mávačov“, ktorí so mnou „zamávali“, „mávajú“ a „zamávajú“.

Vďaka nim sa z húsenice stáva motýľ, ktorý máva krídlami.

Cítite to?

Silvia Grecová

#zivotologia

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

Mohlo by vás zaujať…

S Milanom Markovičom som sa rozprávala o jeho pohľade na dnešnú dobu. Ako hodnotí ľudí na vysokých postoch a ich rozhodnutia? Prečo si myslí, že politika sa prezliekla za epidémiu a prešlo jej to? Porozprával aj o svojich aktuálnych projektoch a pripravovanej knihe.

Mohlo by vás zaujímať