Ako 6 roční sme napochodovali do školy a v istom slova zmysle sme stratili detské právo na omyly a chyby.

Odmalička sme hodnotení. Niekým, nejako, ale takmer za všetko.

Určite to začína rodičmi, starými rodičmi, tetami a susedkami… ale tú najhlbšiu stopu po hodnotení našich schopností v nás nepochybne zanechávajú škola a naši učitelia.

Ako šesťroční sme všetci napochodovali do školy a v istom slova zmysle sme akoby stratili naše detské právo na omyly a chyby.

Inštitút „známky“ ako toho, čo by malo vystihovať naše vedomosti, snahu, prípravu a celkové nadšenie pre učenie, naberá na sile. Začína včeličkami a kvetinkami, ktoré neskôr vystriedajú nekompromisné čísla a nakoniec ešte jednoznačnejšie písmená.

Na to, aby dieťa seba a aj svoju prácu mohlo považovať za výborné, má zrazu veľmi jasne dané mantinely, ktoré sa síce tvária ako spravodlivé pre všetkých, nuž ale presne to (podľa mňa) často nie sú.

Nechápte ma, prosím, zle.

Ja nijako nespochybňujem dôležitosť hodnotenia a akejsi spätnej väzby, ale čím som staršia, tým viac sa zamýšľam nad tým, čo (napríklad mne) s detskou mysľou urobí snaha po jednotkách a ich naháňanie v túžbe vyhovieť (niekomu) a získať status „výborný“ a mať pocit, že som „dosť dobrý“ (podľa nejakých pravidiel).

Viete, je ťažké dostávať samé jednotky.

A už pomaly prepínam do dospeláckeho života a sveta metafor. Niekedy môžete urobiť úplne všetko, čo je vo vašich silách, ale napriek tomu zaúraduje faktor X, stratíte pár cenných bodov a na neúprosnej stupnici veľmi rýchlo klesnete medzi dvojkárov, trojkárov a ak naozaj zakopnete, tak možno aj prepadnete.

Niekedy ani tá škola nie je fér. (Niekedy ani ten život nie je fér.) Niekedy aj tí učitelia majú rôzne metre. (Niekedy stretneme ľudí, ktorí nás budú posudzovať zaujatí.) Niekedy ste skúšaní z toho, čo nebolo avizované a niekedy ste skrátka zle prečítali zadanie… a urobili ste chybu.

A urobíte ich pravdepodobne ešte veľa.

A čo potom?

Ak z jednej známky nie je jednotka, znamená to, že už nie ste jednotkár? Nuž, vyzerá to tak… aspoň v tej škole. A, bohužiaľ, tento smutný vzorec a nálepka, ktorá sa na nás lepí, zarýva hlbokú brázdu, o ktorú sa potkýname celý život.

Ale platí to aj opačne! Veď my veľmi presne vieme, ktorá jednotka je zaslúžená a vydretá a pri ktorej sme si „pomohli“, kedy sme mali len šťastie alebo ťahák…a vieme aj, kedy sme tú jednotku naozaj mali dostať, ale nebolo možné dovolať sa spravodlivosti.

Tak o čom tie školské známky svedčia? Na čo naozaj sú? Majú vôbec nejaký zmysel?

Asi áno, ale ja si myslím, že školské známky by nám mali ukazovať len smer, ktorým sa zlepšovať a nie určovať našu hodnotu a zaradenie v kolektíve. Pretože jedného dňa zo školy vypochodujeme a na známky, ktoré sme tam dostávali sa nás len ťažko niekto bude pýtať.

Vysvedčenie nám však bude pravidelne vystavovať život, ktorý budeme žiť.

Predmety ako dejepis, matematika či chémia by ste na ňom ale hľadali márne. Budú tam iné… Odhodlanie a vytrvalosť, pravdovravnosť a čestnosť, ochota pomáhať druhým, schopnosť postaviť sa za pravdu a ísť za svojimi snami…

Tak čo? Boli by ste jednotkári?

PS. Na fotke sú moje vysvedčenie, tri diplomy z dvoch vysokých škôl a počítač, na ktorom práve píšem svoju piatu knihu… Dávam si jednotku. 🙂

S láskou Stela!

Autorka je spisovateľka. Jej knihy si môžete zakúpiť tu: https://eshop.stelagabriel.sk/