Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
V rámci našej ženskej Be{e}long komunity sme nedávno otvorili tému autenticity. Ale čo to tá autenticita skutočne je? Ako sa prejavuje? A čo robiť, keď na moju autenticitu okolie reaguje podráždene?
Priznám sa, že slovo autenticita nemám rada. Byť autentická začalo byť v poslednom čase veľmi v móde, hlavne v spirituálnych kruhoch, a tá fráza mi už znie trochu otrepane. A tak som si pre seba prerámcovala autenticitu na vnútornú poctivosť.
Poctivosť voči samej sebe je pre mňa základom pre poctivosť a otvorenosť voči iným. Chcem byť otvorená a poctivá voči iným. Chcem byť čitateľná. Je to pre mňa základ na skutočné žitie a zdieľanie seba, čo je asi fakt tá autenticita.
Vnútorná poctivosť
Vnútorná poctivosť pre mňa znamená, že si v danom momente, bez cenzúry, pri aktuálnom stave sebauvedomia priznám, aká som a ako „to skutočne mám“. So všetkými tými pozitívnym a aj „negatívnymi“ časťami.
Vizualizujem si to tak, že všetky časti seba prijímam za vlastné. Vytvorím pre ne v rámci svojho tela miesto a normálne si ich tam „uložím“. Ak sa jedná o nejakú časť, ktorú na sebe osobitne nemám rada, vizualizujem si ju čo najbližšie k srdcu (to srdce je silné a vždy to nejak vylepší) alebo k nejakej svojej „dobrej“ vlastnosti.
Čo vnútri, to navonok
Potom si predstavujem, že komunikujem, konám a chodím po svete tak, že dovolím, aby sa bez cenzúry prejavovali všetky moje (sú)časti. Sú predsa moje a nedajú sa zo mňa len tak „vyrvať“. Neriešim toľko formu, ako sa navonok prejavujú. Skôr si to predstavujem tak, že moja úloha je „len“ dovoliť, aby sa to, čo je vo vnútri, prejavilo aj navonok. Verím, že som a priori dobrý človek, tak ako všetci ľudia sú a priori dobrí, tak sa budú viac prejavovať aj tie „dobré“ časti mňa. Inak povedané: snažím sa žiť tak, že ponúkam celý svoj obsah. Pripadá mi to poctivé, voči sebe aj iným ľuďom.
Darí sa mi byť autentická?
S rôznym úspechom. Asi. Väčšinou som vtedy, keď som si pripadala najviac autentická, dostala feedback, že som bola príliš hlučná alebo nátlaková. Povedzme že malý „generál“. Je to také moje najhlbšie zranenie: „Keď som naozaj sama sebou, som pre ostatných príliš. Alebo naopak, je ma málo v zmysle že „moja láska nestačí.“ Ale zistila som, že keď som na svoju autenticitu dostala negatívny feedback, bola som veľmi unavená alebo na tú druhú osobu prudko nesústredená.
A tak som sa naučila svoju „schopnosť valcovať“ skrotiť tak, že sa pred interakciou s ľuďmi uzemním, normálne pomyselne zapustím korene do zeme. Mám pocit, že sa vtedy všetky moje vlastnosti vedia najlepšie prejaviť a ešte je to k ostatným úctivé. Aspoň teda dúfam. Vlastne celý svoj život sa snažím „byť hlavou v oblakoch a nohami pevne na zemi.“
A čo teda s tým?
Ako píše Janka Bernaťáková vo svojom článku, s autenticitou je ešte jeden problém! Často si totiž myslíme, že vieme, čo je pre nás pravdivé a teda autentické, a pritom je to len náš pokrivený seba – obraz. Takže sa musíme pozrieť aj na naše ego! No čo už… Hľadanie vnútornej poctivosti, odhaľovanie svojich skutočných motivácii aj strachov je celoživotná práca. Ešte že na to máme pomocníkov!
Pomáha mi telo
Autenticitu som sa naučila cítiť cez telo. Aj keď viem klamať telom ostatných (čo sa snažím robiť čo najmenej), samu seba nikdy nedokážem obalamutiť! Proste telo mi dá jasne najavo, kedy to nie je ono (zvieranie v žalúdku) alebo kedy to naopak to ono je (zimomriavky na celom tele).
Cez telo sa tiež meditáciou učím stišovať svoju „opičiu“ myseľ. Mám skúsenosť: čím kľudnejšia myseľ a zdravšie telo, tým lepšie dokážem rozlišovať medzi pravdivosťou a pokriveným sebaobrazom. Beriem to ako novodobé ( bojové ) umenie, ktoré treba neustále kultivovať! Ako spieva Vašo Patejdl vo svojej pesničke Umenie žiť: „V pózach drieme had, klamať telom nie je veda… Vždy sám seba nájsť, to je to umenie žiť…“
Zuzana Gergelová
Autorka podniká a vedie komunitu Be{e}long
Foto: Gabriela Teplická
