Hanka Fúsková: Elegantná šoférka

Hanka Fúsková: Elegantná šoférka

No dobre teda, tak idem teda s kožou na trh. Aspoň sa ukáže, kto moje blogy číta. Áno, som šoférka a nie som dokonalá (šoférka). Auto je pre mňa nevyhnutný prostriedok na prepravu z bodu A do bodu B.

To je všetko, čo od neho očakávam. Aj napriek tomu, že „zbrojný pas“ teda vodičské oprávnenie vlastním už viac ako 20 rokov, stále je čo vylepšovať. Všetky moje autíčka, ktoré som kedy šoférovala, alebo vlastnila by o tom vedeli kadečo porozprávať. Už inštruktor v autoškole na mňa dlho spomínal a nezabudol pripomenúť môjmu manželovi, že som bola tvrdý oriešok. Ale ja som to nikdy nevzdala, som strelec a my sme veľmi cieľavedomé znamenie a v žiadnom prípade sa nevzdávame.

Takže moje šoférovanie prešlo niekoľkými obdobiami, ktoré so sebou priniesli veľa zábavy. Dlho som si nevedela natankovať, preto som chodila len na jednu čerpaciu stanicu, o ktorej som vedela, že mi chlapci natankujú benzín do nádrže. Pamätám si, že som mala kolegyňu v práci, ktorá si vedela tankovať sama a ja som k nej vzhliadala, ako k bohyni s nadprirodzenými schopnosťami.

Časom som to zvládla aj ja a bola som na seba veľmi pyšná. Samozrejme, podobne to bolo aj s dolievaním zmesi do ostrekovačov. Super je aj príhoda s ostrekovaním okien na aute. Nestihla som ísť na umývačku áut, tak ako som stála na križovatke na červenej, tak som si, aleže poriadne, ostriekala zadné okno…. keď som v tom zbadala v spätnom zrkadle cyklistu ako sa vystrel, dovtedy bol zohnutý a utieral si z tváre, z prilby a ktovie odkiaľ ešte moju letnú ostrekovaciu zmes, ktorou som ho výdatne počastovala.

„ Toč opačný!“

Ani si nechcem predstaviť čo mu v tom momente prebehlo hlavou. Hups . Neviem ako ste na tom vy ostatné, ale ja absolútne nerozumiem niektorým výrazom ako napríklad: „ Toč opačný!“ Chápem, že ide o volant, ale ktorý smer je opačný a ktorý „neopačný“, to je pre mňa záhada.

„ Aké má zrýchlenie?“

Nedávno ma pobavila známa, ktorá chcela nejaké informácie o mojom aute. Náš rozhovor ma neskutočne pobavil. Otázka:  „ Aké má zrýchlenie?“ Odpoveď: „ Ide rýchlo, keď je treba…“. Nevzdávala to: „ Ako sedí v zákrutách?“ Ja som si išla svoje: „Mne sa v ňom sedí veľmi pohodlne..“ Tento rozhovor som pre istotu ukončila tým, nech sa príde odviezť. Myslím si, že tento návrh priniesol úľavu nám obom.

Nezabudnuteľný zážitok

A tu je tiež jeden nezabudnuteľný zážitok. Išla som na poštu odoslať balík. Výhodou života na dedine je, že na miestnej pošte nezvykne byť veľa ľudí a vybavenie pri okienku netrvá dlho. Tak to bolo aj v osudný deň. Zaparkovala som svoje autíčko pred poštou, uchytila som balík a šups ho odoslať… Proces vybavenia sa trošku predĺžil, nakoľko balík putoval do zahraničia. V tom do miestnosti vošiel muž. Usmial sa (podľa mňa potmehúdsky) a spýtal sa ma (keďže som tam bola len ja), či to biele autíčko vonku je moje. Samozrejme, že mi hneď napadlo, že chlapcovi sa páči môj vkus na autá, tak som sa usmiala a prikývla. A on mi, tiež s úsmevom na perách, oznámil, že moje auto sa svojvoľne dalo do pohybu a držia mi ho dvaja chlapi. Vybehla som bez dychu aj bez krvi v žilách von zachrániť môjho vtedy trojmesačného tátoša. Našla som pri ňom dvoch starších pánov, ako mi s červeňou v tvári a s vypätím posledných síl (možno aj so smrťou v očiach) držia auto.

To by sa bez ich záchrany zviezlo rovno na hlavnú cestu. Nevedela som, či mám plakať, alebo vybuchnúť od smiechu. Obidve alternatívy zvládajú elegantné ženy na jednotku. Samozrejme, že som to zahrala na naivnú ženu, ktorej títo rytieri zachránili život. Čo je v podstate pravda. Nechýbalo veľa, aby som ich od šťastia vybozkávala. Jednoducho pri mne stál môj anjel strážny a ja som mu nezabudla tam hore poďakovať. Lebo ako ste sa dočítali, ja, elegantná šoférka, nepotrebujem jedného anjela strážneho, ale aspoň desiatich.

Tak čo, ako ste na tom vy, milé elegantné šoférky?

Hanka Fúsková

Mohlo by vás zaujímať