fbpx

Keď sa prestaneme báť, nájdeme tú správnu a možno aj ďaleko lepšiu cestu. A možno sa raz všetci stretneme.

Ako sa prestať báť a žiť radostnePREČO VŠETKY CESTY VEDÚ DO RÍMA? 

DÁVNO, PRADÁVNO…

…keď som mala ešte ľahký krok a pevné držanie tela, sme s mužom zvažovali kúpu nášho prvého bytu. Práve vtedy, múdre hlavy, po niekoľkoročnom rozmýšľaní, skúmaní, prerozmýšľaní a preskúmaní, schválili výstavbu nového diaľničného obchvatu Bratislavy. Ako rozvážni kupci sme si pozreli územný plán a odmerali vzdialenosť budúcej diaľnice od nášho potenciálneho nového bytu. Postavili sme sa v tejto vzdialenosti od hlavnej cesty a počúvali hluk dopravnej špičky. Keďže sme boli blízko letiska a nad hlavami nám štartovali a pristávali lietadlá, nepočuli sme ani jedno auto.

„Nič nepočuť, je to v pohode,“ vtipne sme skonštatovali.

Odvtedy už prešlo veľa rokov a veľa áut, už dávno bývame inde, keď sa konečne pohli ľady, kusy zeme, štrku, betónu a asfaltu a obchvat sa už začína kde-tu vynárať.

A jeden takýto maličký úsek sa mi zrazu jedného dňa postavil do cesty.

Moja stará, rokmi overená a vyjazdená cesta zrazu skončila. Prudká zákruta doprava. Za chvíľu prudko doľava a zase doprava. Dostala som sa na kruhový objazd. Bol tam jeden vstup a jeden výstup, chvíľu som si nebola istá, či to nie je aj ten istý. A že sa zase vraciam naspäť. Opäť zopár prudkých zákrut a keď som už nevedela, či idem na sever, juh, východ alebo západ, tak ma táto nová cesta s krásnym, hladkým, ledva vytvrdnutým asfaltom, vypľula zase na tú moju starú, rokmi obitú cestičku.

Cestou naspäť som sa už poddala a nechala som sa viesť tou krútňavou, s maximálnym kľudom. Vedela som, že nikam inam, ako domov sa ani nedá dostať. Jeden vstup, trochu krútenia a jeden výstup.

A teraz príde tá rozprávková dramatizácia deja.

AŽ RAZ…

…jedného krásneho jesenného dňa, vracajúc sa z STK môjho tiež už rokmi obitého tela, s papierom „prospela s výhradou“, blížila som sa k nášmu kruháču. Vstup, trochu pokrútiť a…

ZRAZU…

…predo mnou tá známa modro biela značka: „DIAĽNICA“.

„Žeby už? Ako sa toto stalo? Quo vadis? Kam kráčaš?“

„Našťastie“, u nás sa diaľnice stavajú roky, takže úsek bol krátky a neodvial ma niekoľko desiatok kilometrov od môjho domova. Nuž čo, trošku obchádzky, zopár obcí navyše ma nezabije. V miestach mojej odbočky práve opravovali cestu, a tak odbočka, sťaby zahalená anglickou hmlou, zostala minutá. To sú presne tie chvíle, kedy zvyknem hovoriť, že dnes som „za peknú“. „Nevadí, keď som už tu, skočím nakúpiť do Lidla.“ Šup ho, zase kruháč! Oči mi padli na hodiny. „To už je toľko? Toto nestíham.“ Otočka na kruháči a naspäť. Odbočku som už druhýkrát dala správne. „Je to dobré, vracia sa mi naspäť sila.“

ALE…

…po ceste prišiel ďalší kruháč. Kruháč, ktorý bežne používam k môjmu (bližšiemu) Lidlu. Autopilot zafungoval a ja som sa zrazu spamätala na parkovisku. Otočka a zas naspäť na kruháčik.

NAKONIEC…

…som došla do svojho cieľa. Dieťa, čakajúce pred školou, sa dočkalo svojej mamy.

Kruhové objazdy sú veľmi dobrý vynález.

Dávajú nám možnosť točiť sa dookola, v kľude sa zorientovať a rozhodnúť sa bez stresu naliehavosti komplikovanej križovatky. Ale treba dať pozor, aby sme sa nekrútili príliš dlho. Mohla by sa nám, napríklad, zatočiť hlava. Alebo by sme mohli vyjazdiť koľaje, z ktorých by sa nám ťažko vychádzalo. A nakoniec nám dôjde benzín a už sa nebudeme vedieť pohnúť vpred.

Ako deti sa vezieme v aute vzadu, neskôr na sedadle spolujazdca a nakoniec sedíme za volantom. Zo začiatku hľadáme tú správnu cestu, potom si vychodíme chodníčky a trafíme aj po slepiačky. Občas nás prekvapí nejaká obchádzka. Občas aj zídeme z cesty. A zase ju hľadáme. Až kým opäť nenaskočíme do vyjazdených koľají. Udržiavať všetko vo vyjazdených koľajach, to je obzvlášť pohodlné. Hoci by sme veľmi chceli, bojíme sa vybočiť a ísť inou cestou. Máme strach z toho, že nás tam čakajú prekážky, že to nezvládneme, že cesta bude hrboľatá, plná výmoľov, že…, plno výhovoriek, prečo NIE.

