Život na dôchodku nezáleží len na výške dôchodku, ale aj na fyzickom a mentálnom zdraví

Človek je živel. Tvaruje sa podľa vlastných predstáv. Až keď nemá silu, menia ho druhí.“

(Herakleitos)

V osídlach Jimiho, obraz od autorky MIFF

Nuž, schválne, zamysleli ste sa nad otázkou, čo s časom, keď už nebudete musieť každý deň kráčať do práce?

• Vyložíte si nohy na stôl a budete sa oddávať slastnému pocitu ničnerobenia?
• Naštartujete svoje dlho nepoužívané auto a rozbehnete sa do sveta?
• Doštrikujete konečne svoj sveter?
• Oddáte sa rodine, vnúčatkám a pečeniu slastných dobrôt?

Myslím si, že to, ako budeme prežívať svoj čas ako seniori, nezáleží len na výške nášho dôchodku, ale aj na našom fyzickom a mentálnom zdraví.

Rozhodla som sa pootvoriť dvere do života pána Dušana. Podľa tabuliek patrí do škatuľky – starší občan, ale svojím životným elánom a túžbou po poznaní je omnoho mladší.

Dušan navštevujete zaujímavé miesta v prírode a najmä v okolí riek. Čo pre vás rieka znamená?

Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, ako napísal Herakleitos.

Miesto pri Váhu, kam chodievam skoro denne, je to isté, a predsa vždy iné. Voda je zakaždým iná, pretože tečie a mení sa výška hladiny. Mení sa aj okolie, počasie, stromy, vtáci, piesok, aj bylinky. Menia sa aj moje pocity, vždy keď prichádzam k nej. Voda bola odmalička moja kamarátka. Bývali sme len kúsok od rieky. V lete sme sa chodievali s rodičmi kúpať na blízke jazerá, aj opekať špekáčiky. Otec skákal hlavičky a mňa naučil plávať.

Keď prichádzam k rieke, či už doma, alebo niekde na potulkách, mávam pocit, akoby ku mne voda prehovárala. Doslova ma volá a láka do svojho náručia. Častokrát neodolám a za každého počasia sa do nej ponorím. Aj u nás, na juhu, alebo na Orave počas Vianoc. Nie je dôležitá hodina, teplota vody alebo miesto. Minulý rok som sa kúpal od septembra do marca skoro každý víkend vo Váhu. Dcéra sa chcela tiež otužovať, tak sme chodievali spolu.

Pamätám sa, ako sa nás, ako žiačikov na ZDŠ, pani učiteľka opýtala:

„Čo myslíte, deti, aký najväčší dar má naše mesto?“

Odpovede boli rôzne, ale pani učiteľka na naše prekvapenie povedala:

„Rieka Nitra.“

Foto: Dušan, rieka Váh

Ste milovníkom hudby a organizujete letné koncerty s názvom Pre Zuzku. Poviete nám o tom trochu viac?

Bol som pred dvomi rokmi na metalovom koncerte v jednom klube. Asi po polhodinke sa ma opýtal istý mladík, že koľko mám rokov. Odpovedal som a on zahlásil: „No, takého starého som videl naposledy na metalovom koncerte pred piatimi rokmi v Ostrave.“

Chodievam často na koncerty, už som si zvykol, že som všade najstarší, ale mne je medzi mladými dobre. Mám rád takéto príhody. Stávajú sa často, a niekedy ma viac potešia ako samotný koncert.

Dokonca som bol raz ako dobrovoľník v „bekstejdži“ na jednom metalovom festivale. Zo začiatku ma brali členovia jednotlivých skupín ako otca, neskôr ako kamaráta a volali ma prisadnúť si k baru, ale to som nemohol.

Hudba ma sprevádza odmalička. Rádio hralo stále, niekedy platne, teraz už aj CD. Keď som doma, hrá mi rádio od rána do večera aj teraz.

K hudbe ma priviedol otec a súrodenci. Otec hrával na krídlovku aj spieval. Raz, keď už starší brat chodil na strednú školu, prišiel domov s kamarátmi a kotúčovým magnetofónom. V obývačke si púšťali rockové pesničky. Mal som v tom čase jedenásť rokov. Prišiel za mnou a povedal: „Poď medzi nás!“

K hudbe som priviedol aj svoje deti. Občas ma pozvú na koncert niektorej zo zahraničných skupín, ktoré som im v detstve púšťal.

Zbožňoval som celý život hudbu, pri ktorej zavriem oči a lietam s tónmi hudby vo svojich predstavách. Pred niekoľkými rokmi sme s dvomi kamarátmi viedli bluesový klub v meste. Avšak ľudia sedeli radšej pri telkách a chodievali stále menej. Aj keď v klube hrali kapely z celého Slovenska i zahraničia, po niekoľkých rokoch sme ho museli zrušiť.

Oslávil som v ňom aj oslavu svojich šesťdesiatych narodenín. Hrala nám živá hudba a piesne podľa výberu účastníkov oslavy. Takže tancoval skoro každý.

Neviem si predstaviť deň bez hudby.

Počúvam rôzne žánre, ale niektoré vôbec. Pri výbere hudby je podstatné, či si potrebujem vyčistiť hlavu, pohladiť dušu, alebo len vytvoriť kulisu pri čítaní alebo práci.

Podľa mňa je hudba liek. Avšak k rieke, alebo do lesa nikdy nechodievam so slúchadlami na ušiach, ako je to dnes zvykom. Počúvam ticho, šum rieky a štebot vtákov. Sú pre mňa hojivým balzamom na dušu.

A prečo koncert s názvom Pre Zuzku?

So Zuzkou som žil krásnych šesť rokov. Po práci sme si sadli doma za stôl, najedli sa, dali si pohárik vínka a zahrali tri partičky žolíka. Ten, kto prehral, mal šťastie v láske… Jedného dňa Zuzka neudržala karty v rukách. Po pár dňoch sme šli spolu na vyšetrenie, kde jej oznámili vážnu diagnózu. Ešte pred operáciou, ktorú mala podstúpiť, mala jedno želanie. Želanie, aby sme sa vzali. Svadbu sme síce nikdy neplánovali, ale pristúpil som na jej návrh. Svadobný obrad sa konal v marci na nemocničnom oddelení. Zuzka bola napriek svojej diagnóze plná optimizmu a verila, že sa uzdraví. Hovorievala: „Keď sa vyliečim, pôjdeme k moru, keď sa vyliečim… Na sviatok Lucie som dostal smutný telefonát, že už má svoju hviezdičku na oblohe.

Za to, aká bola, ako bojovala a nevzdávala sa, som na ďalší rok zorganizoval spomienkový koncert – Koncert pre Zuzku.

Dohodol som sa s kamarátmi zo skupiny Kiero Grande, že prídu hrať. Urobil som to hlavne pre našich spoločných kamarátov a rodinu, ktorých sme mali veľa. Z okolia, aj z Bystrice a Oravy.

Z Koncertu pre Zuzku sa stala pomaly tradícia, tento rok to bude už deviaty ročník, kedy vystúpia tri-štyri kapely. Z môjho nápadu vznikol komorný festival, ktorý sa uskutočňuje začiatkom augusta vždy v piatok. K muzike pribudla aj Literárna sobota, kde sa stretnú členovia jednej internetovej skupiny, zaoberajúcej sa našimi írečitými slovami. Prizvem na čítačku aj nejakého spisovateľa, spisovateľku. Všetko je v mojej réžii a bez vstupenky.

Nie ste už profesionálne aktívny, ale napriek tomu sa stále niečomu venujete. Sršíte životným optimizmom a nádejou. Ste výborným príkladom, ako sa nebáť zostarnúť. Ktoré koníčky, okrem už spomínaných, pestujete ?

Vyštudoval som technické odbory. Počas môjho aktívneho života som vždy pracoval v technickej oblasti. Zaujímali ma nové veci, technológie, automatizácia a postupy v zamestnaní, ale aj vo svojej firme. Veru, preskákal som v živote všeličo.

