Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Škatuľkovanie? Robiť si rýchle závery o niekom na základe zovňajšku nás môže doviesť k omylu.
Vonku vládne mierne sychravé novembrové počasie. Vstávam trochu skôr, pretože ma čaká cesta vlakom. Pomaly a s troškou nostalgie za spomienkami vo svojom rodnom meste sa blížim k vlakovej stanici. Vlak je už pristavený na svojej koľaji, aj keď vyštartuje až o dvadsať minút. Nevadí, aspoň si nájdem pohodlné a nerušené miesto, pomyslím si a ponáhľam sa k nástupným dverám.
Pozorovanie…
Vo vlaku nie je zatiaľ nikoho. A preto si vyberiem z voľných miest to najpohodlnejšie. Miesto pri okne. Uložím si tašku do odkladacieho priestoru, na stolík umiestnim počítač, telefón a cestovný lístok. Do odchodu vlaku zostáva ešte pár minút. Pozorujem atmosféru vo vozni s pomaly prichádzajúcimi cestujúcimi. Všímam si ich tváre, oblečenie aj príručnú batožinu, ktorú nesú so sebou. Podľa niekoľkých znakov podvedome zaradím ľudí do malých „škatuliek“ vo svojej mysli.
Staršiu pani v jesennom kabáte a taškou s vytŕčajúcimi kvetmi, aj mladíka so žuvačkou v ústach s väčším batohom, aj cudzincov vo farebnom oblečení s kuframi. Zaujme ma naoko starší človek v rozgajdanom oblečení, ktorý neistou chôdzou kráča uličkou. Má dlhé šedivé vlasy a jeho výraz tváre je zamaskovaný polodlhou bradou. Usadá sa na sedadlo pri okne hneď naľavo od miesta, kde sedím. Podľa výzoru, chôdze a batožiny ho tajne ukladám do škatuľky – Čudák. Moja pomyselná kontrolka v hlave bleskovo zabliká a hlási: Pozor, maj sa pred ním na pozore!
Škatuľkovanie…
Výpravca zapíska na píšťalke a vlak sa pohýna. Prestávam sa zaoberať pozorovaním prísediacich, otváram svoj počítač a ponorím sa do rozrobenej práce. Moja zvedavosť mi však nedovolí nevšímať si naďalej človeka, ktorého som zaradila medzi čudákov. Pozerám na obrazovku počítača a kútikom oka pozorujem, čo ten pán robí. A všimnem si, že jeho pohľad je upriamený na mňa. Hlavou mi prebleskne myšlienka: Dúfam, že s ním nebudú problémy, prečo sa musel posadiť práve do mojej blízkosti? Uf…
Na ďalšej zastávke si ku mne prisadne mladá slečna. Vytiahne zo svojej tašky knihu a púšťa sa do čítania. Po chvíli zdvihne zrak a prehliada si pána Čudáka. Prečo? Pomyslím si.
Čím je taký zaujímavý? Svojím neupraveným vzhľadom? Pán Čudák si nevšíma naše tajné pohľady. Neposedne sa mrví na sedadle, až kým z batohu vojenskej farby nevyberie kúsok koláča. Pokojne sústo premieľa vo svojich ústach a pozerá sa smerom, kde sedím. Jeho pohľad mi už nevadí. Pochopila som, že som v ňom nepodstatná, pretože pán pozoruje mihajúcu sa prírodu za oknom a ja len sedím v jeho zornom poli. O nejakú chvíľu, počas kolísavej a uspávacej jazdy vlakom, zazvoní niekomu z prísediacich telefón. Zvonenie vychádza z batohu pána Čudáka.
Vyjasnenie…
„Aha, to si ty, Marienka? Prepáč, hneď som nerozpoznal tvoj hlas,“ zaznieva z jeho úst, ktoré sa usmievajú. „Ako sa mám? Nuž, cestujem vlakom na cintorín, zapáliť sviečky,“ s pokojným výrazom v tvári a čistým, zvonivým hlasom odpovedá pán Čudák.
„Voláš mi ohľadom mojej správy o odchode autobusov, že? Ty si zlatá, vieš musím sa dnes večer vrátiť, lebo zajtra cestujem na ten šachový turnaj, ktorý som Ti spomínal. Ďakujem ti veľmi pekne“, a ukončí telefonický rozhovor.
Nielen mladá slečna sediaca oproti mne, ale aj ja otočím hlavu smerom k Čudákovi. Moja pomyselná škatuľka – bublina, do ktorej som si pána Čudáka zaradila, a zrejme nie iba ja – sa pomaly vytráca ako gáfor. Jeho prejav bol kultivovaný a výraz tváre taký priateľský. Až sa v tej chvíli sama hanbím za svoje myšlienky.
Pán sa o chvíľu postaví zo sedačky, zoberie si svoj batoh vojenskej farby a úctivo sa rozlúči so slovami: „Dovidenia a majte sa.“ Mladý muž, sediaci hneď oproti nemu, nestihne zareagovať a prežúvajúc žuvačku len pomlčí.
Zamyslenie…
Uvažujem, kto bol tento záhadný muž. A ako svojím mierne neohrabaným zjavom zmiatol prísediacich. Myslím si, že vonkajšie znaky človeka ako oblečenie, výška, váha, výraz tváre napovedia pozorujúcemu niečo o konkrétnej osobe, ale o akého človeka skutočne ide, nie je známe. Preto robiť si rýchle závery o niekom na základe zovňajšku nás môže doviesť k omylu.
Ako to máte vy? Všimli ste si u seba, podľa čoho hodnotíte a vnímate ľudí, ktorých okolo seba stretávate?
Môžeme sa mýliť, ak si vytvoríme obraz o nich a bez nich.
Nemyslíte?
S pozdravom Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh s humornými veršovankami ale aj úvahami a postrehmi zo života.
