fbpx

Veľa vecí nerobíme, pretože nám niekto povedal, že na to nemáme, že nie sme dosť dobrí…

Ako hľadať svoju jedinečnosť v životeĽudská tvár

Nedávno, ešte pred už neviem ktorým dištančným vzdelávaním, som viezla syna zo školy a položila som tú trápnu otázku:

„Čo bolo v škole?“

A namiesto klasickej odpovede „Nič“, povedal:

„Dnes sme na výtvarnej kreslili ľudskú tvár.“

Ľudská tvár. Predstavila som si hneď všetky tie tváre starých gréckych filozofov, tváre nežných mrázikovských Nasteniek, tvár fúzatého Maxima Gorkého, ktorého obrovský obraz visel hneď vedľa zborovne v mojej škole, tvár babičky Boženy Nemcovej, tvár Seana Conneryho s jeho sexy čiarami v lícach…

„Niečo som tam načmáral. Dostal som jednotku,“ vytrhol ma zo zasnenia môj syn.

„Veď asi všetci ste dostali jednotku, nie?“ 

„Áno. Vlastne nie. Jedno dievča dostalo štvorku.“

„Štvorku???“

To ma prekvapilo.

Štvorku snáď z výtvarnej nedávajú.

Možno bol problém rozoznať, či je to človek. Či je to ľudská tvár. Ale veď aj Mariangela (Fantozziho dcéra), hoci si ju otec plietol s plyšovou opicou, bola človek. Ľudská tvár môže mať mnoho podôb. Akú známku by asi dostal taký malý Picasso za ľudskú tvár?

„Mali ste použiť nejakú techniku a ona ju nepoužila?“ vyzvedala som ďalej.

„Nie, všetko bolo voľné. Na nás.“

„Nestihla to dokončiť, lebo sa zabávala?“

„Nie, mala to hotové.“

„To bolo také hrozné?“

„Nie, mne sa to nezdalo hrozné. Celkom dobré.“

„Tak prečo dostala štvorku?“

„Neviem, asi sa to učiteľke nepáčilo.“

Nuž, nemôžem posúdiť, nebola som tam. Nevidela som, nepočula som. Neviem.

Keď mal môj syn 6 rokov, prišla som pre neho na výtvarný krúžok. Učiteľ sa už usmieval, keď ma zbadal. Kým sa obliekal, išla som mu zobrať jeho výtvor.

„Ktorý je jeho?“ opýtala som sa učiteľa.

Učiteľ sa potmehúdsky usmial a povedal:

„Dnes sme robili voľnú tvorbu z plastelíny. Všetci robili kvietky, misky, slniečka, stromčeky. Iba váš syn robil… Ľudovíta Štúra.“

Pozrela som sa na parapetu, kde boli vystavené všetky diela, a bol tam. Akoby mu z oka vypadol. Dokonalý Ľudovít Štúr. Z plastelíny.

Tak toto dieťa, keď povie, že to bolo celkom dobré, asi to nebolo až také zlé.

Spomenula som si na moju školskú výtvarnú výchovu.

Na konci hodiny sme vždy všetci stáli pred tabuľou vedľa seba, držali sme svoje namaľované výkresy v rukách a čakali na svoj ortieľ. Učiteľka išla, podľa nálady, zľava doprava alebo sprava doľava a hovorila známky. Pamätám si, že najhoršie známky mali tie, čo sa mi páčili najviac. Mali svoj štýl a výraz. Skrátka, impresionizmus detskými očami. Neovplyvnené konvenciami, že tráva je zelená a nebo modré. Nechápala som prečo, ale títo malí „impresionisti“ boli v kategórii „tebe to veľmi nejde.“

Malom princovi Antoine de Saint-Exupéry rozpráva o svojom zážitku z detstva, keď ako šesťročný chlapec čítal o veľhadovi kráľovskom. Zaujalo ho, že tento veľhad zožerie svoju korisť v celku a potom ju niekoľko mesiacov trávi. Nakreslil obrázok hada, ktorý zožral slona. Ukázal ho dospelým a opýtal sa ich, či im kresba naháňa strach. Odpovedali mu: „Prečo by mal klobúk naháňať strach?“ Nakreslil teda druhý obrázok s vnútrajškom veľhada, aby to dospelí mohli pochopiť. Dospelí mu poradili, aby prestal kresliť otvorené aj zatvorené veľhady a radšej sa zaujímal o zemepis, dejepis, počty a gramatiku.

Tak sa vo veku šiestich rokov vzdal skvelej maliarskej kariéry. „Odradil ma neúspech mojej kresby číslo jeden a kresby číslo dva.“

Sochár, maliar a učiteľ, John Davies, vo svojom náučnom videu veľmi krásne povedal:

„Nehovorím vám, že toto je správny spôsob, ako kresliť portrét. Hovorím vám, že toto je môj spôsob, ako kresliť portrét.“

Každý sme iný. Vnímame svet úplne inak.

