fbpx
Soňa Borušovičová: Líderka na polievku
Domov / BLOG / Soňa Borušovičová: Líderka na polievku

Soňa Borušovičová: Líderka na polievku

Telefonujem s mamou a popritom tom, ako si vypočujem, čo nového v Bratislave, aké je počasie, ako pokročila s prerábkou kúpeľne a že jej nemá kto porýľovať kúsok hriadky pod cibuľku, púšťam sliepky z tretieho dvora (výbehu pre kozy) na druhý (na ktorom je kurín). Keď sa slnko skloní ponad tie naše kršteňanské kopce, sliepky už vedia, že ak im je život milý a nechcú skončiť rýchlo a bezbolestne v líščej tlame, musia byť do zotmenia v kurníku. Väčšina už sa prechádza pri bráne, ostatné bežia, čo im nôžky a plné hrvoly dovolia. Len madam Margaret Thatcherová kráča s noblesou a ešte si popritom aj niečo rozpráva popod nos, teda vlastne zobák. V bránke sa postaví na prah, poobzerá sa doprava a doľava, akoby bola na prechode pre chodcov a potom ladne, ako pravá dáma, odkráča do kurína medzi ostatné sliepky.

– Už mám len dve bratislavské sliepky, – hovorím do telefónu, nech aj Bratislava vie, čo je nové v Kršteňanoch.

– To ešte žijú?! A koľko majú rokov?! – zadiví sa moja mama, ktorá je síce dôchodkyňa, ale toto slovo na D zásadne nepoužíva, pretože spolu so slovom „senior“ je to pre ňu v kategórii nadávky.

– Štyri? – odpoviem otázkou, pretože počty mi nikdy nešli.

– To nie je nejako veľa? A znášajú ešte vôbec vajcia? Nemala by si ich už zabiť? – sype na mňa otázky, na ktoré neviem celkom odpovedať.

Sú to moje bratislavské sliepky, t.j. sliepky, ktoré so mnou žili ešte v našom hlavnom meste a potom sa so mnou presťahovali na vidiek. Dvakrát som im sťahovala kurín a sledovala, ktorá bola chytrá a už na druhý alebo tretí deň bola schopná vrátiť sa tam, odkiaľ ráno vyliezla, a ktoré z nich sa urputne pokúšali vyletieť do kurína, ktorý tam už týždeň nebol. (Áno, vyletieť. Pre ne tam ten imaginárny kurín stále stál. Ach, koľkokrát to aj my v živote zažívame, že sa snažíme vyletieť do kurína, ktorý už neexistuje, odsťahoval sa alebo nám neberie telefón. Hm.) Prežili sme spolu toľko, že ich neviem len tak premeniť na mäso do polievky. Bratislavské sliepky boli farebne odlíšené a každá mala dokonca aj svoje meno. Aj vajcia mali rozličných farieb a presne som teda vedela, ktoré zniesla Indira, Hillary, Madelaine, Margaret alebo jedna z dvoch Angel (nebola som schopná ich odlíšiť, tak mali obidve rovnaké meno).

– Je to Hillary Clintonová a Margaret Thatcherová, – povedala som do telefónu.

V aparáte na chvíľu zavládlo ticho.

Mama si iste premietla desiatky príhod, ktoré som jej najmä s Hillary porozprávala. Ako šéfovala ostatným sliepkam a aj v noci sedela s krídlami trochu vyššie podvihnutými, akoby mala ruky v bok. Ako spočiatku neakceptovala Puškina za vodcu kŕdľa, keď k nám prišiel, lebo podľa nej to bol evidentne mladý sraľo bez skúseností a to, že mal hrebienok, ho v jej očiach zjavne neoprávňovalo vyrvať jej žezlo z rúk. Ako sa ubránila líške (čo sa bohužiaľ nepodarilo Angele číslo jedna) a dokonca tak zalarmovala všetkých, že líška ušla. Že ako jedna z mála (spolu s Marinou Le Pen) znáša biele vajíčka.

– Zaujímavé, že práve tieto dve. Také veľké vodkyne. Aj v ľudskom svete sa silné osobnosti dožívajú vyššieho veku. Asi to bude tou vnútornou energiou, – zhodnotila mama, ktorú na vysokej škole nenadarmo volali Kapitán.

Plynule sme prešli na iné témy, ale potešilo ma, že mama zdieľa môj vnútorný pocit, že z vodkýň by sme si nemali robiť slepačiu polievku. Môžu totiž odovzdávať mladšej generácii svoje skúsenosti a elán, noblesu a postoj k životu. A platí to nielen na líderky z ríše zvierat.

Soňa Borušovičová