fbpx
Martin Miler: Liek na nohy
Domov / MILEROVKY / Martin Miler: MS v hokeji 1985

Martin Miler: MS v hokeji 1985

U nás doma sme šport veľmi nesledovali. Vlastne ani televízor nezvykol byť u nás často zapnutý. Samozrejme nehovorím o časoch keď do našej domácnosti pribudol prvý počítač, to sa televízor narobil ako baník, ale to bolo až neskôr.

Ako to už zvykne byť v týchto príbehoch, tak teraz nastane zvrat. Lebo napriek tomu, že sme u nás doma šport veľmi nesledovali, tak majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, to bola úplne iná pesnička. Najradšej sme boli, keď to bola tá naša, hymnová, na konci zápasu. Ťažko mi povedať koľko z tých majstrovstiev si pamätám a tiež nakoľko sú tie moje spomienky konzistentné. No s určitosťou viem, že všetky zápasy našej reprezentácie sme prežívali veľmi intenzívne.

A rozhodne sme neboli jediní, lebo keď dali naši gól, tak predpokladám, že miestne seizmologické stanice museli zaznamenať otrasy zemskej kôry, minimálne v oblasti nášho sídliska. Zároveň, jedny konkrétne majstrovstvá, mám v mysli zapísané veľmi výrazne. Možno je to tým, že sme ich vyhrali a to aj napriek tomu, že vtedajšia forma nášho mužstva nič také, pred ich konaním, nenaznačovala. Reprezentačný výber bol vtedy schopný prehrať aj s ligovým Gottwaldovom (to bol vtedy škaredý názov pre pekné mesto Zlín).

Možno si ich pamätám preto, že sa konali v Česko-Slovensku, ktoré sa vtedy písalo Československo, možno preto, že boli jubilejné päťdesiate, možno preto, že Rusi (aj keď vtedy to bola sovietska zborná) skončili až tretí na svete hoci prví v Európe, a možno pre to všetko dohromady. V úvode nám to išlo celkom dobre, no teda nám, našim hokejistom samozrejme, ale identifikácia je silná vec a tak sme hovorili nám, lebo kto by sa s tým už len páral. Zrušili sme Fínov, dva krát sme porazili Nemecko, lebo vtedy nestačilo poraziť len to západné, bolo treba zdolať aj to (akože)demokratické, USAci nás zdolali, Kanadu sme v remíze ustáli a Rusi nás porazili.

Uff. Rusi, teda sovietska zborná, vtedy prešli základnou skupinou hladko ako dnes humanitárna pomoc z východu, cez ukrajinské hranice. To im vtedy zabezpečilo, že sa stali majstrami Európy, dúfam, že dnes už nie. Herný systém bol v tej dobe iný. V základnej skupine bolo osem mužstiev do finále postúpili štyri a tie odohrali ďalšie tri zápasy systémom, každý s každým. Aby nám to nebolo ľúto, tak sme hneď ďalší zápas hrali opäť so sovietskou zbornou.

To sme sa už, ale rozhodli s nimi nepárať. Veľmoc, neveľmoc vyhrali sme. Tešili sme sa z toho  veľmi, preveľmi lebo vtedy sme Rusom nedržali palce ako dnes, vtedy sme ešte na vlastnej koži zažívali čo sú zač (pamätníci si iste spomenú na vojenské posádky dočasne umiestnených bratských vojsk). Potom prišli ďalší veľmocní, chlapci s USA, ale odišli s dlhým zoznamom gólov v ich bránke. Posledný zápas bol s Kanadou.

Lálov gól, od červenej čiary, do prázdnej kanadskej brány v závere zápasu vidím pred očami dodnes, vyhrali sme. Naša radosť bola obrovská. Veľmi by som si prial, aby sa to tento rok zopakovalo aj Slovensku. Aby sme sa vysporiadali s veľmocami aj nemocami a aspoň sa priblížili k vrcholu. A vôbec mi nebude prekážať, keď sa nám ho podarí aj dosiahnuť.