fbpx
pravda a lož v živote aj posteli

#víkendOFFka – Pravda a lož v živote

-Miláčik.

-Áno láska.

-A ty si ma už niekedy podviedol?

-Samozrejme, že váhaš. A nie raz! A prečo sa pýtaš?

-Len tak. Ja som ťa naposledy včera.

-*-*-*-*-*-

Zamysleli ste sa niekedy aké by to bolo, ak by sme si všetci, akosi od prírody, v rámci jednotného programu DNA,  hovorili vždy a stále iba pravdu? A nemám na mysli hromadné dobrovoľné čipovanie a preprogramovávanie našej deoxyribonukleovej kyseliny. Ale taký skutočný dar od Boha.

Asi by to bol fakt v úvode čistý horor. Prvé dni, týždne, možno celé mesiace, by sme pre istotu nosili rúška aby sme sa neprezradili mimikou, tmavé okuliare aby nás neprezradili pohľady a radšej by sme mlčali, koľko sa len dá. Ale ktovie, či by to bolo také zlé aj „na konci dňa“? Či by to neprinieslo úľavu a nejaké to ovocie (či zeleninu)?

Včera som mal na kurze „tvrdú konfrontáciu“ s novou generáciou, kedy som sa znova raz počas dňa pokúsil o vtip a spomenul som velikána Slovenska Stanislava Štepku. A čuduj sa svete … nič. Ani obraz ani zvuk. Ja viem, že asi podobne som reagoval kedysi ja na Jozefa Vlastimila Buriana, či Františka Krištofa Veselého.

Preto trošku váham, či si spomeniete a či vo vás zarezonoval film Hra na plač, natočený v  deväťdesiatom druhom roku (minulého storočia). Béčkový film obsadený béčkovými hercami a pre mňa stále s dilemou ako tento film oznámkovať. Režisér Neil Jordan by sa  môjmu hodnoteniu nepotešil, veď režíroval také trháky ako napríklad Interview s upírom s Tomom Cruisom a Bradom Pittom, alebo Moje druhé ja s Jodie Foster.

Film Hra na plač bol zvláštny.

Niečim odpudzujúci a niečim očarujúci. Dlho som ho nevedel uchopiť a pochopiť. Bili sa vo mne veci, ktoré som videl, ktoré mi ukazoval a ktoré tam boli, s tými, o ktorých to bolo. Niekde vo vnútri dodnes cítim, že niesol v sebe jednu hlbokú myšlienku – o pravde. O tom ako si veľmi neuvedomujeme, čo je a čo nie je pravda. Už v deväťdesiatom druhom vypovedal film o tom, že niečo iné vidíme a cítime a niečo iné je skutočnosť. A to z pohľadu dneška, kedy žijeme jeden veľký fejk, považujem za predbehnutie doby.

Tak, ako sa dvaja chlapci na (digitálnom) pieskovisku statusujú, ktorý z nich je horší,  ktorý z nich má vykopať viac jám a koľko do nich nanosiť kamienkov. Zatiaľ sa ich mamičky z diaľky, z bezpečia lavičky „akožeprizerajú“ a trkocú o cene mlieka a o potrebe nasadiť im na hlavy čiapočky. A pritom tí dvaja, schovaní v pozadí za ohradou z dosák zbitého pieskoviska, keď sa nik nedíva, si budujú honosný pieskový hrad, obohnaný dokonalou a hlbokou priepasťou, za ktorú už zraky zvedavcov, ani nezvedavcov nezájdu.

Predstavte si dialóg:

-Pani zlatá, vy ste ale pribraliii… to cez korosa?

-Mladý muž, ale také veci sa džentlmen dámy predsa nikdy nepýta!

-Jáj, prepáčte. Ja som myslel, že vo vašom veku je to už jedno!

Ja viem. Prvotný šok by bol asi taký obrovský, ako keď vo Švédsku  tretieho septembra 1967 zastala desať minút pred piatou všetka doprava a pokračovala až o piatej hodine. Po desiatich minútach. Z jazdenia v ľavom pruhu, sa prešlo na jazdenie v pruhu pravom. Kone, vozy, autá. Všetci začali jazdiť vpravo. A prešlo to. A trvá to dodnes. Samozrejme, angličania zaspali a dnes by už takýto experiment spôsobil nesmierne škody.

Predstavte si, aké by boli dialógy vo vzťahoch:

-Miláčik.

-Áno láska.

-A ty si ma už niekedy podviedol?

-Samozrejme, že váhaš. A nie raz! A prečo sa pýtaš?

-Len tak. Ja som ťa naposledy včera.

A keby si mali tí istí dvaja účastníci dialógu vymieňať rovnakú informáciu dnes, to by sa asi nezmestilo na jednu Á štvorku a bolo by tam veľa výkričníkov a plaču a bodiek namiesto plnovýznamových, vybraných slov.

Viete si predstaviť tie dialógy na rande:

-Aké máš krásne mihalnice!

-To sú umelé, lepené. Aj obočko mám vytetované.

-A oči máš tak krásne jemne belasé. To sa len tak nevidí. Určite si šťastná  a pyšná.

-Čo sííí! To mám šošovky. S modrým nádychom. Nevidíš, aký mám otlačený nos od okuliarov? Veď ja s tými mojim sedmičkami bez okuliarov alebo šošoviek nevidím, že absolútne nič.

-A prsia máš teda tiež urobené?

-Kdeže, ja som chudobná! Nemám na to. To je podprsenka s trištvrťovými kosticami. To len tak dobre vyzerá. A ty si na akom aute došiel?

-Mne tatko požičal osemnásťročnú Fábiu. Ale musel som si za desať eur natankovať, lebo už nemal benzín, takže keď bývaš ďaleko, tak ťa radšej odprevadím pešo, alebo pôjdeme električkou.

-Nevadí. Aj tak by si nemohol, lebo bývam so štyrmi kamarátkami v podnájme v trojizbáku. Takže sex buď u teba, alebo v aute.

-Ja bývam s rodičmi. Tak jedine to auto pripadá do úvahy, keď tak nad tým premýšľam.

-A dobrý si v posteli?

-Samozrejme, že ani neviem. Naposledy som mal babu na sex pred troma rokmi. A aj tá ma vysmiala.

Priatelia, tak by to nejako vyzeralo, keby sme si hovorili pravdu.

Kto koľko nakradol, kto koho zabil, kto koho udal, kto dal zasa v posteli úžasný výkon šesť krát za noc (trikrát dnu a trikrát von) a kto má naozaj niekoho rád.

A viete čo si myslím? Že ten prvotný šok, by sme asi rozdýchali podobne ako vo filme Hra na plač. Nad záchodovou misou pekne zoči voči hladine vody.

Zvyk je železná košeľa a my sme živým dôkazom toho, že si vieme zvyknúť fakt skoro na všetko. Ale vidím malú iskierku nádeje, že potom by ten svet naozaj nemusel byť až taký strašný. Bez prekvapení, bez odhalení, bez podozrievania, bez ciťákov a predtúch.

Akurát, že by bol určite sakra NUDNÝ.

Jozef Prazňák

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová