Potrebujeme sa nastavit na fungovanie v prijatí. Nie na fungovanie v odpore…

Potrebujeme sa nastavit na fungovanie v prijatí. Nie na fungovanie v odpore…

Dnes som absolvovala rozhovor s Henrietou Hudecovou. Je lobistkou zmeny a facilitátorkou. Sústreďuje sa na reinventing. V preklade, na znovuobjavovanie seba v práci aj v živote. S Henrietou som robila dávnejšie aj podcast. Síce už ubehol dajaký čas a je to iba audio, ale ak by ste chceli rozpoznať Henrietu a jej zámer, s ktorým sa pustila do podnikania, keď odišla z korporátu, podcast je stále dostupný na audio platformách tu: SPOTIFY

V našej debate sme sa venovali môjmu poslaniu. S radosťou prijala, že som sa vyhlásila za LUSTER. Ide o moje ponímanie môjho poslania, svietiť na témy, často veľmi kontroverzné a lomcujúce spoločnosťou. Svietiť tak, aby sa nám naskytol iný pohľad.

Status, že niektoré otázky sa teraz nesmú klásť, mi nesedí. 

Vzala som si ako príklad nedávny rozhovor s Marcelom Nemcom. Rozhovor mal dve roviny. Rakovina v jeho živote a téma LGBTI. My sme sa síce s Marcelom dohodli, že on chce rozprávať o tom, ako vníma komunikáciu LGBTI, ale prišlo mi nevhodné, aby sme s témou LGBTI rovno začali. Nechcela som byť hyena, čo sa pustí do takej témy bez toho, aby sa neporozprávala s Marcelom v prvom rade ako s človekom, ktorý absolvuje chemoterapie. A ako to vníma. A či dúfa v uzdravenie.

Potešilo ma, čo hovorí. Nateraz to vyzerá, že je v poriadku, a Marcel získal čas na radostný život. Ako sám povedal, nikto nevie, dokedy tu bude na tejto zemi… Ale Marcel z hľadiska rakoviny čas získal. Chystá aj novinky s Kopytovcami. Krása… Zobral to celé pozitívne, ale sám povedal, že ho tá choroba mnohému naučila.

Dúhová téma?

V ďalšej časti som teda „vytasila“ na neho moje otázky na dúhovú tému. Hľadala som gaya alebo lesbu 3 mesiace. Našla som mnohých, ale nikto nechcel na tému rozprávať na kameru. Ale Marcel išiel na to bez servítky. Sám povedal, že nerozumie, prečo sa tu rieši 80. poschodie, resp. 75 genderov, keď nemáme vyriešený základ, ako problematiku uchopiť. Uchopiť ju tak, aby ľudia boli ochotní prijať niektoré veci s pochopením. Nie s odporom.

Ak však budeme riešiť 5 záchodov v materskej škole, alebo, že niekto sa cíti ako pohár, či sa hrá na Pride pochode na psíka a mačičku, nikam sa neposunieme. Navyše, Pride pochody, ako to vidíme, na Slovensku nefungujú. Vedú len k ďalšiemu odporu veľkej časti verejnosti a do jamy sa tak hádže všetko. Aj to, čo by väčšina príčetných ľudí akceptovala…

Normálny homosexuál (toto je môj terminus technicus) totiž nemá za potreby chodiť po ulici a vykrikovať, že je teplý. Rovnako ako asi nikto nemá chuť chodiť po ulici a vykrikovať iné intímnosti (každý podľa svojho…).

K tomu Henrieta v dnešnom rozhovore povedala:

„Stále fungujeme v nastavení, že čohokoľvek sa tematicky dotkneme, čokoľvek, čo riešime alebo sa o niečom rozhodujeme, považujeme za finálne a nemenné rozhodnutie. Čo je z pohľadu zlepšovania a implementácie akejkoľvek zmeny chybou číslo jeden. Ergo sa tým bavím o tom 80. poschodí. Akoby zmena, rozhodnutie v procese, v dianí tejto rýchlej doby, nebola možná. A to je veľká chyba. Dnes nikto nemá spoľahlivú odpoveď. Mali by sme sa naučiť, že naše rozhodnutia, riešenia a postoje by mali byť opakovane a kontinuálne uspôsobované, vylaďované, zlepšované. Nemám tým ale na mysli manipulatívne zmeny postojov či rozhodnutí.“

Pilotovanie…

„Potrebujeme sa nastaviť na experimentovanie a pilotovanie v hľadaní odpovedí, riešení či implementovaní nových myšlienok, iniciatív, ako napr. pochodov. To nám dá priestor odchytiť a doladiť veci na ešte lepšie v kontexte toho, čo tu je a čo súvisí s celým ekosystémom danej témy. Toto je podľa mňa nevyhnutnosť pracovať na úrovni postoja mysle, potrebujeme zmenu „mindsetu“, kvázi nastavenia hlavy. Často veci v energii odporu, hnevu, krivdy skritizujeme, onálepkujeme, zašuplíkujeme a stratili sme schopnosť pozerať sa na veci z odstupu a cez srdce. ..“

Druhou chybou pri implementovaní riešení, resp. zmeny je podľa mňa aj to, že sa púšťame do nuáns, oblastí, tém, na ktoré nie sme pripravení.

Či už ako jednotlivec, alebo spoločnosť. Často chceme urobiť „dieru do sveta“, resp. impakt/dosah, ale na riešenia nepozeráme práve cez optiku toho, na čo sú jednotliví účastníci zmeny/osoby/inštitúcie/firmy/stakeholdri pripravení.

„Pre mňa téma inakosti začína veľakrát aj končí práve v (ne)pripravenosti vnímania a akceptovania sa medzi ľuďmi navzájom. Že ja som iná ako ty. Nefungujem ako ty. Môj životný príbeh, môj konštrukt presvedčení o živote, ľuďoch, sebe, moje skúsenosti, moje hodnoty sú úplné iné, ako tvoje. Možno aj názory a postoje. Nemusíme sa ani dostať k téme genderu a ani na tomto základe nemáme „poriadok“. My sme každý unikátny a každý iný. Vieme sa v pokoji a láske prijať medzi sebou? Niekde áno. Na nejakej rovine áno. Som optimistka. Každý potrebuje zmenu a návod má každý v sebe.“ Konštatuje Henrieta.

Súhlasím a dodávam. Ak chceme hľadať cestu, nájdime, čo vieme akceptovať, ak máme po tej ceste kráčať spolu. 

Keď sa rozprávam s ľuďmi, nie som sama, čo má tento pocit. Totiž, to, čo hnevá mnohých, sú plné titulky novín práve s tým 80. poschodím. Dráždi to ľudí a vedie to k odporu. Je to aj preto, že tu máme mnohé iné témy, ktoré sa týkajú života ľudí, a neriešia sa ani zďaleka. A toto dráždi.

Chcela som sa podeliť o moje vnímanie. Buďme už normálni. Nehroťme. Nevedie to nikam…

Na záver dám ešte jeden príklad.

Klient (banka) vrátil redaktorke online magazínu (nebudem menovať) článok, aby ho prepracovali. Fotka, na ktorej bol ich vedúci úseku, bola vraj zlá, lebo podčiarkovala stereotypy (v pozadí bol totiž kostol). A v článku sa písalo, že bankové produkty sú vhodné aj pre remeselníkov. Konkrétne pre inštalatérov. Banke vadilo, že v texte nie je napísané, že pre inštalatérov a inštalatérky. Začala som sa hurónsky smiať. Nám už tu načisto hrabe? Aké inštalatérky? To fakt budeme písať všetko dvojako??? Kominári a kominárky, baníci a baníčky, sestry a sestrovia? A ďalej???

Martina Valachová

Henrietu nájdete tu: FACEBOOK, LINKEDIN

Korektúry: Katarína Málková