Spomenula som si na výrok môjho syna, keď ma videl oddychovať : „Oddychuješ ? Rob to, ale poriadne!“

Spomaľme sa

Už to bude takmer rok, čo sme spomalili. No mnohí spomalili iba navonok, trochu upravili svoj denný režim a naďalej robia všetko po starom. Nevšimli si totiž, že sa im nedarí dosiahnuť stav vnútorného spomalenia.

Vnímam okolo seba nadšencov, ktorí chcú dosiahnuť svoju vonkajšiu zmenu cvičením alebo zmenou stravovacích návykov. Možno sa snažia aj o vnútornú zmenu v podobe zníženia objemu vnútrobrušného tuku. To všetko sa však týka iba nášho fyzického tela a na spomalenie toku nášho myslenia, na vypnutie vnútorných programov a zastavenie reakcií, kedy reagujeme prakticky na každého a na všetko, akosi zabúdame.

Naša myseľ je úžasná.

Vďaka nej totiž myslíme. Je to absolútne inteligentný dizajn, a preto pred Stvoriteľom dávam klobúk dolu. Predstavujem si ju ako permanentne fungujúci softvér, ktorý môže byť tak dobrý sluha, ale aj zlý pán. Problém robí vtedy, keď nás valcuje myšlienkami, ktoré generuje automaticky. Je ako počítač riadený iným prevádzkovateľom, ktorý funguje nezávisle od nás samotných a nám nezostáva nič iné, iba sa prizerať.

Spúšťa myšlienky a reakcie, ktoré v nás vyvolávajú emócie, a tie nás niekedy veľmi zaťažujú. Myseľ je nástroj nášho ega, ktoré sa tak rado porovnáva s inými, ktoré vytvára s obľubou rôzne myšlienkové konštrukcie, rado hodnotí, súdi a posudzuje. A najhoršie na tom je, že nielen druhých, čo sa deje bežne, ale aj samého seba. Často nás manipuluje a vytvára v nás myšlienky, ktoré sú živnou pôdou pre pocit viny a výčitky. A to nehovorím o závisti, žiarlivosti, krivde a iných emóciách, ktoré sú dôsledkom produktov našej mysle.

Takže, čo s tým?

Skúsme zapojiť všímavosť a rozpoznať v sebe toho pozorovateľa, ktorý v nás vníma všetko – naše telo, naše emócie aj myseľ.

Ak dokážeme toto všetko pozorovať, prídeme na to, že nie sme objekt nášho pozorovania, sme vedomie, ktoré to všetko vníma. Keď si toto uvedomíme, zistíme, že sa nemusíme stotožňovať s emóciou alebo myšlienkou, ale ani s telom, v ktorom sa nachádzame. Pretože myšlienky a emócie sú niečo, čo sa stále mení, ale vedomie, ktoré si toto všetko uvedomuje, zostáva konštantne prítomné.

Takže, ak nám príde ponuka v podobe myšlienok, ktoré sa zvyknú potom, ako im dáme pozornosť, rozrastať ako myšlienkový strom a začnú spúšťať našu vnútornú nepohodu, môžeme im prestať venovať pozornosť. Myšlienky sú ako holuby. Stále poletujú hore-dole a dokážu narobiť kopu špiny. Ak ich prestaneme kŕmiť našou pozornosťou, odletia. Áno, možno prídu ďalšie, no keď zistia, že nemajú do čoho zobnúť, omrzí ich to a sami odletia. Je to jeden zo spôsobov, ako sa s myšlienkami naučiť pracovať.

Aj mňa na chvíľku moja vlastná myseľ podrobila pohŕdaniu a vyčítaniu, aj ma odsúdila, prečo posledného polroka neviem ráno skôr vstať a cvičiť.

Len dva roky dozadu som totiž vstávala už o pol piatej. Odcvičila som si zostavu a potom som si ešte čítala. Až potom sme zobudili deti a o siedmej som vyrážala do práce. Teraz v tom čase neviem vstať a doprajem si spánok. Cítim, ako som vnútorne spomalila. Zrejme si to moje telo žiada. Z úcty k nemu počúvam, nenechám na seba mojou vlastnou hlavou tlačiť a doprajem si to, čo som si nedopriala dlhé roky – o siedmej ešte spím.

Potom pokojne vstanem a môžem začať pracovať. Vnímam to ako dar. Na home office som si vytvorila nový pracovný režim. Teraz totiž nikdy neviem, kedy môj pracovný deň skončí, niekedy aj dosť neskoro. Ale jedno viem, kedy začne, pretože toto mám vo svojich rukách. Inak, nie každý si uvedomí, že môže byť vďačný za home office. Za „home“, pretože má domov a za „office“, pretože má prácu. Ak precítime vďačnosť za obe tieto veci, ktoré často berieme až príliš samozrejme, hneď sa dokážeme inak naladiť.

Spomenula som si na výrok môjho syna, keď ma videl oddychovať : „Oddychuješ ? Rob to, ale poriadne.“ Áno, aj ja som si myslela, že za každých okolností potrebujem niečo robiť a keď už to robím, vrátane pasívnej aktivity, teda oddychu, tak jedine poriadne. Ale to len naša myseľ má potrebu dávať všetkému nálepky a hodnotiť kvalitu nášho konania.

Objavila som však niečo nové.

V čase, keď nepracujem, nejem, nespím, nevarím pre rodinu a nerobím nejakú inú obľúbenú aktivitu, som objavila nový priestor, v ktorom nič nerobím, len som. A to je úplne iný stav bytia, aj keď len na malý okamih.

A teraz posuňme svoje doterajšie vnímanie a skúsme všetko, čo sa s nami deje – aj to robenie, aj to „nič“ nerobenie – prežívať inak ako doposiaľ: úplne a naplno. Všimla som si, že ak dokážeme nejakú činnosť robiť naplno, ak sa dokážeme do nej nielen úplne ponoriť, tak potom sa z nej dokážeme aj úplne vynoriť. Naopak, ak niečomu nevenujeme svoju úplnú pozornosť, bude sa nás to stále držať a opakovane vťahovať do nedokončenej situácie.

Ale nezabudnime, tlačiť sa do toho je kontraproduktívne. Je úplne rozdielne, ak vychádzame z postoja, že „môžeme“, a teda výsledok nie je podmienený, ako keď „musíme“, hoci aj v dobrom, lebo „chceme“. Pretože, ak niečo „musíme“ a nedostaví sa želaný výsledok, ocitneme sa v zajatí viny z nenaplneného očakávania.

Za posledný rok som takto rozpoznala, aké to je, keď robím, ale aj nerobím veci v úplnom ponorení sa do prítomnosti.

Zisťujem, aké to je počúvať, vidieť, vnímať všetkými zmyslami, cítiť naplno a byť v niečom úplne ponorená. Keď cítim, keď sa teším, keď milujem, dokonca aj keď sa hnevám, všetko robím naplno. Užívam si život v tomto tele, život plný vnemov, pocitov, vôní a chutí, život plný nádherných vrstiev a rôznych farieb. Užívam si bez strachu život plný života a už viem, že ten pocit dokonalého bytia sa dostaví vtedy, keď nemyslím na budúcnosť a netrápim sa minulosťou, pretože viem, že to, čo som už urobila, sa nedá urobiť lepšie.

Tieto momenty sú jedinečné, pretože všetko, čo robím celou svojou bytosťou, je úplné a patrí prítomnému okamihu.

Keď sme naplno v prítomnosti a vychutnávame si svoju kávu, čerstvý chlieb s maslom alebo stretnutie s nejakým človekom, hoci len v spojení online, nedá sa myslieť na to, že môžeme na niečo ochorieť, zomrieť, že prídeme o prácu a že nás opustí partner. Je to tým, že nemôžeme mať dve myšlienky naraz, pretože naša pozornosť vie byť upriamená iba na jednu. Keď sme naplno ponorení v tom, čo je tu a teraz, keď nás myseľ neodvádza do minulosti a budúcnosti, sme šťastní, zdraví a spokojní so všetkým tak, aké to je.

To neznamená, že si nemôžeme niečo naplánovať a vytýčiť si cieľ. To je meraný čas, ktorý v sebe, okrem plánovania schôdzok či voľného času, zahŕňa aj poučenie z minulých chýb, aby sme ich neopakovali. Čoho sa však potrebujeme zbaviť, je hromadenie „psychologického“ času, ktorý neznamená nič iné, len čas venovaný identifikácii s minulosťou a neustáleho nutkavého projektovania do budúcnosti.

Ak sa prehnane sústredíme na svoj cieľ, nevidíme kvety pri ceste, nevnímame slnečnú oblohu, neuvedomujeme si krásu a zázrak života, ktorý nás obklopuje. A tak máme konečne príležitosť oslobodiť sa od zajatia našej mysle. Zamerajme svoju plnú pozornosť na prítomný okamih a opýtajme sa samých seba : „Aký problém mám v skutočnosti práve teraz?“

Zora Vypušťáková  – povolaním právnička a manažérka, ale tiež koučka zaoberajúca sa etikoterapiou

Korektúra: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/