Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Akí sme, keď sme urazení? Pôsobíme strnulo, stuhlo až nehybne, zakrývajúc akýkoľvek mimický ťah vlastnej tváre.
Stojím na zastávke autobusu a vypĺňam čas pozorovaním okolia. Všimnem si dvojicu mladých ľudí vzdialených asi meter od seba. Na prvý pohľad nič zvláštne, ale na ten pohľad nasledujúci je mi jasné, že sa poznajú. Ich vzájomná komunikácia je iba rečou tiel. Vymieňajú si vzájomne strohé pohľady a odvrátenia tvárí. Až po dlhšej chvíli zaznie z úst mladej slečny: „Daj mi pokoj, to čo si povedal, ma veľmi urazilo. Choď preč, ty jeden…“
A čo vy, už ste sa v živote urazili? Myslím si, že skoro každý z nás.
Považujeme to za normálne v správaní človeka. Akí sme, keď sme urazení? Pôsobíme strnulo, stuhlo až nehybne, zakrývajúc akýkoľvek mimický ťah vlastnej tváre. Na jednej filozofickej prednáške o ľudskom správaní ma zaujalo jedno slovné zobrazenie o urážke: Výraz človeka v stave urazenia môžeme prirovnať k soche vytesanej z kameňa. Nielen, že tak vyzerá, ale aj jeho vnútro akoby znehybnelo.
Uraziť sa nie je ťažké.
Je to tak trochu podobné, ako keď chcete uraziť kúsok z kamennej sochy.
Ako také „urazenie sa“ prebieha?
V našom vedomí vlastníme rokmi vytvorené presvedčenia, ktorým prisudzujeme prívlastok správne a nemenné. Mohli by sme ich vlastnosti prirovnať k balvanom. Sú tvrdé a nedotknuteľné. Predstavte si, ako vám od trúfalca z vonku priletí slovný výraz, ba dokonca súvetie, ktoré sa vás, ako sa vraví, dotkne.
Aká opovážlivosť!
Dotkne sa naozaj vás, alebo sa len „balvan”(urážka) zrazí s vašimi rokmi pestovanými balvančekmi nášho vnútra? S vašimi neoblomnými presvedčeniami?
„Bum, prásk, bŕ“! Narážajú na seba ako balvan o balvan. Táto trma- vrma v našom vnútri, sa nezaobíde bez duševných úrazov a urazení. Soche môžeme uraziť časti jej tela, ba dokonca ju celú zraziť na zem.
Ak ponecháme v našej osobnosti zatvrdnúť názory a dogmy ako balvany, ľahko sa urazíme. Tak, ako keď urazíme hlávku soške. Stačí len trochu nepozornosti. Koho však nemožno uraziť, sme my. My ako vedomie, my ako srdce, my ako jemná esencia života.
A tak si položím otázku.
Ak nás niečí slovný výraz uráža, alebo už urazil, uráža naozaj nás, alebo len balvanovité protokoly, ktoré nehodláme meniť?
Ak sme sa už urazili, mohli by sme sa zamyslieť, ktorý z tých balvanov v našom vnútri bol zasiahnutý. Možno v budúcnosti budeme reagovať inak. Alebo nie?
Prirovnanie
„Urazili“ kameň zo skaly.
Vietor i dážď čo ponad ňou lietali.
Visí dolu hlavou, sťaby na vlásku.
Som „urazený“?
Rozoberá v sieni lesa psychologickú otázku.
Na kúsok ma odrazili roztopašné, silné živly.
Emócie ako z kuše, do hrude ma poranili.
„Urazili“ kameň zo skaly.
Avšak v hĺbke srdca zostáva s ňou stmelený.
Apropó neurazený!
Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh úvah, veršovaniek aj kníh z prostredia dlhodobo chorých.
Momentálne pripravujem knihu veršovaniek a kresleného humoru Vážne – Nevážne II
Podporiť ju môžete na DONIO: https://www.donio.sk/humor-ako-liek
Ak sa to podarí, nájdete ju už čoskoro v internetovom obchode vydavateľstva Elist a v knižných sieťach.
