fbpx

Tu a teraz? Náš „stroj času“ – naša myseľ – na základe zranení minulosti generuje strachy budúcnosti.

Ako nájsť vnútorný pokoj a stiahnuť sa do prítomnostiAko nájsť vnútorný pokoj a stiahnuť sa do prítomnosti?

Určite ste už neraz počuli, že najlepší liek na všetky trápenia je vnútorný pokoj a stiahnutie sa do prítomnosti. Je to ozaj najúčinnejšia a, podľa mňa, nenahraditeľná metóda k spokojnosti, v živote kedykoľvek použiteľná. Ale zopár ľudí sa ma opýtalo, čo konkrétne odpoveď na otázku – ako nájsť vnútorný pokoj a stiahnuť sa do prítomnosti vlastne znamená? Prečo sa na to v poslednom čase dosť často poukazuje? Veď je jasné, že sme a žijeme v prítomnosti. Tak načo tie rady?

Fyzicky v prítomnosti žijeme stále, to áno.

Stroj času na presun do minulosti či budúcnosti zatiaľ poznáme len zo sci-fi filmov. Ale každý máme v sebe takýto stroj v podobe našej mysli. Tá je taká dokonalá šikovnica, že si s tým poradí ľavou zadnou. A hlavne to dokáže robiť nepretržite a zmeny vykonávať obratom. Doslova v jednom okamihu je schopná skákať z minulosti do prítomnosti.

Neustále nás upína na zážitky z minulosti, vyhľadáva najmä to zlé, čo sa stalo, znova premieta, ako sa to stalo a až citeľne nám dokáže oživovať a aktualizovať bolesť, ktorú sme cítili pri nejakom zážitku. Takže celá myseľ pretrváva pozornosťou v minulosti.

Ale už o sekundu v nás vytvára zároveň neutíchajúci strach, že sa to všetko zlé bude zasa opakovať, že znova utŕžime zranenia a ako v repríze budeme cítiť tú bolesť. To nám berie zároveň nádej a dôveru, že náš život, vzťahy, udalosti môžu dopadnúť tentokrát dobre, že môžeme mať z nich radosť, aj keď voľakedy to tak nebolo. Takže celá myseľ je teraz negatívnou pozornosťou v budúcnosti a snaží sa tam držať ako kliešť.

Náš „stroj času“ – naša myseľ – na základe zranení minulosti generuje strachy budúcnosti.

A je touto kyvadlovou dopravou na trase Minulosť – Budúcnosť tak neskutočne pohltená a zaneprázdnená, že nemá akosi čas zastaviť sa v stanici Prítomnosť. V tej „TU a TERAZ“.

Takže bežne nežijeme v priamej prítomnosti, teda väčšinou.

Prakticky to môžeme pozorovať úplne jednoducho. Keď si uvedomíme pri jednoduchých činnostiach, napríklad varení, či ozaj vnímame zeleninu, ktorú čistíme, vôňu variacej sa polievky a korenín, ktoré do nej pridávame, teplú paru, ktorá sa na nás vyvalí spod pokrievky. Ak áno, vnímame ozaj prítomnosť. Sme vnorení vo varení. Celí.

Pokiaľ si ale pri tom varení zvládneme naplánovať, čo všetko hneď v pondelok po práci musíme vybaviť a zároveň znova zacítiť nepríjemný pocit zo stretnutia s prísnym šéfom, ktorý nám opakovane zohráva správanie našej matky v detstve, tak sme od prítomnosti naozaj veľmi vzdialení.

Byť v prítomnosti znamená vnímať len to, čo sa deje práve teraz, v tejto chvíli, dnes.

Pokiaľ sa nám to darí, samo osebe nám to prináša vnútorný pokoj, bez toho, aby sme sa nejako špeciálne snažili.

Teraz som O.K. a sústredím sa len na to. Vôbec, ale vôbec neriešim, čo sa bude diať zajtra. To, ako bude vyzerať to zajtrajšie dianie, totiž nikto na svete nevie. Aj keby sme boli jasnovidci, aj tak nám v živote prichádzajú inverzie a zvraty. Behom pár sekúnd mi do toho môže ktokoľvek a čokoľvek vstúpiť a šmahom ruky to zmeniť.

Tak načo sa trápiť nad niečím, čo vôbec nevieme, ako dopadne.

To bytie v prítomnosti je, že naozaj vnímame tu a teraz, doslova nedovolíme našej mysli, aby riešila čokoľvek iné a kamkoľvek inam skákala.

V mysli mám len… som vo svojom byte, práve varím polievku a počúvam príjemnú hudbu… A tam STOP! Dosť! Či sa mi podarí uvariť večera, čo budem robiť večer, tým sa budem zaoberať až večer, lebo tá myšlienka bude patriť až prítomnosti večera.

Takže len pokojne čakám a pozorujem, čo sa mi deje. Vnímam len prítomnosť, tie dané minúty, v ktorých som, čo práve teraz robím a vnímam atmosféru okolo. Tu a teraz. Také samo-uzdravovacie chvíle.

Že si neviete predstaviť, ako sa to dá dosiahnuť?

Je to jednoduché. Skúste byť zasa ako malé deti. Spomeňte si, ako ste boli malí a vžite sa na chvíľu do nejakej situácie, napríklad, keď ste sa vo svojej detskej izbe hrali so skladačkami. Ako ste sa cítili? Kde bola vaša myseľ?

No predsa pri skladačkách. Vaša myseľ riešila len to, čo práve ruky robili, zamerala sa na to, akú farbu skladačky práve hľadá v krabici, do akej polohy tú skladačku priloží k tej druhej. Neriešili ste, že vám niekto pred chvíľou vynadal za nevynesený kôš. V tej chvíli ste cítili len pohodu, radosť a tešili sa na dotvorenie skladačiek. Vaša myseľ riešila maximálne čas o pár minút neskôr, kedy sa pochváli mamičke s hotovým výtvorom.

Takže, keď sa vás bude najbližšie snažiť vaša myseľ prevalcovať minulo-budúcimi skokmi, zastavte sa a položte si otázku, čo by ste robili, keby ste boli v tejto chvíli tým dieťaťom.

A ako dôkaz, že to funguje, pozorujte nejaké deti vo svojom okolí, uvidíte, že oni dokážu len tak byť – žiť v prítomnosti. Nezaoberať sa tým, čo bolo, ani čo bude, oni žijú tu a teraz a sú pre nás v tomto ohromnými učiteľmi.

Takže je fajn, že sa máme od koho inšpirovať. A popri tom byť pokojní a pozorovať, kam nás život vedie. A ako si sám, či už s naším zásahom, či bez neho, aj tak nezastaviteľne plynie. Prítomnosťou. Existuje aj viacero metód a veľmi jednoduchých spôsobov, ako si stiahnutie a zotrvávanie v prítomnosti trénovať, ale o tom niekedy nabudúce.

Monika Pišteláková

Autorka je motivačná koučka  –   www.monikapistelakova.sk    

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

 

Mohlo by vás zaujať…

S Milanom Markovičom som sa rozprávala o jeho pohľade na dnešnú dobu. Témou bola aj satira a jej úloha v modernej dobe. Ako hodnotí ľudí na vysokých postoch a ich rozhodnutia? Prečo si myslí, že politika sa prezliekla za epidémiu a prešlo jej to? Porozprával aj o svojich aktuálnych projektoch a pripravovanej knihe.

Mohlo by vás zaujímať