fbpx

Nebuďte egomaniaci. Nedávajte potomkovi meno po sebe, môžete mu tým spôsobiť životnú traumu.

Tak, čo myslíte, dorazíme dnes spolu tie zásady lahodného života?

A zobrali ste si niečo z toho?

Ja snáď konečne áno. Tento týždeň ma nikto nevytočil. A zastala som sa kolegu, ktorý má dovolenku, tak sa nemohol vyjadriť k tomu, čo vraveli o jeho predošlej profesii. A to som ja tá, s ktorou sa háda najviac a skáčeme do seba ako talianski manželia hneď po svadbe. Ako sa my dvaja vieme krásne navzájom povytáčať. Krajšie ako žiarovky. Kebyže napajedenosť dokáže svietiť, tak tromfneme v svietivosti aj tie stowattové.

Celkovo sa mi tá debata o ňom nepáčila, nezapájala som sa do nej, keďže tam nebol. Len som dala veci na pravú mieru, keď už to bolo ozaj moc a úplne mimo.

Niežeby som ja bola svätica, to ani náhodou.

Ale však viete, odtál potál je moje heslo, a to doslova vo všetkom. No ale dosť o tom, ideme na ďalšie zásady, ktoré vám ulahodia v živote.

14. DÁVAJTE SI POZOR NA TO, ČO SI ŽELÁTE

Mohlo by sa vám to totižto splniť.

Ďalší bod preto úplne nadväzuje na ten predošlý.

15. NAUČTE SA SPRÁVNE SI ŽELAŤ

16. NEMAJTE STRACH PLNIŤ SI ŽELANIA

17. NEKLESAJTE NA DUCHU, nehádžte zbraň do obilia.

18. NIKDY SA NEVZDÁVAJTE, AJ KEĎ SITUÁCIA VYZERÁ ZÚFALO

19. CELÝ ŽIVOT SA VZDELÁVAJTE

A konečne posledná zásada, ktorá vám nebude dávať vôbec zmysel.

20. NEBUĎTE EGOMANIACI, NEDÁVAJTE SVOJMU POTOMKOVI MENO PO SEBE

A teraz si predstavte, že vám viac k tomu nenapíšem.

Asi by ste z toho boli múdri asi ako Krovák z návodu na obsluhu ponorného mixéra v čínštine. Však to by som ja z toho aj nespala, že takto nedoškolených som vás vypustila do sveta. Najlepšie sa učí na príkladoch. A preto vám porozprávam cez písmenká príbeh, ktorý sa stal už pred veľa rokmi. Vtedy som si myslela, že už som pojedla všetky tabletky múdrosti a už v živote nič nemusím, len tak nejak to tu preskákať v blaženosti.

Všetko to začalo už pri mojom narodení a spískala to moja mama.

Nebyť nej, tento príbeh by sa nikdy nestal. Ona sa rozhodla, že ma pomenuje po sebe. A o 35 rokov neskôr som si ja na základe tohto jej rozhodnutia zbalila svoje saky a aj paky a vyrazila do sveta. Takže, tu máte v realite – nedávajte svojim dietkam meno po sebe.

Mama prevzala list do vlastných rúk a, ako inak, tie ruky mali byť moje. Veď Magdaléna sem, Magdaléna tam, priezvisko tiež to isté, čože by to poštárka riešila. Ale ja som mala chuť to riešiť, aj som išla na poštu. Dostala som medzitým ďalší list, kde spomínali predošlý list, o ktorom som ja dovtedy nemala ani tucha. A na pošte som videla na vlastné oči, kto ten list podpísal. Moja mamina, ktorá mi ho nedala. A tak sa spustil kolotoč udalostí, ktoré som nedokázala ovplyvniť. Ak som ho chcela zastaviť, neostávalo mi nič, len z neho vystúpiť a nasadnúť do lietadla smer Veľká Británia. To sa ľahšie napíše, ako urobí.

No niečo pre mňa mama predsa len urobila, aby som sa v tej Británii, a ešte k tomu Veľkej!, nestratila. Ona mi už dávnejšie vysvetlila dôležitosť anglického jazyka. Vraj už ten hýbe svetom a tú moju ruštinu si už môžem niekam strčiť. Ona urobila to isté, v 50-ke sa začala učiť angličtinu a dotiahla to až k štátniciam.

Rodičia radi riadia deťom život, aj tým dospelým, a viac-menej ma donútila chodiť na kurz angličtiny.

Frflala som ako papagáj v bordeli, že načo mi to bude, ale chodila som tam. A o tri roky som zrazu precitla, že veru sa mi to šikne. Je to na hnačku ocitnúť sa zrazu sama na najväčšom londýnskom letisku. A to som už mala za sebou presun z iného letiska autobusom, ale to ma ešte aspoň sprevádzala mama. Potom som musela vystúpiť a ísť životom a letiskom sama.

Bolo to v ten deň aj v mojom živote tretie letisko, čo mi dosť pomohlo. Aj to, že som sa tam cítila ako v metre. A v metre som už bola tiež, tam sa ja viem orientovať, v tých európskych určite.

Aj tak som mala orientačný stres, ale hlavne časový. Hlava si povedala, že to dám, veď už je to tretie letisko a všetky fungujú rovnako. Čítať viem, som sa ukľudňovala, nech sa nedokakám, aj keď ma chvíľami chytala neskutočná panika. Trochu som aj poblúdila, ale som proste macherka, ja som ten správny terminál našla. Zaradila som sa do radu a pomaličky sa hýbala smerom k černoške, ktorá nevyzerala na britský spôsob, ale na ten americký. Širšia, ako dlhšia. Človek by sa jej aj zľakol, lebo sa tvárila prísne. A ešte prísnejšie sa zatvárila, keď moja batožina prešla osvietením.

Nebolo mi všetko jedno, lebo som niesla kontraband v podobe troch paklov cigariet, ktoré si poručila doniesť moja budúca spolubývajúca a zároveň bývalá učiteľka angličtiny z kurzu. A ešte sa jej zažiadalo našej slovenskej horčice. Cigarety boli v tej väčšej batožine a horčicu som narýchlo šupla do príručnej. Cigarety prešli, horčica nie.

A odvtedy sa to so mnou vezie, vždy mám v príručnej batožine niečo, čo je prísne zakázané tam mať a prichádzam o peniaze, lebo mi to nemilosrdne vyhodia. Jaaaj, romány by som už mohla o tom písať!

Ale táto devucha mi dala šancu sa obhájiť, keď so značným dešpektom vytiahla na svetlo sveta výbornú slovenskú horčicu. Aj keď balenú v plaste, ale bez pridanej chémie.

A počali sme hru hádaj, hádaj, hádač. Pretože čo?

Pretože som darmo chodila tri roky na kurz, kde som x-krát použila slovo mustard, ale ani za všetky poklady Zeme a priľahlého vesmíru som si na toto bežné slovo vtedy nespomenula. Ale bola som hrdá na seba ako škôlkarka v prípravke, že rozumiem otázke „What is it?“. Ej, mala ona božskú trpezlivosť so mnou. Ona fakt začala hádať, čo to je, keď videla, aká som bezradná. Použila niekoľko slovíčok, ja som sa nechytala, až som zrazu zachytila slovo mustard. A v tom momente som sa rozžiarila ako Eiffelovka o polnoci na počiatku roku 2000. Nemôžem napísať na počiatku nového milénia, lebo to nastalo až o rok.

A presne tak som aj zhasla, ako tí, čo čakali koniec sveta s nástupom roku 2000. Keď sme obidve našli zhodu, áno, je to horčica, tak ako ju držala, hneď ju šmarila do koša. Myslela som, že ma tam budú ovievať. Kebyže ovládam jazyk anglický ako slovenský, tak by si vypočula niečo, čo počúva od tých, čo ho ovládajú. Takto som len sklapla a viac-menej sa potešila, že cigarety prešli predtým kontrolou. Čo tam po horčici, hlavne, že bude čím vypaľovať zobák.

Šťastne som sa usalašila v poloprázdnom lietadle a cestu na ďalší britský ostrov som si krátila pozorovaním spolucestujúcich.

Zrejme som tam bola jediná z východného bloku, lebo pri úspešnom pristátí nikto blažene neťapuškal. Bola som aj rada. Nemám rada davovú psychózu a cítim sa pri tom ťapkaní veľmi nesvojprávne. Presne ako babička v dome seniorov, ktorej konečne prídu vymeniť plienku, tak radostne spľasne rukami a zvolá hurá, až jej od nadšenia vypadne zubná protéza.

Ale aj ja som cítila nadšenie, že som konečne docestovala, schmatla som z pásu svoju batožinu, ktorá sa objavila medzi prvými, a správala som sa ako prešibaná opica – opica vidí, opica robí a išla za svojimi spolucestujúcimi z lietadla. Nebolo ťažké ich identifikovať, veď som si ich poriadne vyobzerala počas letu. Behom chvíľky som sa ocitla pred letiskovou budovou. Ozaj to bol len kúsoček. A ja som netušila, že som len kúsoček od svojho nervového zrútenia a najväčšieho strachu vo svojom živote.

V tej chvíli som bola na seba nesmierne hrdá a chcelo sa mi celému svetu vykričať „ja ťám, ja ťám“, ako to povedal kráľ z rozprávky a šupol si sám šunku do úst, tak ja úplne sama som docestovala do Belfastu. Živá, zdravá, s vlastnou batožinou, nič sa nedoonďalo. Jedine tá horčica ma stále škrela, ale čert ju ber. Ja som to prežila a zvládla, chcelo sa mi výskať a aj skákať od radosti. Národ írsky okolo mňa ale neprejavoval žiadne nadšenie, tak som sa ukľudnila aj ja.

Ostalo mi už len nasadnúť s ďalším spolubývajúcim do taxíka, ktorý ma mal čakať na letisku.

Tu si urobíme medzipristátie a obzrieme sa, ktoré zásady sme si zatiaľ počas tohto príbehu nevedomky prebrali.

Nedávajte meno svojmu potomkovi po sebe, môžete mu tým spôsobiť životnú traumu.

Po ďalšie, želania, to je celá veda.

Ja som si vždy želala skúsiť, aké je to pracovať v zahraničí, len som mala pocit, že ten vlak mi už navždy ušiel, keďže som už bola matka. V tej dobe bolo moderné robiť tak maximálne au-pairku. Ale mňa tá predstava, neviem prečo, veľmi lákala.

A ako vidíte, toto želanie sa mi z ničoho nič splnilo. Teda jeho prvá časť – pracovať v zahraničí.

Ja som toto želanie vypustila z hlavy, ale ako vidíte, vesmír na mňa nezabudol. Tu vidíte, že vôbec nemusíte byť odviazaní z toho, že sa vám splnila po rokoch vaša túžba. Dávajte si veľký pozor na to, čo si prajete. Fakt. Ono sa vám to fakt môže splniť.

Ale aby ste mali nefalšovanú radosť zo splneného želania, treba sa naučiť, ako si správne priať. Inak to môže dopadnúť katastrofálne. A toto si presne vysvetlíme až v ďalšej časti, lebo čo? Lebo už teraz vám z toho kmitá v hlave, že na dnes stačilo.

Nebojte sa, dozviete sa aj, čo sa stalo pred letiskovou budovou, keď som zistila, že ja ako príslušník národa slovenského tam stojím sama samo jediná.

A nech v tom do ďalšieho týždňa nie som samo jediná, „pochváľte“ sa aj vy svojimi cestovnými trapasmi. Budem vám nesmierne vďačná.

Magdaléna Ruttkayová

Ak máte záujem nahliadnuť do môjho blogu, je to ľahké. Použite najznámejšiu sociálnu sieť. Tam ma hravo podľa mena nájdete. A potom mi stačí napísať správu a ja vám pošlem link.

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať