Petra Ázacis: Odznak zdatnosti

V Česku spúšťajú projekt Odznak zdatnosti. Prečítala som si na Facebookovom okne známej slovenskej biatlonistky, bývalej reprezentantky a odborníčky Martiny Halinárovej, ktorá v súčasnosti pôsobí ako trénerka mládeže.

Pamätáte si? Robili sme ho všetci na telocviku a spočíval v tom, že každý zvládol – v rámci svojich možností –  beh, skok, hod, šplh. Skrátka základné športové činnosti a na konci školského roka potom dostal odznačik. Nemali ho len tí, čo necvičili zo zdravotných dôvodov, čiže v tom čase zanedbateľné množstvo detí.

Obrovské nadšenie, ktoré som okamžite pocítila, postupne chladlo pod vplyvom úvah, ako by asi tento projekt privítali u nás.

(Ne)organizovaný šport 

V krajine, v ktorej je pojem šport spájaný väčšinou s niečím negatívnym – ako zbytočnosť, dlhy, škandály. V bašte mnohých športov, ktoré sme nechali vykapať.

V krajine, v ktorej nie je potreba zastrešiť šport pod samostatnú inštitúciu, ale šupnúť ho ako nechcené dieťa pod školstvo, vedu a výskum, skrátka pod rezort, ktorý práve financiami neoplýva.

V krajine, v ktorej najobľúbenejším hobby politikov sú výlety vládnym špeciálom za selfíčkami s niekým, pre koho kariéru nepohli prstom a s koho úspechom majú asi toľko spoločné, ako ja s ruským baletom.

V krajine, v ktorej okrem futbalu vlastne žiaden iný šport neexistuje (pardón, chvíľku aj hokej – počas MS, čo opäť súvisí so selfíčkami). V krajine, v ktorej verejnoprávna televízia nemá športový kanál  a ostatným médiám v športovom spravodajstve sú prednejšie prsnaté roztlieskavačky a rozbité sprchy, ako dennodenná poctivá práca v teréne a fundované informácie (česť výnimkám).

Šport na školách

V krajine, v ktorej učebných osnovách sa telesná výchova objavuje dva- nanajvýš trikrát do týždňa a väčšinou spočíva v tom, že telocvikár hodí žiakom loptu a robte si, čo chcete.

V krajine, kde učiteľ, ani tréner nemá žiadne slovo. Rodič financuje, rodič rozhoduje. A tak často v hľadisku žiackeho zápasu sedí 25 trénerov, samozrejme, tých najfundovanejších.

Keď som sa na rodičovskom združení mladšieho syna opýtala, prečo stále nemajú telocvik, keďže bol už október, pani učiteľka povedala, že stále rekonštruujú telocvičňu. To je v poriadku, ale vonku bolo 17 stupňov, aký je problém behať vonku? Na moje namietanie, že naše 11-ročné deti nie sú z cukru, som schytala pohľady prítomných mamičiek, ktoré keby vraždili, mám minimálne desať bodných rán.

Dnes je iná doba…škoda

Veta „Dnes je iná doba!“ slúži ako ospravedlnenie všetkého, do čoho sa nám nechce. Je totiž ľahšie nechať dieťa sedieť pri počítači, ako odviezť ho na tréning, je ľahšie nechať ho hrať sa v izbe, ako ísť  s ním von a to v každom počasí. Je ľahšie dať mu peniaze, nech si kúpi čipsy, ako urobiť mu desiatu, ktorá bude obsahovať to, čo má.

Je iná doba. Počas zimných mesiacov nevidíte vonku žiadne dieťa. Tie šťastnejšie idú aspoň cez prázdniny s rodičmi lyžovať, menej šťastné aj prázdniny presedia na zadku.

Zúfalstvo trénerov prípraviek sa stupňuje každý rok. Deti nevedia behať, skákať , hádzať a chytať loptu, neurobia kotúľ, premet, nevylezú na strom. Ako urobiť z takýchto detí konkurencieschopných športovcov, alebo aspoň zdravých dospelých?

Je iná doba. Za mojich čias ten kto necvičil, bol „čudný“, dnes je to bežný štandard, či súčasť frajeriny.

V Česku spúšťajú projekt Odznak zdatnosti. A u nás?

Petra Ázacis