Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Čo na sebe máte radi? A nebojíte sa to priznať sami sebe a dokonca aj verejne?
Čo na sebe máte radi? A nebojíte sa to priznať sami sebe a dokonca aj verejne?Dnes som si zapla vlastný podcast ODznova spred mesiaca. Robím tie podcasty už dosť dlho. A stále platí a asi aj platiť bude, že sa mám čo učiť. Aj keď už menej skáčem do reči. Teším sa, že moji hostia ma často podržia, keď som neohrabaná… Ale baví ma to veľmi. A dnes, ako som počúvala a zase raz som kládla ukrutne dlhú otázku (vraj to na masmediálke učia, ako sa pýtať krátko a trefne…), tak som si uvedomila, že rada počúvam svoj hlas. Jemný chraplák. Spevavá reč.
Hneď na to mi prišlo, že moja, tak toto, keby si napísala verejne, dostaneš peknú nakladačku. Veď sama vieš, že okrem toho, že ráčkuješ, robíš kvantá chýb. Veď niekedy ti to aj diváci sami napíšu… Áno, áno… odpovedala som si v mojej hlave. Ale aj tak. Nemôžem si pomôcť. S pozeraním na seba mám stále problém. Ale svoj hlas mám rada… Prečo o tom píšem? Chcem vás povzbudiť k premýšľaniu, že ak by vás niekto zastavil na ulici a spýtal sa vás, že čo na sebe máte radi, vedeli by ste odpovedať? Alebo by ste museli dlho premýšľať? Prípadne by ste na nič neprišli? Alebo už vôbec nie povedať to nahlas?
Hejtovanie samého seba, to je v poriadku. To ide skoro každému.
Také tie fuckupy (výraz z angličtiny). To sa smie. A potom pokračovať, v čom sme nedokonalí, ale teda, že pracujeme na tom. Alebo si urobiť srandu sám zo seba… To všetko je v poriadku. Ale pochváliť sám seba? Oceniť sa? Dať najavo, čo cítim v súvislosti so sebou? To je od veci. Hraničí to predsa s vystatovaním sa. Chváliť treba iných… Samochvála smrdí. A tak ďalej…
Ako vás môžu uznať iní, keď neviete uznať sami seba?
Nedávno som robila rozhovor s Janom Rakom. Jan je kvantový fyzik. Rozprávali sme sa o kvantovej fyzike v praxi. V druhom diele rozhovoru povedal, že treba najprv začať pozorovať naše myslenie. Normálne sa zastaviť a byť pozorovateľom myšlienok. Lebo tie sú prvé. A potom pozorovať, čo hovorím. Čo vypúšťam z úst. Ako sa ale dá byť spokojný sám so sebou, keď sami v sebe ani v hlave nedovolíme povedať, že toto a toto mám na sebe rád? Keď vám v hlave ide len film o tom, čo všetko sa dá ešte vylepšiť? Že samochvála smrdí? Že treba hľadať chyby a tie neustále opravovať? Čo z toho sa potom premietne do skutočnej reality? Normálne ma to zastavilo. Také jednoduché a také geniálne.
Druhý diel rozhovoru čoskoro, ale odporúčam vám úvodný rozhovor, ktorý už je vonku. Rozprávame sa tam aj o tom, ako môže naše rozmýšľanie pôsobiť v procese uzdravovania. A rozprávame aj o tom, že si dovoľme pozerať sa na veci inak. A pripustiť, že veci, o ktorých sme celý život premýšľali nejakým spôsobom, tak že to môže byť aj inak…
Tak malá úloha na záver.
Čo na sebe máte radi vy? Viete? Alebo ste zahriakli v tejto sekunde sami seba? Budem rada, ak sa o svoj príbeh a pocity podelíte. Radi to v Magazíne 40plus uverejníme.
Krásny deň
Korektúry: Katarína Málková
