fbpx
Koho treba zo svojho života odstrániť?

Koho treba zo svojho života odstrániť?

Mali ste vo svojom okolí niekoho, koho ste sa chceli zbaviť?  Ako ste to urobili? Poďme sa baviť o otravných ľuďoch a skutočných priateľoch.

Určite to veľmi dobre poznáte. Facebookom či instagramom nám denne prebehnú stovky nových príspevkov. Od výmyslu sveta. Také, čo nás zaujímajú, aj tie, čo nás nechávajú ľahostajnými. Od zdokumentovaných obedov až po komentáre politickej scény. 

Občas sa medzi nimi mihnú aj citáty s pôsobivými obrázkami. Aj tie majú rozdielnu úroveň. Od tých, v ktorých sa nedajú prehliadnuť gramatické chyby a ich posolstvo je pomerne trápne, až po tie, nad ktorými sa naozaj musíte zamyslieť.

Mne sa pred pár dňami jeden taký zjavil. Hovoril niečo o tom, aby som nestrácala čas fejkovými priateľstvami. Bingo! Toto si presne hovorím už viac ako desať rokov. A tak nejako som pocítila, že asi aj toto je jeden zo znakov dospelosti a vyspelosti. 

Keď si viem slobodne vybrať, komu venujem svoj čas. Už nechcem strácať svoje vzácne chvíle s niekým, s kým ma nespája takmer nič. S kým sa musím premáhať, aby som sa každé tri sekundy nenápadne nedívala na hodinky.

Kto ma nepočúva, nezaujíma sa o mňa, kto ma potrebuje iba ako kulisu ku svojej monodráme o vlastnej dokonalosti. Aby oslavné ódy na seba nespieval do zrkadla. Najmä, ak mám takých priateľov, s ktorými je desať hodín krátkych ako minúta a s ktorými by som chcela byť čo najviac.

Odmietam byť figúrkou. Chcem sa stretávať s ľuďmi, ktorých prítomnosť ma poteší, oblaží, od ktorých sa niečo dozviem. Som preto egoista? Možno sa na to niekto tak bude dívať, a vôbec sa s ním nebudem sporiť. Lebo v istom štádiu príde poznanie.

Že čas je vzácny. Že my sme vzácni.

Iste, v pracovnom procese si veľmi nenavyberáte. Tam komunikujete, s kým je treba komunikovať. Ale svoj súkromný čas si zadeľujete iba vy. Vy rozhodujete, koho na seba necháte pôsobiť.

Odkedy som urobila toto rozhodnutie, je mi oveľa ľahšie na duši. A, paradoxne, teraz to učím moju mamu. Pred polrokom ovdovela a zavesila sa na ňu istá pani. Poznajú sa celý život, ale nikdy neboli veľké kamošky. Tá pani je tiež vdova, ale tam podobnosť končí.

Dotyčná dáma je nudná, s odpustením pribrzdená osoba, ktorej životný obzor je neskutočne úzky. Z nejakého dôvodu je presvedčená, že ju moja mama potrebuje. Chodí ju oblažovať svojimi návštevami, ktoré trvajú v priemere päť hodín. Zakaždým je scenár rovnaký – poohovára celý svet, posťažuje sa na všetky svoje diagnózy a neschopnosť lekárov. Stále dookola to isté.

„Už sa mi z nej potia aj zuby,“ hovorieva mama. Keď sa jej opýtam, prečo ju teda pustí k sebe a stráca s ňou čas, mama sa len čuduje. „Veď ju nemôžem vyhodiť, to sa nepatrí.“

A tak mamu vzdelávam a dohováram jej. Vysvetľujem jej, že nebude hriech, ak sa jednoducho zatají a neotvorí jej. Alebo jej nezdvihne telefón. Lebo viem, že na to, aby jej povedala, že si nepraje jej spoločnosť, odvahu nemá. Celý život robila iba to, čo sa patrí a čo sa očakáva. Tak jej teraz dookola opakujem, že nikto na svete nám nesmie kradnúť náš čas, energiu a pozornosť.

A moja zlatá mama je učenlivá, krôčik po krôčiku napreduje. Verím, že jedného dňa ju pošle do horúcich pekiel, nech ide otravovať niekoho iného.

Čo si o tom myslíte?  Máme byť v každej situácii empatickí a vydržať, alebo si môžeme dovoliť aj trochu egoizmu?

Mali ste vo svojom okolí niekoho, koho ste sa chceli zbaviť?  Ako ste to urobili? Poďme sa baviť o otravných ľuďoch ….

Monika Macháčková

Autorka je redaktorka a spisovateľka

FOTO: Martin Habánek

Rozhovory

Inšpiratívne príbehy

Podporte špeciálny deň narcisov online