Každý sa vyjadruje inak. Ale to, že je naša cesta iná, neznamená vždy, že je nesprávna.

Nenechajte sa odradiť a neprestávajte hľadať svoju jedinečnosť. A keď ju už nájdete, nebojte sa ísť svojou cestou.

Viete, kto bol Howard Ikemoto?

Bol to japonský umelec, ktorý 34 rokov vyučoval umenie na Cabrillo College v Kalifornii. Bol veľmi populárny učiteľ, dokonca bol označovaný za učiteľského guru.

Keď mala jeho dcérka asi sedem rokov, jedného dňa sa ho opýtala, čo robí v práci. Odpovedal, že pracuje na vysokej škole, že jeho úlohou je učiť ľudí kresliť. Nedôverčivo na neho uprela zrak a povedala: „Chceš povedať, že to zabudli?“

Veru áno, veľa vecí sme zabudli. Ako dospelí už vnímame ten svet v jeho komplikovanosti, naliehavosti a konvenčnosti. Robíme veci tak, ako sa to požaduje. Možno by sme potrebovali učiteľa, ktorý by nám povedal, aby sme sa nebáli riskovať. „Sú to len značky na papieri,“ hovorieval s úsmevom Ikemoto svojim novým študentom.

Ikemoto svoj iný prístup k študentom ilustroval príbehom.

Pred mnohými rokmi mal na jednom zo svojich kurzov kreslenia iránskeho študenta. Raz mu tento študent oznámil, že sa chce vrátiť do Iránu. Jeho otec bol maliar a Irán bol jeho históriou. Chcel byť jej súčasťou.

Počas vojny s Iránom a Irakom prišla Ikemotovi pohľadnica a v krátkom odkaze bývalý študent písal, že dúfa, že Ikemoto a jeho rodina sú v poriadku. Napísal, že veľa kreslí a že vojna mu dáva veľa materiálu. „Kresba je jediná vec, ktorá ma uvoľňuje,“ zneli jeho záverečné slová. Ikemoto o ňom už nikdy nepočul.

„Ten chlap nikdy nebude umelcom,“ hovoril Ikemoto. „Ale je to to najlepšie „učenie“, aké som kedy dal.“

Tento príbeh naznačuje to, v čo Ikemoto veril. Veril v to, že nevyhnutnosťou každého osobného vzťahu je rešpekt.

„Začiatočný bod,“ hovoril o vyučovaní, „je, keď skutočne rešpektujete svojich študentov, bez ohľadu na ich schopnosti. To je dobrý bod, kde začať.“

Hovoril: „Byť učiteľom je veľmi čestné povolanie, ktoré je naozaj ťažké robiť správne.

Učiteľ má byť hlavne dobrý poslucháč a musí sa veľa pýtať.“

Rešpektovať, počúvať a pýtať sa.

A dostaneme naspäť to isté.

Rešpekt, záujem a motiváciu sa učiť.

A viete, že kreslenie znižuje stres a úzkosť?

Zlepšuje fungovanie mozgu, pamäte a pomáha sa sústrediť? Pri maľovaní sa totiž plne koncentrujeme na samotný proces činnosti a nie na cieľ. Kreslenie nám pomáha zahnať smútok. Skúste nakresliť svoje problémy a väčšina z nich sa vám bude zdať smiešna. Nebojte sa chytiť znova pastelky, ceruzky, farby a začať znova kresliť. Ako malé deti sme predsa kreslili stále. A ak sa vám výsledok nebude páčiť, nevzdávajte to.

Ja si vždy spomeniem na radu môjho obľúbeného Johna Daviesa:

DON’T PANIC!“ „NEPREPADAJTE PANIKE!“ To si hovorím skoro stále.

Veľa vecí nerobíme, pretože nám niekto povedal, že na to nemáme, že sa to nikdy nenaučíme, že nie sme dosť dobrí.

A to platí pre všetko. Pre kreslenie, matematiku, fyziku, jazyky, slohové práce, varenie, pečenie parížskych rožkov, programovanie, lyžovanie, korčuľovanie, stavbu domu, opravu čohokoľvek…

DON’T PANIC!

Za pomoci učiteľov, ktorí nás rešpektujú, dokážeme všetko. Pán Ikemoto, keď odchádzal do dôchodku, mal v pláne naučiť sa hrať na saxofón.

A podľa toho, čo som počula, hral lepšie, ako maľoval.

„VEĎ SÚ TO LEN ZNAČKY NA PAPIERI.“

Silvia Grecová

#zivotologia

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať