Soňa Borušovičová: Na kávu

Slovným spojením „príďte niekedy na kávu“ sa často lúčime s našimi známymi. Neviem, ako vnímate takéto pozvanie vy, ale pre mňa je to viac, než ponuka teplého aromatického nápoja v súkromí domova. Je v tom omnoho viac.

U nás pozvanie na kávu napríklad znamená skúšku trpezlivosti.

„Dáte si kávu?“ pýtam sa návštevníkov, ktorí k nám zavítajú. „Trvá to síce dlhšie, ale takú ste ešte nikdy nepili.“

Hostia sa na mňa skúmavo zadívajú, či to myslím vážne, alebo si z nich uťahujem a po chvíli váhania väčšinou súhlasia. A potom pochopia, že som nežartovala. Nemáme rýchlovarnú kanvicu a tak zovretie vody trvá nejakú tú chvíľu. 

A zatiaľ do klasického starého dreveného mlynčeka, z ktorého sa decentne šúpe farba, nasypem zrnká kávy a pekne poctivo ju umeliem. Niekedy túto fyzickú aktivitu prenechám hosťom, nech si prípravu kávy patrične užijú. 

A ak chcú do kávy mlieko a neprekáža im, že máme len kozie, do rannej kávy im to mliečko môžeme rovno nadojiť. Koza sa síce zvykne obzerať, že to má nejaký iný zvuk, ako keď ju dojíme do vedra, ale v zásade nie je proti. 

A potom si už môžete vychutnať svoju najčerstvejšiu kávu v živote, najlepšie mlčky a s výhľadom na našu krásnu dolinu, v diaľke les a stádo danielov.

Keď idem na kávu ja, vždy sa musím uistiť, že doma nikto nezostane hladný. Zo skúsenosti viem, že to bude na dlho.

„Idem na kávu,“ lúčim sa s mužom a už vidím, ako mu po tvári preletí tieň.

„Zase prídeš o štyri hodiny,“ konštatuje pragmaticky. Lebo vie. Aj ja viem. Akokoľvek sa snažím, pod štyri hodiny taká káva trvá len málokedy. A rozhodne to nesúvisí s dĺžkou prípravy nápoja.

Priznám sa, že predtým, než som sa odsťahovala na vidiek, pozvanie na kávu malo celkom iný rozmer. A hlavne časovo to nikdy nebolo také náročné. Medzi kávou v Bratislave a v Kršteňanoch je totiž veľký rozdiel.

V Bratislave počas kávy preberieme, čo je nové, čo doma, čo v práci a hotovo. Už bežíme za ďalšími povinnosťami. Ale tu, na dedine, je to iné. Tu čas beží inak, pomalšie. Preto tu neriešime, čo je nové, ale čo je staré. Pozvanie na kávu je tak trochu cestou v čase. Popíjame kávu a prehŕňame sa starými fotkami a spomienkami. 

Môžem tak vidieť ľudí, ktorí tu už nie sú, ale predsa tu po nich niečo zostalo. Vďaka tomu som videla údajne najkrajšiu ženu v Kršteňanoch, ktorej tvár denne stretávam na ulici, pretože ju nosí jej vnučka. 

Vďaka jednej káve mám pocit, že som stála na stanici s Júliinými rodičmi, keď sa videli naposledy a keď jej otec odchádzal do Povstania, aby „vybojoval Babuli lepší život“. Viem si predstaviť, ako prebiehala zábava v zadnej časti Strakeje domu, kde okrem zábav bývali aj predstavenia miestneho ochotníckeho súboru. 

Pred očami mi už niekoľko dní beží film, v ktorom sa Ankini rodičia sťahujú z Maďarska na Slovensko. Vidím všetky tie vozy naložené celým ich životom, s majetkom, s kravami, malým dieťaťom a druhým na ceste, s ich nádejami a snami. Ich odvaha a túžba po lepšom živote vo mne ešte niekoľko dní doslova žije. Každá káva mi prinesie kus minulosti, histórie, nejaký príbeh.

Mám rada príbehy. Rada príbehy hľadám a nachádzam, niekedy aj tam, kde by ste ich nečakali. V nenápadnej pohľadnici, rodinnom recepte, v každom strome, v jazve aj jamôčke na tvári je príbeh. Iba ak naozaj vieme, čo tu bolo pred nami, môžeme žiť plnší a vedomejší život. 

Príbehy nám pomáhajú žiť lepšie. Započúvajte sa do príbehov okolo seba a posúvajte ich ďalej. Rozprávajte ich a píšte. Aby sa na ne nezabudlo, ale stali sa súčasťou pamäti národa. Len tak sa môžeme poučiť z minulosti, načerpať v nej silu, vieru, nádej, túžbu a lásku. Len tak môžeme prekročiť svoj tieň. A začať žiť a budovať lepšiu krajinu. Našu krajinu.

Naozaj stačí na začiatok tak málo. Choďte na kávu a počúvajte. Hlavne počúvajte.

Soňa Borušovičová

Foto: Ján Belák