Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Linda Chopin je známa autorka erotickej literatúry. To je na Slovensku často vnímané, ako niečo podradné, nečisté a čo ja viem čo ešte. Nech si doplní každý čo chce. Mňa zaujímalo, ako to je, keď píše. Na čo myslí? Ste zvedaví? Tak poďte si prečítať trochu iný rozhovor..
Linda, ako ti napadlo venovať sa práve tejto oblasti písania?
Nerozmýšľala som nikdy nad oblasťou písania. Nevytváram si žiadne osnovy, nemám vopred premyslené, ktorá postava ako má vyzerať, ani to, koľko má byť v knihe pozitívnych a negatívnych postáv. Ja píšem pocitovo. Tak, ako to ide. Ako mi napadá. Dej si vytváram počas chodu každodenného života, dávam ho na papier, alebo priamo do počítača. Snažím sa vcítiť sa do každej jednej postavy a ísť až do hĺbky. Až do špiku kostí.
Oblasť erotiky by som skôr nazvala oblasťou intimity, takej tej surovej, ktorá v mnohých románoch chýba. Ako keby práve tá nebola súčasťou každodenného života. Chodíme na kávu, plačeme, smejeme sa, milujeme, sexujeme, ale väčšinou sa autori nedostanú ďalej, ako k tomu, že sa hlavné postavy pobozkali a vzplanuli. Dospelí vedia, že deti nenosia bociany. Poznajú svoje trináste komnaty, ktoré uzamykajú pred každým, ale zároveň prahnú potom, aby sa našiel niekto, kto ich otvorí.
Takže ja otváram trináste komnaty a nerozmýšľam nad tým, ako to dopadne, alebo čo povedia iní. Kde by bol Tolstoj, ak by v dobe, v ktorej žil, premýšľal nad tým, ktorej oblasti sa bude vo svojich románoch venovať. Nikdy by Anna Karenina nevznikla.
Na úvod som sa zamyslela, že na čo myslíš, keď píšeš? Ja keď píšem pre klienta, tak sa naladím na tému. Ale naladiť sa na erotiku, to človeku vyskočí všeličo, možno aj pero z ruky… dá sa písať s chladnou hlavou?
Podľa mňa sa knihy nedajú písať chladnou hlavou. Žiadna. Robertson Davies povedal, „Nemá význam púšťať sa do písania kníh, pokiaľ nemáte istotu, že by ste zošaleli alebo zomreli, keby ste ju nenapísali.“ To platí. Tak, ako písanie zachránilo mňa, na základe ohlasov od čitateľov viem, že moje knihy zachránili aj mnohých z nich. Pred smrťou, alebo pred zbláznením sa. Takmer všetci, ktorí ich čítali mi napísali, že v knihách našli vlastné pocity, vlastné myšlienky a že nechápu.
Nikdy to nie je iba o erotike. Je to o definícii životov, ku ktorým erotika patrí.
Píšeš pod pseudonymom, ale mnohí ťa poznajú. Asi hlavne tam u vás, kde bývaš. Stretávaš sa s osočovaním?
Stretla som sa. Nepíšem iba knihy. Mám aj portál, kde sa venujem ľuďom z nášho mesta a okolia, robím s kolegyňami rozhovory, zúčastňujeme sa a organizujeme mnohé akcie. V rámci toho portálu sa venujem aj komunálnej politike, sledujem činnosti poslancov, pretože nie je mi ľahostajné kto a ako rozhoduje o dianí v meste.
Po jednej z kritík jedného z poslancov, som namiesto toho, aby vyvrátil moje tvrdia z článku, natočil video o mne a mojich knihách a o ich obsahu, v ktorom prízvukoval, ako sa mu jedna z mojich kníh náááhodou dostala do rúk a aká som nemorálna a podobne. Hodila som to celé do éteru ako spisovateľka a som dodnes vďačná, že sa vyjadrili nielen autori zo Spolku slovenských spisovateľov, moji čitatelia, priatelia, politici, ale aj zástupcovia oboch vydavateľstiev v ktorých moje knihy vyšli.
A na záver som nabrala odvahu, obliekla si červené šaty a priamo na zasadnutí MsZ som vysvetlila, prečo sa na umenie a literatúru a spisovateľov neútočí z pozície moci.
Vedia tvoje dcéry čo píšeš? A ako to vnímajú? Už niečo od teba čítali?
Vedia, že píšem knihy. Jasne, že vedia. Nemajú problém s tým, že píšem. Vadí im, ak som v procese tvorby a nesústredím sa na nich 100 percentne. Tak, ako to je v obodobí, keď nepíšem. Vtedy sa mi občas vyhrážajú, že počkaj, raz napíšeme my knihu s názvom, že Život so spisovateľkou. Myslím, že ich nečítali. Ak áno, tak nemajú otázky. Menšia nie rada číta. Tá staršia áno, ale iba dejiny a knihy s tematikou druhej svetovej vojny, alebo klasikov.
Žijeme v krajine, kde chcú muži rozhodovať o telách žien. Ako sa na to dívaš?
Vnímam to veľmi citlivo a aj sa k tejto téme dosť často vyjadrujem na svojom autorskom profile. Myslím si, že Slovensko má ďaleko viac iných problémov, ako sú interrupcie a na tie by sa mali politici sústrediť. Žiadna žena nepôjde na taký zákrok tak, ako keby išla k zubárovi dať si vytrhnúť zub. Som si istá, že následky si nesie so sebou celý život, ale napriek tomu, nech je to rozhodnutie na nej a na jej partnerovi, ak nejaký existuje.
Nikoho iného okrem tých dvoch konkrétnych ľudí sa to netýka. Ani žiadnej inej ženy, ani žiadneho iného muža a už vôbec nie žiadneho politika. Ten by sa mal skôr starať o to, aby žena, ktorá sa rozhodla dieťa mať a porodiť, mala zabezpečené všetko, čo potrebuje. Aby nemusela do pôrodnice s dvomi cestovnými taškami, v ktorých vláči od plienok, po utierok na zadoček, jednorázových žiletiek, intímiek, všetko. Tu, by mali svoju pozornosť zamerať politici a starať sa o to, aby napríklad zdravotná starostlivosť bola na inej úrovni, ako to je teraz.
Má erotika v tak klerikálnom svete akým je Slovensko miesto? Čítajú ťa podľa teba aj veriaci?
Byť veriacim je podľa mňa jedna vec a byť bigotným zástupcom nejakej cirkvi je niečo úplne iné. Viera sama o sebe je viera v Boha, alebo v čokoľvek iné, hoci aj v samu seba. Je niečo, čo nám môže pomôcť prežiť, môže nás posúvať a robiť z nás lepších ľudí. Určite ma veriaci čítajú a som si istá, že ma čítajú aj bigotní zástupcovia cirkví. Nech čítajú, ale nech dajú všetkým iným pokoj. Nech tolerujú rozdielnosť a inakosť a nech sa nesnažia o to, aby každý žil podľa ich pravdy.
Boh podľa mňa zákony nepísal a nepíše. Podľa toho čo o ňom viem, dal všetkým nám slobodnú vôľu a miluje každého rovnako. Ešte aj tú hriešnu Máriu, ktorá bola najskôr hriešnica.
Rozhovor pripravila: Martina Valachová
