Ak raz nepatríte do nejakej tabuľky, tak ste skončili! Ako vypočítať spoločenskú hodnotu človeka?

Ak raz nepatríte do nejakej tabuľky, tak ste skončili! Ako vypočítať hodnotu človeka?

Je sobota ráno. Rozmýšľam, čo budem variť, čo treba upratať, čo spraviť. Skrátka, čo chcem dnes robiť? V tom mi naskakuje myšlienka na Ľudmilu. Ľudmila je mama 5 detí a nedávno som s ňou robila rozhovor. Sobota ráno je pre Ľudmilu deň, ako každý iný. Každý deň, už 17 rokov totiž venuje svojmu najmladšiemu synovi, ktorý má zákernú chorobu. Hovorí sa, že spoločnosť je tak silná, ako je silný jej najslabší článok. Ako sme teda silní? Rozhovor s Ľudmilou mi stále rezonuje v hlave. Jej dni sú rovnaké. Starostlivosť o syna a zháňanie peňazí na to, aby jej syn prežil – podľa možnosti – kvalitný život. Ak by sa táto statočná mama s celou rodinou nestarala, jej syn Martin už by bol LEŽIAK. Aj toto povedala v rozhovore…

Hodnota človeka a hodnoty…

Ľudmila je veriaca. Ale aj ona je len človek. Prechádzala ťažkým obdobím, keď sa pýtala: „Prečo práve ja? Prečo práve my?“ Bol tam aj hnev. Strach. Pomohla jej mama, ktorá jej povedala, že Pán Boh vyberá k ťažko chorým deťom len tie najsilnejšie mamy. Táto veta pomáha Ľudmile dodnes. Pomáha jej zdolávať prekážky. A jej ťažko chorý syn ju odmeňuje denne svojou prítomnosťou. Svojim humorom a dobrým nastavením.

Ja si však kladiem otázku: „Aká je spoločenská hodnota Ľudmily? A jej postihnutého syna?“ Lebo, ak by sme ju a jej podobných ľudí oceňovali, tak by mali stáť na piedestáli. Mali by stáť veľmi vysoko. Aká je však skutočnosť? Bez tzv. žobrania peňazí od dobrých ľudí a firiem by bol Martin Kupec už ležiak? A možno by ani nežil…?

Aká sme to teda spoločnosť?

Peniaze, často milióny, idú na kadejaké projekty, na hlúposti. Napríklad pozorovanie korytnačky močiarnej, príspevky na rôzne pivné či vínne festivaly… Vakcíny do Dunaja za milióny alebo Lotériu na očkovanie ani nejdem spomínať.  Alebo plán tzv. obnovy, ktorý mal prísť po pandémii? Všade miznú peniaze, splácame to všetci a najviac budú splácať naše deti a vnúčatá… A matka piatich detí musí spolu s manželom každú nedeľu sedieť a písať listy s prosbou o pomoc? A ako hovorí Ľudmila: „Takých Kupcových je v tejto krajine veľa. Tu nejde len o nás…“

Uvažujem či sme naozaj tak slepí? Že nevidíme stav spoločnosti v ktorej žijeme? A chceme to vôbec vidieť? „Cítime sa ponížení. Je to veľmi ponižujúce. Ale pre syna urobíme všetko. Každý deň s ním je pre nás dar.“ Povedala Ľudmila…

Rozhovor s Ľudmilou som urobila preto, lebo som dostala tip od jednej čitateľky. Účelom toho rozhovoru nie je nutne poslať peniaze rodine Kupcových. Účelom je otvárať oči a ukázať, ako je nastavený systém. Ale aj to, ako sme nastavení my…

Čo nevidím – to neexistuje…?

Viete. Rozhovory ODznova mávajú  tisíce videní. A niektoré aj desaťtisíce. Či dokonca 100 tisíc a viac. Rozhovor s Ľudmilou prišiel po tisícku videní a … ticho.

Možno som ten rozhovor zle moderovala, hovorím si. V poriadku, veď aj ja som len človek. Verím, že cestou sa učím, ale mám aj zlé dni. Zároveň mi však naskakuje myšlienka, že ono to je možno inak. Ľudia nechcú vidieť holú pravdu. Cítia, že by ich to zabolelo, možno aj za Ľudmilu. Fakt netuším. Ale bola by som rada, ak by sa ten rozhovor dostal medzi čo najviac ľudí. Lebo, iba ak začneme nad vecami premýšľať, a potom aj nahlas o nich rozprávať, len tam sa môže začať zmena.

Táto obyčajná mama má totiž čo povedať a ukázať…

Príbehy ľudí ako je Ľudmila s rodinou, by mali plniť titulky novín… namiesto podružných problémov a často vymyslených „agend“. Lebo hodnota takýchto ľudí sa v skutku vypočítať nedá. Ich prínos má presah do skutočnej ľudskosti. A tá nie je o peniazoch. Je o základnej podstate bytia…

Ak máte chuť a čas, vypočujte si náš rozhovor. A pošlite ho zdieľaním ďalej. 

Každá drobná vec sa v tejto veci počíta… Sledovať môžete aj priamo tu alebo na YouTube.

Pripravila: Martina Valachová