Odmalička ma priťahovala archeológia a história. Pamätám si na časy, keď otec začal stavať dom a v rádiu práve vysielali rozhlasovú hru o archeológoch. Ako malý zvedavec som skúmal a škrabkal vo vykopaných základoch domu, s cieľom nájsť pozostatky dávnej histórie.

Sen o archeológii sa mi plní v súčasnej dobe. Rozhodol som sa študovať na Univerzite tretieho veku archeológiu a chodievam aj na oficiálne archeologické vykopávky. Mám už za sebou aj štúdium záhradníctva na tejto univerzite.

Som obdivovateľom prírody. Páčia sa mi nezvyčajné skalné útvary, pralesy a miesta, kde príroda žije svojimi zákonitosťami.

Myslím si, že príroda je liečivá sama osebe. Keď som bol v lese na prechádzke s vnučkou, povedal som jej: „Pozorne sa rozhliadaj okolo seba a povieš mi, čo vidíš.“

Po chvíľke hovorí: „Pozri, dedo, tento strom a korene vyzerajú ako ležiaca žena.“ To je presne ono. Dokázať vnímať prírodu v jej prirodzenosti a kráse. Všímať si tie magické tvary a farby. V Japonsku existuje už liečebnú metóda – liečba lesom.

Foto: Dušan, poklad z rieky Váh

Keď sa chystám na dlhšiu cestu autom, nikdy nechodím po diaľnici. Dopredu si pozriem, čo zaujímavé môžem po ceste uzrieť. Rôzne prírodné útvary, dávne obydlia, historické stavby a, samozrejme, vodné plochy. Zastavím sa a porozhliadnem. Stáva sa mi, že sa niekto z domácich prihovorí a vždy sa niečo zaujímavé dozviem. Na Slovensku je toľko krásnych miest.

Žijem na dedine, len niekoľko metrov od Váhu. Voda naplavuje krásne, pieskom a vodou opracované drievka, ktoré považujem za drevené poklady. Zbieram ich a začínam z nich vyrábať obrazy a skulptúry. Zúčastnil som sa aj kurzu maľovania, aby som dokázal namaľovať pozadie obrazu, kde by som chcel drievka inštalovať.

Rád fotografujem prírodu, hmyz, včielky aj kvety. Všetko živé, drobné a také rozmanité. Pozývajú ma fotografovať aj na predpremiéry a premiéry okolitých divadelných predstavení a rôzne iné akcie.

Bez fotoaparátu ani krok. Vždy si zoberiem so sebou aj blok a zapisujem si príbehy, rozhovory aj zážitky. V mojom „šuplíku“ ich nájdete dosť.

Po večeroch, hlavne vždy pred spaním, čítam. Najradšej poviedky, príbehy zo života, ale aj literatúru o umení, hudbe a filozofii. Na precvičenie pamäti si vyplním osemsmerovku alebo sudoku.

Nikdy som nechápal, keď niekto vravel, že sa nudí.

 

Foto: Dušan, Okáň

Vaše životné krédo, myšlienka?

Rodičia ma viedli k úcte k ľuďom, láske k prírode a k hudbe. Náš domov bol vždy plný kvetín a ovocných stromov. Utkvela mi navždy myšlienka z úst mojej mamky: Kto má rád kvety, nemôže byť zlý človek. Kvety sa stali navždy súčasťou môjho dvora. A tak ako aj rieka, aj oni ku mne prehovárajú.

Myslím si, že v živote treba robiť to, čo nás baví, napĺňa, prináša radosť a čo máme radi.

Ako hovoril už spomínaný Herakleitos:

„Človek je živel. Tvaruje sa podľa vlastných predstáv. Až keď nemá silu, menia ho druhí.“

Každý by sa mal naučiť žiť sám so sebou.

A nezabúdať na to, že život s úsmevom je krajší a ľahší…

 

Pripravila: Zuzana Balašovová Donátová

Korektúry: Katarína Málková