fbpx

Autenticita je denný tréning – vzdáme sa pri ňom ilúzie, kým by sme mali byť a prijmeme, kto naozaj sme.

CESTA INDIVIDUÁCIE – Autenticita je denný tréning 

Americký básnik E. E. Cummings napísal: „Nebyť nikým iným, len sám sebou vo svete, ktorý sa dni a noci snaží z vás urobiť všetko, len nie vás samých – znamená bojovať v tej najťažšej bitke, v akej sa človek môže ocitnúť. A nikdy neprestať bojovať.“

Nedalo mi, aby som tento citát nespomenula.

Ostať „skutoční“ – to je jeden z najodvážnejších bojov, do akých sa pustíme.

Nejde ani tak o to, že ukazovaním svojej pravej tváre spochybňujeme status quo. Skôr ide o to, že sa to vôbec odvážime urobiť. Že chceme byť autentickí, žiť svoj vlastný autentický život v pravde, bez lží a pretvárok. Autenticita je súhrn rozhodnutí, ktoré robíme každý deň v súlade so svojím myslením a cítením. Je o odhodlaní prejaviť svoje naozajstné JA. Byť úprimný a sám sebou aj pred okolitým svetom.

Cesta veru ľahká nie je. Stretávame sa s odporom okolia, nepochopením, odmietaním, ponižovaním, výsmechom a deptaním. Je to o pádoch a víťazstvách. Padnúť a vstať… A opäť padnúť a vstať… Dôležité však je neostať dlho ležať. Utrieť slzy, vystrieť sa a znovu sa z údolia vyškriabať hore. A ísť… Chce to riadnu dávku sebazaprenia, odvahy a vnútornej sily.

Pri spoznávaní samých seba akosi intuitívne vieme a cítime, že život nie je definovaný začiatkom a koncom, ako nás spoločnosť neustále presviedča.

Slogan – Užívať si tu a teraz (samozrejme, bez ohľadu na následky, veď tak či tak raz umrieme) – vidíme i na reklamných billboardoch.

Cítime, že život je o čomsi inom, že pravda je kdesi inde. A tu niekde začína naše hľadanie svojej pravdy… Bytie neustále plynie, plynie ako rieka, kde jedno končí, druhé začína, čosi nové sa rodí. Jedna časť v nás samých musí „umrieť“, aby nová, krajšia a isto i lepšia ju mohla nahradiť. Všetko sa vyvíja, nič neostáva nemenné. Človek, ktorý sa nemení, nemení svoje názory a neposúva sa ďalej, je ako stojatá voda. Nastúpiť na cestu individuácie znamená zobrať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk, nespoliehať sa na iných a taktiež nikoho neviniť.

Nič netrvá večne, všetko raz pominie – situácie, ľudia, veci.

A dôvodom, prečo sme tu, tu na Zemi, je, že sa musíme naučiť rásť, prejavovať súcit, porozumenie. A odpúšťať. Sebe i druhým. Pestovať v sebe čo najhlbšiu lásku – k sebe i k druhým. Na Zemi nie sme po prvýkrát. A iste ani nie posledný. Tak ako sa príroda obnovuje a mení v jednotlivých periodických cykloch – jar, leto, jeseň, zima – tak sa meníme i my. Ako po fyzickej stránke, tak i po psychickej. Veď sme tiež súčasťou prírody. I obdobie puberty začína ukončením detstva, dospelosť začína ukončením puberty a staroba ukončením dospelosti.

Málokto si uvedomuje cyklus života lepšie, než ženy.

Obzvlášť obdobie života po 40-ke je pre ženy zlomovým. Táto etapa sa zvykne nazývať i krízou stredného veku. Polovica života za sebou a polovica života pred sebou. Hm, čo s tým? Čo teraz? Ako ešte byť užitočnou? Čo ešte môžem dokázať? Veď ešte nie som súca „do šrotu“! Je to obdobie, v ktorom ženy začínajú prehodnocovať svoj doterajší život a uvažujú, ako ďalej. Sama som tým obdobím prešla. Moja úloha matky „končí“, deti sa začínajú osamostatnievať, písať svoj vlastný príbeh a už ma „nepotrebujú“.

Nedajú na seba dlho čakať rôzne smútky, beznádeje, lomcujú s nami emócie…

Mnohé, nech trpia akokoľvek, sa boja postaviť čelom k problémom, pomenovať ich.

Boja sa prejaviť samé seba, svoje potreby, boja si vybojovať to svoje miesto pod slnkom. A tak „zabíjajú“ ten tichý hlások vo svojom vnútri, ktorý tak veľmi prosí, dobiedza, žiada o pozornosť… To nutkanie na zmenu, ten hlas, derúci sa a dobiedzajúci. Keď ho však dlhodobo potláčame, ignorujeme, časom stíchne. Dôvodov na ospravedlnenie sa nájde viac než dosť.

Oklamať iných môžeme, ale samé seba nie. Pred sebou neujdeme.

A tak sa z nás stávajú prípady pre psychológa či pre psychiatra a návštevy ordinácií lekárov sa stávajú častejšími. Medikamenty alebo fľaša vína na čas síce potlačia smútok či stiesnenosť, ale nevyliečia ich. Môžu byť dokonca zdrojom neskorších ťažkostí, no príčina sa neodstráni. Jas našich očí všetko prezradí. Každá(ý) z nás má v sebe ukrytý poklad. Chce to však veľký kus odhodlanosti vydať sa na dobrodružnú cestu za ním.

Strach a pocit viny sú našimi jedinými nepriateľmi. Pocity viny však majú hlboký zmysel – človek sa previňuje voči vlastnému vývoju, bytím sám sebou, neodvažuje sa rozhodne alebo aspoň v zárodkoch skutočne žiť vlastný život. Často si myslíme, že žijeme vlastný život, ale žijeme to, čo pre nás vyhliadli vládnuce kolektívne komplexy. A tak máme identitu „človeka, aký by mal byť“, nie identitu vlastnú.

Idea, že sa môžeme rozhodnúť, či byť sami sebou, prináša väčšine z nás vnútorné šťastie, nádej, ale zároveň i veľmi vyčerpáva. Neraz pociťujeme únavu, pretože aj bez nadmerného premýšľania vieme, že keď si vyberieme autenticitu v spoločnosti, ktorá nám diktuje všetko – od toho, ako máme vyzerať, koľko máme vážiť, čo si obliekať, ako majú vyzerať naše domovy – je to veľmi ťažká úloha.

Autenticita je denný tréning pozostávajúci z toho, že sa vzdáme ilúzie, kým by sme mali byť a prijmeme, kto naozaj sme.

Hovorí sa, že ak je žiak pripravený, učiteľ sa nájde.

Nie raz musíme padnúť až na samé dno, čosi v nás musí umrieť, aby sme začali vidieť jasnejšie a pochopili dosiaľ nepochopené.

To si však vyžaduje neustálu prácu na sebe.

Ing. Mária Verbeníková

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať