Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Notoricky známy citát, ktorý s obľubou zvykneme používať v zlomových životných okamihoch. Väčšinou takých, ktoré sa nás bytostne netýkajú. Sotva si naň spomenieme, ak sa problematická situácia dotýka priamo nás. A už vôbec nie, ak svoju situáciu považujeme za tragickú. Vtedy sa skôr riadime pokračovaním tohto citátu: ”Často však pozeráme tak dlho na zavreté dvere, že nevidíme tie, ktoré sa otvorili pre nás.“
Keď sa mi pred jedenástimi rokmi predčasne narodil syn, videla som len tie zavreté. Moje prvé myšlienky smerovali k tomu, čo všetko budem musieť novej situácii obetovať. Prežije? Ak áno, dostane sa z toho? Alebo bude postihnutý? Na liekoch? Na prístrojoch? Čo moja práca? Kariéra? Záľuby?
Ako budeme fungovať ako rodina? Je toto koniec “šťastného života”?
V tej chvíli by ma sotva utešili slová o nejakých “iných otvorených dverách.“ Našťastie, život vie byť aj milosrdný. Blažená nevedomosť a nádej, že ak urobím všetko, čo je v mojich silách, moje dieťa postavím na nohy a “vyliečim” zo všetkých jeho neduhov, ma hnala vpred.
Aj za cenu fyzického a psychického vyčerpania.
Trvalo 8 rokov, kým som pochopila, že nielen klasická, ale aj alternatívna medicína má svoje limity. A rovnako tak ja. Je ťažké prijať fakt, že viac sa nedá. Najmä, ak vidíte, že deti s podobnými problémami sa posúvajú vpred.
Že deti, s ktorými sme sa v začiatkoch stretávali na rehabilitačných pobytoch, už sedia, štvornožkujú, stávajú sa na nohy. Hovoria svoje prvé slová, čítajú prvé písmenká…
My nič z toho nepoznáme. Frustrácia z toho, že nech robím, čo robím – žiadna zmena, je až neznesiteľná. Popri neustálom pohľade na zavreté dvere, som si neuvedomovala, ako mi život pomaly a nenápadne otvára “druhé dvere.“ Kľučku držal manžel, ktorý mi navrhol, aby som šla študovať. Do zahraničia.
Metódu, ktorá na Slovensku bola prakticky neznáma. Prvotný impulz bol, že budem vedieť pomôcť synovi. Až neskôr som pochopila, že svoje poznatky môžem využiť aj u ďalších ľudí.
Mala som 41, keď som ukončila štúdium v Anglicku. O rok neskôr som začala podnikať. Napísala som a vydala knihu o prirodzenom zlepšovaní zraku. Druhá je tesne pred dokončením. Nepomohla som synovi. Aspoň nie tak, ako som si predstavovala.
Ale, “vyliečila” som samu seba. A áno, v rámci možností žijem šťastný život. Stačilo otvoriť “druhé dvere” a prekročiť prah…
