fbpx

Za každou vráskou či šedivým vlasom je kus vášho života, časť prebdenej noci, strach o blízkeho…

Prestať si farbiť vlasy a nechať si sivéZa každou vráskou či šedivým vlasom je kus vášho života, časť prebdenej noci, strach o blízkeho…

Patrím do generácie žien, pre ktoré bola trvalá a farbenie vlasov alfa aj omega. Kto nemal trvalú, akoby ani nežil. Všade som počúvala, aké sú moje vlasy divné, akú mám nijakú farbu, vyzerám ako sivá myš, to treba nutne niečím oživiť… a podobné zmysluplné prirovnania.

Čo som mala robiť? No jasné, nafarbiť.

V tej dobe fičal mahagón, bordó… Mala som tých farieb a farebných kombinácií teda dosť. Mimochodom, ten zápach spálených vlasov po „trvalej ondulácii“ cítim dodnes.

Cítila som sa taká… iná. Farbenie vlasov sa stalo div že nie rituálom. Moja kaderníčka bola nadšená, pretože vždy vedela, že môže na mne vyskúšať všetko, čo sa naučila na aktuálnom školení.

Roky plynuli, prišla prvá práca, potom svadba, jedno dieťa, druhé dieťa, podnikanie. A ozaj, aby som nezabudla, farba za farbou (už bez trvalej).

Až raz…

Nikdy mi ani vo sne nenapadlo, že sa to stane. Písal sa september 2016. Bola som už novopečenou starou mamou, Riško mal 5 mesiacov. Stretla som sa s intuitívnou vizážistkou. Úžasná žena, plná pokoja. Mala som pocit, že sa poznáme od nepamäti.

Jej otázka, prečo si farbím vlasy, ma fakt zaskočila. Čo ja viem? Všetci si farbia.

„No, všetci nie. Napríklad ja. Ja mám prirodzené.“ Vtedy som si ju bližšie všimla. Jej vlasy. Boli pekné. Boli prirodzené. Sem-tam pretkané striebrom. Úplne na začiatku som si myslela, že má skvelý melír.

Na dve sekundy zmizla za dverami a potom prišla a povedala:

„Zavri oči a otvor, keď ti poviem.“ Cítila som, ako mi kladie na hlavu parochňu.

„Môžeš.“

Ešte asi mikrosekundu som mala zavreté oči, lebo som si vôbec nevedela predstaviť, čo ma čaká. Keď som otvorila oči… odpadla som… vlastne som sa do seba zamilovala.

Bola som nádherná, fakt.

Poviete si, že to prečo tak hovorím? No lebo to bola pravda.

„Tak čo? Ideme do toho?“

Bez sekundy zaváhania som súhlasila. S parochňou mi pani vizážistka urobila aj farebnú typológiu, moja tvár sa rozžiarila, jednoducho, jedna radosť pozerať do zrkadla. Pasovali mi úplne iné farby, než aké som dovtedy nosila.

Na druhý deň som dohodla kaderníčku, ktorá mi po konzultácii s vizážistkou začala šetrne akoby „sťahovať farbu“. Na tejto procedúre som bola asi ešte dva alebo trikrát, už si nepamätám. Samozrejmosťou bol perfektný strih a potom som už len čakala.

Pamätám si, ako som povedala mojej sestre, že sa nebudem farbiť. Prevrátila očami a povedala, že si to poznačí do kalendára, aby vedela, koľko vydržím. Čuduj sa svete, myslím, že už vymenila odvtedy piaty či šiesty kalendár.

A prečo to vlastne píšem?

Niekedy robíme nezmyselné veci len preto, že to robia ostatní. Počúvame názory druhých a uveríme im. Nechcem teraz povedať, že sa nemáte farbiť a robiť si podľa seba. Chcem len pripomenúť, že niekedy je lepšie počúvať seba, byť sebou. Tiež som podľahla ošiaľu farbenia. A aha, stačilo jedno stretnutie, krátky rozhovor a všetko sa zmenilo.

O čom bol ten rozhovor? O živote.

O tom, prečo sa ženy boja priznať vek, farbu vlasov a podobne. Myslím, že niekedy je dobré urobiť si ten rozhovor aj len tak sama so sebou. A prídete na to, že za každou vráskou či šedivým vlasom je kus vášho života, časť prebdenej noci, strach o niekoho blízkeho. A potom skutočný pocit šťastia, že mi bolo dovolené a umožnené sa týchto vecí dožiť. Mať vnúčatá a milovať ich a učiť sa od nich.

Ak náhodou premýšľate… tak to urobte.

Ušetríte za strieborný melír. J

Eva Rybaková

Autorka bloguje o živote a varení

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať