Človek si vždy nájde niečo, prečo je nutné sa rozčuľovať. Ako sa nevytočiť? Nevytočiť sa vieme?

Človek si vždy nájde niečo, prečo je nutné sa rozčuľovať – zamyslenie

Očakávame, že budú k nám druhí pozorní a milí.
Koľko miloty sme v úrade, za volantom či v obchode vyrobili MY?
Sme ako prázdne nádoby emóciami vyplnené,
vylievajú sa halabala, nekontrolovateľne, chcene i nechcene.
Nevytočiť sa vieme?

Lukas Levitan

V uliciach vládne pokojná nálada. Z obytného domu na rohu ulice je cítiť vôňu vanilky z čerstvo upečeného koláča. V oknách so záclonkami svietia lampy a mačky vyliezajú na nočné túlačky. Vládne akési zvláštne tajomné ticho. Možno je to ticho pred prichádzajúcim búrlivým víkendom.

V takto naaranžovanej atmosfére, kráčajúc ulicou uvažujem o pokoji. O pokoji, ktorý nie je podmienený ani vôňou, farbou či atmosférou vo vonkajšom okolí. O pokoji, ktorý by sme mohli vytvoriť sami vo vlastnom vnútri. Možno iba upriamením pozornosti do seba samých a na svoje vnútorné ticho. Psst!

Ale čo urobiť v situácii, keď do nášho pokoja zasiahne nečakaný podnet či udalosť zvonku?

Situácia v domove seniorov:

Počas svojej pravidelnej obchôdzky klientov ako sociálna pracovníčka, zaklopem na dvere izby, kde býva pani Dagmar. Keďže sa pohybuje už len za pomoci chodúľky, otvorím si dvere do jej izby. Avšak pani Dagmar nie je sama. Rýchlym krokom ku mne priskočí pani vyššej postavy a so zvýšeným hlasom sa predstaví ako jej dcéra. Zrejme som prišla v nevhodnú chvíľu, alebo má vysoká dáma zlý deň, pomyslím si.

Hlasno a direktívne vypovedá svoje požiadavky ohľadom pravidiel nášho zariadenia. Asi si ma zmýlila s niekým, kto rozhoduje o tom, čo jej práve prebieha mysľou.

Mierne zaskočená, ale pevne sa držiaca svojej pomyselnej „barly pokoja“, zareagujem.

„Zdravím vás, tak vy ste dcérka od našej klientky, pani Dagmarky. Teší ma, pracujem tu len krátko a prišla som pozvať vašu mamičku na spoločenský program. Ten začína o niekoľko minút. Vyhŕknu zo mňa slová v rámci duševnej sebaobrany.

Pani zmĺkne. Pozorujem, ako sa jej napnutá tvár zjemňuje a s prekvapením povie.

„Samozrejme, že sa mamička podujatia zúčastní, príďte o chvíľu, som už na odchode,“ odpovedá zmierlivým hlasom a jej ústa naznačujú úsmev.

Neviem, čo presne spôsobilo bojovú náladu u dcéry pani Dagmar.

Nuž, človek si vždy nájde niečo, prečo je nutné sa rozčuľovať.

Myslím si, že v situácii, v ktorej sme sa ocitli, bola moja reakcia iba záchrannou brzdou v banálnej, ale napätej situácii.

Lukas Levitan

Uvažujem, že byť pokojným v meditačnom centre, v chráme či v chalúpke pri praskajúcom ohni je príjemné, ale jednoduché. Avšak zostať pokojným počas búrky denných udalostí, zvratov či prchkých nezdarov v našom okolí  je zložitejšie. Je vôbec dôležité byť pokojným? Na túto otázku som dostala odpoveď od jedného človeka:

Predstav si, že ľudské vedomie je v stave pokoja ako číra hladina vody.

Na nej sa jasne odrážajú farby i obrazy vonkajšieho sveta a dokonca vidieť krásy a tajomstvá jazera aj pod hladinou. Ale čo sa stane, ak tichú harmóniu vody naruší spadnutý konár zo stromu alebo hodený kameň? Voda sa rozčerí, rozvlní a jednotlivé obrazy, ktoré boli viditeľné, sa zakalia pieskom a blatom. Možno aj naše rozhodnutia, riešenia dokážeme správne uskutočniť v upokojenej hladine našich duševných vôd.

Nemyslíte?

Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh aj z prostredia dlhodobo chorých pacientov. Pôsobila ako sociálna terapeutka v hospici aj domove sociálnych služieb. Knihy: Za dverami liečebne, Zo zápisníka terapeutky, Čo vy na to? (vydavateľstvo Elist)

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/