Von z korporátu a systému pretvárky. Ja som vlastne klamala samu seba, keď som ostala tak dlho.

Príbeh Beaty sme priniesli v apríli 2022 ako inšpiráciu pre ďalších, ktorí sa boja pohnúť z miesta. Do dnešného dňa je naň veľká odozva. Začítajte sa aj vy. A inšpirujte…

500 dní slobody

Zapísané v kalendári. Robím si tam poznámku každý deň, odkedy som odišla z korporátu. Je pravda, že skúšky slobody teraz prichádzajú na celospoločenskej úrovni, ale moja duša sa cíti slobodne. Je pravda, že mám tendenciu umenšovať a podceňovať svoje obdobie v korporáte, ako keby nebolo dôležité, alebo dokonca nezmyselné. Lenže, bez tých 19 rokov vo firme, by som nebola tam, kde som teraz.

Je potrebné a dôležité uznať svoj úspech a prijať svoju minulosť, lebo vďaka minulým skutkom som presne tam, kde som mala byť teraz.

A tak som sa rozhodla napísať článok o tom, aké to bolo tam a vtedy, a o tom, čo ma vyformovalo do mojej dnešnej podoby.

Ku controllingu som sa dostala ako slepé kura k zrnu.

Mala som vyštudovanú ekonómiu, rok praxe v skrachovanej košickej firme, rok aupairkovania v Nemecku, a vedela som len jedno, že chcem pracovať v medzinárodnej firme.

Jednu takú som našla na Gemeri. Na pohovory si ma tam volali ako na klavír a už keď som toho mala plné zuby, tak ma prijali na controlling.

Kolega z logistiky mi po mnohých rokoch povedal, ako ľutoval že ma nevzal na logistiku. Ale veci sa dejú tak, ako majú.

Hore v kancelárii v podkroví nám bolo fajn. Mladý kolektív, slovensko-maďarský, učila som sa slovíčka po maďarsky a Lacika zase po slovensky. Užili sme si veľa srandy, a to mi pomáhalo napredovať aj v práci, ktorá mi od samého začiatku pripadala nezáživná. Pamätám si na môj pocit po pár dňoch – neexistuje, že vydržím robiť túto prácu dlhšie ako pár mesiacov. Vydržala som oveľa dlhšie.

Po 3 rokoch odišiel náš šéf a uvoľnila sa manažérska stolička.

Pamätám si na ten pocit v žalúdku, toto je príležitosť. Príležitosť na rast, sebarealizáciu. Moja mama sa ma vtedy spýtala, Beata, ty a šéfka? A ja som povedala, prečo nie?

Vtedy sa veľa zmenilo. Môj predchodca mi neodovzdal nič, len nechal na stole štósy papierov, ktoré som po pár mesiacoch vyhodila. Niekedy je lepšie začať od nuly a sama podľa seba.

Z kolektívu som sa dostala do samostatnej kancelárie a zrazu som mala šéfovať ľuďom, s ktorými som sa predtým kamarátila. Neboli to ľahké roky, ale učila som sa a zvládla som to.

Roky v manažment tíme ma veľa naučili. Kolegovia ma podporovali, učila som sa a rástla…

Ďalšie 3 roky, bola som unavená.

Urobila som si 6-týždňový výlet na Nový Zéland, lebo som potrebovala vypadnúť niekam veľmi ďaleko. Šéf mi vravel, môžeš ísť, ale vráť sa. A ja som sa vrátila. S novými silami, ale vo vzduchu už bola zmena. Rozišla som sa s frajerom a vedela som, že odchádzam aj z Gemerskej Hôrky. Prišli príležitosti. Bratislava alebo zahraničie v rámci firmy?

Že Francúzsko? Wow. Mala som 32 rokov a pomyslela som si, toto je možno moja posledná a jedinečná možnosť žiť a pracovať v zahraničí. Priatelia – nikdy to nie je posledná možnosť.

Francúzsko. La vie est belle.

Francúzi a umenie žiť. Kdežto na Slovensku som prežívala pri práci veľké stresy, vo Francúzsku som robila to isté, ale akosi všetko išlo vo väčšej pohode. Po francúzsky som vedela akurát tak bonjour a merci, ale vďaka podpore a trpezlivosti kolegov som sa pomaly učila, a to nielen nový jazyk, ale aj novú kultúru a zvyky. A tak prešlo ďalších 2,5 roka v korporáte.

Kto raz nastúpi na vlak medzinárodnej kariéry vo veľkej firme, tomu je ťažko vrátiť sa naspäť domov. A prišlo Rusko.

Veniov. 200 kilometrov južne od Moskvy. Skutočný zapadákov.

Každý deň hodina cesty autom do práce a z práce. V zime hory snehu a aj -30 stupňové mrazy. V lete požiare, horiace polia. Na cestách jamy. Skutočné dobrodružstvo. V práci skoro každý deň prekvapenia. V Rusku nič nie je tak ako v Európe. Začínali sme v unimobunkách. S kolegom sme si kopali popod stôl do nôh. Nová fabrika sa stavala. A ja som tam bola s Rusmi od začiatku. Európski kolegovia prichádzali na služobky, a ja som tam žila. Rusi ma mali radi, lebo som bola pre nich spojivom s vonkajším svetom. A Švédi, Holanďania atď. ma potrebovali, lebo som bola tam a vedela som sa dohovoriť s Rusmi. Po rusky som sa naučila rýchlo. Rozumela som veľa a po 3 mesiacoch a pár vodkách na vianočnej párty som začala aj hovoriť. Slovanské duše sú si blízke. S kolegom Sergejom sme často jazdili do práce spolu a on ma učil básničky od Puškina.

Rusko pre mňa znamenalo veľa práce, dlhé pracovné dni, ale zároveň aj veľa srdečných vzťahov. Na to obdobie skutočne s láskou spomínam. Jeden kolega mi nedávno napísal, pamätám si na tvoj úsmev, vždy si bola dobre naladená napriek náročnej práci.

Po dvoch rokoch som sa túžila vrátiť bližšie k domovu a usadiť sa.

Dostala som ponuku do Viedne.

Kolegovia si robili srandu, že som mala do Viedne ísť hneď, ale vesmír to trošku pereputal a ocitla som sa vo Veniove.

Po 10 rokoch vo výrobných závodoch som sa ocitla v predaji.

Stal sa zo mňa Controlling Director, bola som na seba hrdá, zároveň som ale nikdy nemala rada tieto nálepky. Robila som si svoju prácu najlepšie, ako som vedela a vlak išiel vpred. Controlling na predaji a v regionálnej štruktúre bol iný. Veľa politiky, veľa predstierania, veľa manipulácie a klamstva. Vnútorne som sa s tým nevedela stotožniť a nerozumela som tomu. Veľa som po večeroch plakala. Ale držala som a vydržala, všetko je škola života. Verím, že aj tieto vzťahy ma v živote veľa naučili. A aj vďaka týmto skúškam som hľadala odpovede. Semináre, astrológie, numerológie, konštelácie, kruhy, bolo toho veľa a ja som túžila porozumieť, pochopiť, a tak som všemožne hľadala samu seba.

Prišli výzvy v súkromnej oblasti môjho života.

Po materiálnej stránke som sa mala dobre. Jazdila som na Audi, cestovala som po svete. Peňazí bolo dosť, ale času málo. Chýbala mi rovnováha. Radostný vzťah, rodina. Skutočne naplnený život. Život v slobode.

V lete roku 2019 som si povedala, že do roka odchádzam z firmy, aj keď ešte neviem ako. Nemala som deti, rodinu ani hypotéku a aj tak som sa bála. Bála som sa straty istoty, straty pravidelného príjmu. Ale prišlo to do bodu, kedy sa už nedalo ďalej.

A DOSŤ!

Keď mi v máji 2020 môj vtedajší šéf povedal, že mám zmeniť svoje správanie, lebo kolegovia sa na mňa sťažujú, povedala som – a dosť! Som, kto som. Mám za sebou 19 rokov v tejto firme a medzinárodnú kariéru. Manažovala som ľudí rôznych národností a podporovala ich v raste. Kto môže povedať to isté? Kto si bude o mňa obtierať svoj jazyk? Niekto, kto si nezažil ani spolovice to, čo ja?

Je potrebné uvedomiť si svoju hodnotu. Niekedy to trvá, ale keď to raz príde, a vstúpiš do svojej sily, už niet cesty späť.

Vlastne môžem povedať, že som aj týmto kolegom vďačná. Lebo aj vďaka nim som von. Von zo systému pretvárky. Ja som vlastne klamala samu seba, keď som ostala tak dlho. Moje okolie mi klamstvo a pretvárku len zrkadlilo.

Ten pocit, keď som odovzdávala počítač, mobil a kľúče od auta – akoby mi veľký kameň spadol zo srdca a ja som sa priam vznášala.

A tak už 500 dní v slobode, som na vlne a realizujem si svoje sny.

A už sa neviem dočkať, čo ma čaká ďalej. Ako bude pokračovať môj životný príbeh.

A čo ty? Aký je tvoj životný príbeh? Chceš aj ty žiť život svojich snov?

Napíš ÁNO .

Beata Andrejkovičová

Korektúry: Katarína Málková