Ale kým nevyskúšame všetky výjazdy z kruháča, nikdy sa nedozvieme, aké to je. Prečo ÁNO. Každý deň máme príležitosť rozhodnúť sa kadiaľ ísť.

„Ľudia o svojich snoch len hovoria, ale nikam sa nepohnú. Je to cesta? Áno, je to cesta, ale tá cesta je okrúhla. Je to ako kruhový objazd bez výjazdu. Nezačali!“ (Adriana Matyasova)

Ísť stále jedným smerom je fajn, ale možno sa nikdy nedostaneme na tie čarovné miesta, o ktorých snívame.

Raz, keď som mala ešte pevné, no, skrátka, všetko, vybrali sme sa na nákupy do Rakúska.

Po ceste späť sme sa akosi stratili vo Viedni. Potrebovali sme sa dostať von z mesta. Keďže navigácie vtedy ešte neboli, museli sme sa spoľahnúť na našu prirodzenú inteligenciu a orientačnú schopnosť.

„Hlavná stanica,“ ozval sa kamarát zozadu, vidiac značku so šípkou „Einbahn“.

To by mohlo byť. Bahn, to znie ako koľajnice. To bude ono. Zo železničnej stanice už hádam bude ľahšie dostať sa von z mesta. A tak sme nasledovali značku, ktorá bola na každej ulici.

„Neboli sme tu už?“

„Nie, to sa ti len zdá.“

Ale keď sme popri tom istom bistre prechádzali už tretíkrát, nemčinári, už tušíte, konečne nám to došlo: „Jednosmerka!!!“ vykríkli sme. Krútili sme sa dookola po jednosmerkách.

Aj napriek značkám sa môžeme niekedy stratiť ešte viac.

Tak ako jedna pani, ktorá sa na recepcii preventívneho centra onkologického ústavu pýtala, ako sa dostane do ambulancie, ktorú hľadala.

„Musíte ísť von, potom doprava, vojdete do pavilónu K, pôjdete na 1. poschodie, doľava cez chodbu a zase doprava, potom dole, vyjdete von na dvor a pôjdete doľava cez veľké dvere prejdete do pavilónu F, zídete dole do suterénu. Tam prejdete cez čierne dvere, potom dvakrát doprava a raz doľava, vyjdete na druhé poschodie, ambulancia č. 258. Asi na päť sekúnd nastalo ticho a do toho ticha som sa zasmiala. Pani odišla a podľa mňa ešte teraz chodí po nemocnici ako biela pani po hrade.

Aj život je ako taká veľká budova nemocnice s obrovským množstvom chodieb, poschodí, pavilónov, pristavovaných častí, kde sa stretneme s rôznymi liečiteľmi, pacientami, ľuďmi, ktorí sú na tom lepšie, horšie, ktorí bojujú, ktorí svoj boj vzdali. Najskôr sa snažíme nájsť cestu do tej správnej miestnosti a potom sa potrebujeme dostať von, na vzduch. Nájsť cestu VON.

Keď niekam cestujeme, nastavíme si GPS. Keď zablúdime, alebo je cesta zablokovaná, musíme sa zorientovať, prepočítať a nájsť inú cestu.

Niektoré cesty sú hrboľaté a často sa neustále motáme dookola po jednosmerkách alebo kruhových objazdoch. Ale hlavné je nevzdať to a prísť do cieľa. Niekedy život prinesie aj momenty, kedy zistíme, že treba zmeniť aj cieľ, ale podstatné je nebáť sa vybočiť z cesty, použiť iný výjazd a ísť. Nikdy nevieme, koho alebo čo na tej novej ceste nájdeme, čo sa naučíme alebo čo naučíme niekoho my.

Pretože, keď sa prestaneme báť, nájdeme tú správnu a možno aj ďaleko lepšiu cestu.

A možno sa raz všetci stretneme. Veď, ako sa hovorí: „Všetky cesty vedú do Ríma.“

Viete, prečo všetky cesty vedú do Ríma? Lebo ich postavili.

Tak si postavte cestu a vyrazte!

A som si istá, že už po ceste do toho vášho „Ríma“, skrátka, na to vaše „čarovné miesto“, pocítite opäť ľahký krok a pevné…, no, skrátka, všetko.

Silvia Grecová

#zivotologia

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

 

Strach je teraz téma aj v oblasti duševného zdravia…

Vyhoreniu podlieha čoraz viac ľudí. Preto som si pozvala na rozhovor Zuzanu Reľovskú, ktorá vyhorením prešla, keď mala malé deti. Pochopila, že lieky neodstránia príčinu. Zuzana prešla dlhú cestu a dnes o nej otvorene rozpráva a pomáha ďalším. Vypočujte si rozhovor, a ak sa vám zapáči, zdieľajte. Môžete tak pomôcť mnohým vašim priateľom, ktorí možno stoja pred priepasťou vyhorenia.

Pozrite si rozhovor, a ak sa vám zapáči, zdieľajte. Môžete tak pomôcť mnohým vašim priateľom, ktorí možno stoja pred priepasťou vyhorenia. Lebo zvládnuť vyhorenie, to nie je ľahký proces. Ak by ste potrebovali zistiť viac a kontaktovať Zuzanu, nájdete ju tu: https://burnout.sk/

Mohlo by vás zaujímať