fbpx

Veľa nocí preplakala: Vyzerá, že chceš, aby si bola zabitá. Ak neprestaneš, vieme, ako ťa umlčať.

Veľa nocí preplakala: Vyzerá, že chceš, aby si bola zabitá. Ak neprestaneš, vieme, ako ťa umlčať…

Chceme sa s vami podeliť o príbeh ženy. Volá sa Gisoo (celé meno uvádzať nebudeme – s ohľadom na jej bezpečnosť), ktorá utiekla pred režimom v Iráne. Ako sama hovorí: „Vlastný otec sa zo začiatku začal na mňa hnevať a viniť ma, že nedodržiavam pravidlá.“ Z Iránu utiekla. Na Slovensku veľa nocí preplakala. A tu je jej príbeh a odkaz…

Režim…

Mám 44 rokov, narodila som sa tesne po Iránskej (tzv. Islamskej) revolúcii na prelome rokov 1977/1978, po ktorej sa nahradila prozápadná monarchia autoritárskou vládou „znalcov islamského práva“. Počas tých 44 rokov môjho života sa režim stále zhoršoval a ľudia začali zisťovať, aký negatívny dopad má na ich životy. Zatiaľ čo sa ľudia začínali prebúdzať a oponovať, režim začal vyvíjať väčší a väčší nátlak na upevnenie pozície.

Prvýkrát ma zajali, keď som mala 18 

Bolo to v uliciach Teheránu, keď som išla na termín u zubára. Sedela som v policajnom aute s ostatnými nevinnými dievčatami a zobrali nás na špeciálne miesto nazývané Vozára, kde zbili aj Mahsu Ami. Pamätám si, že som bola na smrť vystrašená, pretože tam boli aj cely, v ktorých boli prostitútky. Vyzerali úplne inak, ako my, a to bolo aj prvýkrát, čo som videla prostitútku. Niektoré z nás vrátane mňa sme plakali, povedali nám však, že musíme poslúchať a dodržiavať morálne pravidlá, ak nechceme dostať naše rodiny do problémov.

Vypýtali si čísla našich rodičov, aby priniesli doklady na identifikáciu, a trvalo to cca do 04:00 rána, kým ma rodičia odtiaľ dostali. Potom to však bolo pre mňa ešte horšie, pretože vlastný otec sa začal na mňa hnevať a viniť ma, že nedodržiavam pravidlá tak, aby ma nezajali.

V každom prípade to pre mňa bolo ťažké aj predtým, odkedy som mala 10 rokov, lebo som musela nosiť šatku na hlave, ktorú som nenávidela, a nechápala som, prečo nás to nútia nosiť.

Zatkli ma znovu a znovu – celkovo štyrikrát…

Posledný krát, keď som mala 25, a už som v policajnom vane po nich kričala a nadávala im, jedna zo strážkyň poznamenala: „Vyzerá, že chceš, aby si bola zabitá. Ak neprestaneš, vieme, ako ťa umlčať.“

Okrem toho bolo mnoho iných dôvodov, pre ktoré som cítila potrebu odísť.

Napríklad párty sú v Iráne zakázané a za porušenie sa ide do väzenia. Takisto je zakázané piť alkoholické nápoje alebo mať domáce zvieratká, hlavne psíkov. Tieto a mnohé iné veci však veľa ľudí vrátane mňa porušuje, ale s vysokým rizikom. Na oslavy k mojim kamarátom som chodila vystresovaná a v obavách. Nad odchodom z krajiny som rozmýšľala dlhšie, ale kvôli rodičom som to odkladala.

Keď sa mi však narodili 2 dcérky, rozhodla som sa, že nechcem pre ne takýto spôsob života. Dokonca ešte v horších podmienkach, keďže režim si vynucuje poslušnosť stále tvrdšie, aby demonštroval svoju upadajúcu moc.

Ako rozvedená žena v Iráne som to mala ťažké

Všetky práva majú muži, a keby mi môj ex nechcel dovoliť vidieť deti, poľahky by to mohol spraviť. Našťastie, my sme ostali v priateľskom vzťahu a podporuje aj deti, aj mňa, a dokonca aj vďaka jeho podpore sme teraz tu.

Pracujem a zarábam si na život s mojimi dvoma deťmi ako učiteľka, ale sama by som to bez podpory ich otca, ktorý je, vďakabohu, dobrý človek, nedala.

Na začiatku pobytu na Slovensku som veľa nocí preplakala

Vímala som nepriateľské postoje voči imigrantom. Napríklad doteraz mi nie je umožnené otvoriť si účet v banke, hoci tu mám legálny pobyt a legálne zamestnanie. Vidím však už, že vo všetkých krajinách sú aj pozitívne, aj negatívne reakcie na prisťahovalcov.

Ja sama verím v ľudskosť a dobré srdce voči sebe navzájom, pretože žijeme na tej istej planéte. A ak chceme lepší život, musíme všetci byť k sebe lepší, pretože všetci sme ľudské bytosti.

Vyrástla som v kultúrnej rodine, kde moji rodičia boli učitelia a hlavne môj otec, ktorý nám veľa čítal a vzdelával nás. Podporoval ma aj na mojej ceste v zahraničí, keď už som bola veľmi unavená v novom svete s dvomi malými detičkami, a snažil sa ma upokojiť a pripomenúť mi môj cieľ.

Podpora

Na pochode za práva iránskych žien, ktorý sa konal 22.októbra v Berlíne, som sa, bohužiaľ, zúčastniť nemohla, pretože som nemala nikoho, kto by sa mi zatiaľ postaral o deti. Som rada, že aspoň takéto podujatie sa konalo v Európe, pretože počas iránsko-irackej vojny (1980 – 1988), keď sa Irak snažil zabrániť rozšíreniu tejto ideológie aj za svoje hranice, som sa stále pýtala, prečo nám aj ostatné krajiny nepomôžu bojovať proti tomuto režimu.

Pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorkaMáte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať