fbpx

V ŠKOLE sa má UČIŤ. Nie doma. Rodičia nevládzu popoludní 3 hodiny sedieť s deťmi nad učivom.

Ako začať v škole učiť po koroneVSKOLESAMAUCIT 

V škole sa má učiť. Dieťa v škole sa má učiť.

Áno, priatelia. Je to možno novinka dnešných dní, ale naozaj to takto vnímam. Moje, aj vaše dieťa, by sa v škole malo učiť. Niekedy mám dojem, že tam naše aj vaše deti chodia iba vyrušovať a hrať sa a naháňať a v neposlednom rade aj nudiť sa. Mám dojem, že im už nedokážeme ako rodičia vysvetliť, že v škole by predsa mohli vydržať iks-krát štyridsaťpäť minút a poslúchať a počúvať a dávať pozor a niečo sa reálne naučiť. Že rešpekt a úcta sú stále aktuálne slová a nemôže ich prevalcovať žiadna umelá inteligencia. Tá prináša falošnú úctu z nepoznaného a rešpekt zo strachu.

V škole sa má učiť. Učiteľ má v škole učiť.

Áno, priatelia. Na školách by ešte aj v dnešných dňoch mohol prebiehať výchovnovzdelávací proces nazývaný učenie. V školách by naozaj mohol byť pedagóg pedagógom a mohol by viesť pedagogický proces. Mohol by naše, aj vaše, aj svoje deti niečo naučiť. Veď učenie je taký krásny proces. Spomeňme si, ako nás niekto naučil šoférovať. Vymeniť olejový filter. Zapnúť práčku. Nainštalovať si do mobilu aplikáciu na sledovanie manžela/ky, alebo len obyčajné objednanie si novej kabelky v eshope. Všetko, čo dnes dokážeme, dokážeme iba vďaka procesu zvanému učenie a všetky aktivity denného života nás niekto naučil – učiteľ.

A pedagóg je taká zvláštna kasta učiteľa.

Lebo učiteľom môže byť kľudne aj sám život. Prípadne vlastné chyby, prípadne nabitý raťafák a vybité zuby. Učenie je mnohoraké, pestroraké a pestré, niekedy ťažké a niekedy ľahké.

Preto by sa pedagogický, výchovno-vzdelávací proces zvaný učenie, mal prevádzkovať v inštitúciách na to určených. Tak isto, ako sa proces prevýchovy prevádzkuje v nápravno-výchovnom zariadení, proces učenia sa, školenia sa, naučenia sa, by mal prebiehať v školách pod vedením učiteľa.

A teraz ruku na srdce. Keďže naše, vaše, ale aj ich deti sa na hodinách nudia, nesústredia, vyrušujú, hrajú, kukajú do mobilov, kukajú von oknom, alebo si len tak počas celej vyučovacej hodiny trhajú papieriky na miniatúrne konfetky, tak proces vyučovania jedinca stojaceho za katedrou, pred tabuľou, je značne, ale značne obmedzený. Upozorňovanie, napomínanie, vyhrážky, prosby a hrozby zaberajú z limitovaných štyridsaťpäť minút toľko času, že na proces samotný čas nevychádza. Ako-tak na zadanie rozsahu strán v učebnici, z ktorých si treba napísať poznámky a na zadanie domácej úlohy.

V škole sa má učiť. Nie doma.

A dostávame sa do ďalšej fázy. Učiť sa má, podľa nás, v škole a nie doma. Niektorí z nás naozaj poobede nevládzu tri hodiny sedieť s deťmi, ktoré sa vyslovene nechcú učiť. Chcú sedieť za kompom alebo utekať na ihrisko roznášať novinky, pikošky, úsmevy, radosť či kovid a nie učiť sa predmet za predmetom. Písať si poznámky, sťahovať z netu testy, diktáty, inštalovať „u s dvoma bodkami“, učiť sa banky (chemické), banky (ekonomické) a hrať vabanky (zajtra ma asi nevyvolá).

V škole sama učiť. Dilema.

Dnešná dilema učiteľa, najčastejšie vo forme osoby ženského rodu, teda učiteľky, je, prečo mám učiť sama? Prečo nemám podporu od rodičov, od žiakov, od vedenia, od štátu, od tvorcov učebníc, od ministerstva, od detských psychológov, antropológov, lekárov, psychiatrov…? Prečo mám v škole, v plnej triede vedome neprítomných detí, učiť sama?

Doteraz som sedela pred Tímsami a pozerala sa do obrazovky a tvárila sa že juchú, kovidové učenie, môžem sedieť doma, vychutnávať si manžela na houmofise a dieťa na dištančnom vzdelávaní, a ja, nabudená, namotivovaná si môžem sadnúť so slúchadlami na ušiach pred komp, zapnúť si prezentáciu, kameru a sama učiť. Sama za kompom. Sama v izbe. Sama pre seba.

Aby som po postkovidovej dobe zistila, čo som vedela. Učila som sama. Deti tam sedeli. Dúfam.

Ako z tohto kruhu von?

Mám v hlave presne dvadsaťštyri nápadov a návrhov, ktoré by situáciu ak nie vyriešili, tak aspoň zlepšili. Ale, keďže nie som minister školstva, ani riaditeľ školy a už nejakú tú dobu nie som ani učiteľ, pedagóg, tak si len hovorím, že treba vydržať.

A viete, čo je najhoršie?

Že my nejak dochodíme základku. Možno sa niekam aj dostaneme na strednú a zabudneme, aké to bolo na jedna až deväť. Ale zabudneme aj na to, že po nás prichádzajú ďalšie a ďalšie deti a jedného dňa príde deň, keď moje, naše, vaše deti budú riešiť podobnú/rovnakú/horšiu situáciu s deťmi – svojimi.

Nie, nebojte sa, nejdem nikoho otravovať riešeniami, návrhmi a rozpútavať celospoločenskú debatu. Všetci, opakujem, všetci vieme, kde sú problémy. Ak by sme si sadli dokopy možno desiati ľudia, tak pomenujeme spoločne všetky. Možno jeden človek ich všetky pomenovať nevie, ale viac hláv – viac kapusty. Či ako ma to učili?

A mne sa osvedčilo v mojom skromnom živote, že akonáhle dokážem pomenovať problém, dokážem nájsť nejaké riešenie. Rýchle. Nekomplexné, nekompletné, kompletné, zdĺhavé, bolestivé, nebolestivé… nejaké. Krok po kroku. Presne tak ako v živote. Krok po kroku nebráňme sa pokroku a uvidíme po roku.

Na záver len moja obľúbená veta z mojich pedagogických čias.

Opakovanie ja matka múdrosti. Otcom je reparát.

Všetkým pedagógom, učiteľom, žiakom, rodičom a všetkým, zúčastňujúcim a podieľajúcim sa na procese učenia želám, aby sme raz mohli riešiť niečo iné. Dovtedy, pevné nervy, priatelia.

Jozef Prazňák

Text vychádza v rámci rubriky #vikendOFF

Katarína Málková, jazyková korektorkaMáte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

Mohlo by vás zaujímať…

 

Mohlo by vás zaujímať