fbpx

V dávnejších časoch sa pozeralo na úmrtie ako na bežnú vec. Kto sa narodil, musí aj zomrieť…

Zvyky a tradície pri úmrtí člena rodiny kedysi V dávnejších časoch sa pozeralo na úmrtie ako na bežnú vec – zvyky a tradície pri úmrtí člena rodiny kedysi…

Bolo samozrejmé, že kto sa narodil, musí aj zomrieť. Keďže starí ľudia žili v spoločnej domácnosti so svojimi deťmi a vnukmi, skon blízkeho človeka prebiehal postupne pred očami celej rodiny. Prestal byť vlastne strašiakom, ale stal sa trúchlivým svetielkom, ktoré pomaly stráca na intenzite, poblikáva, až celkom zhasne. Tým procesom raz všetci prejdeme, a keďže milované tváre našich najbližších budeme mať okolo seba, odchod z tohto sveta nebude taký strašný.

Tak to prežívali minulé generácie, keď starí ľudia nekončili svoju životnú púť v nemocniciach, starobincoch, útulkoch a hospicoch medzi cudzími ľuďmi.

Aj porekadlo o umieraní bolo také: „Mladý človek môže, ale starý misí!“ Starší alebo vážne chorí ľudia sa na smrť chystali. Pripravili si šaty do rakvy, šetrili peniaze na pohreb. Možno to bol ich spôsob vyrovnania sa so smrťou. I keď sa našli takí, trochu ľahkovážni, ktorí mykli plecom, zasmiali sa a vraveli: „Načo odkladať peniaze na takie smutnie veci?! Radšej si ich užime! Nebojme sa, že nás nezakopú! Misia… Na vrchu nás predsa nenahajú!“

Vraví sa, že pred smrťou sa dejú niektoré zvláštne veci.

V prvom rade to boli sny – keď sa snívalo o kalnej vode, o trhaní zubov alebo o neveste, to vraj veštilo skorú smrť v rodine. Bol to krik kuvika v blízkosti domu alebo večerné kikiríkanie kohúta. Ľudia tomu veľmi dlho verili a niektorí veria dodnes. Rodina sa snažila uľahčiť umieranie modlením, zachovávaním ticha okolo zomierajúceho a zapálením sviečky „hromničky“. Nesmelo sa kričať, plakať, nariekať a volať zomierajúceho menom, pretože sa verilo, že zomierajúci sa bude dlho trápiť a nebude mu dopriate tiché a bezbolestné zosnutie.

Ľudia tiež verili, že keď sa chcel zomierajúci s niekým blízkym rozlúčiť, vytrvalo ho čakal, aj napriek prognózam lekára, a keď dotyčný vstúpil do miestnosti, až vtedy zomierajúci v pokoji zaspal.

Hneď po zomretí zastavili v dome všetky hodiny, zakryli zrkadlá a otvorili obloky, aby duša človeka bez prekážky odletela na druhý svet.

Zomrelého obriadili a umyli až po troch hodinách po skonaní, pretože sa verilo, že sa ešte môže prebrať k životu. Tieto úkony robili susedia alebo vzdialení príbuzní, ale na mnohých dedinách bola žena, ktorá špeciálne tieto práce a úkony vykonávala, obliekala mŕtvych a upravovala ich v truhle. Ochranným úkonom bolo zatlačenie očí mŕtveho peniazom, lebo pohľad nebohého by mohol privolať ďalšiu smrť v rodine.

Niektorí ľudia dávali do rúk mŕtveho peniaz a zopäté ruky mu obmotali ružencom (pátričkami).

Kedysi mŕtvym mužom obliekali biele spodné oblečenie a ženy zase obliekali do sviatočného kroja. Tmavý oblek, a tiež tmavé šaty do truhly, začali obliekať zosnulým až pred prvou svetovou vojnou, niekedy v 20. rokoch minulého storočia. Kedysi oblečeného zosnulého vystreli v prednej izbe. To sa dali na niekoľko stoličiek dosky, na tie sa porozkladalo seno, alebo slama, ktorá sa prikryla bielou plachtou a až potom na ňu položili nebožtíka.

Bývalo tiež zvykom, že sa pri mŕtvom ľudia modlili a bdeli.

Cez deň to boli starí a nevládni ľudia a v dávnejších dobách mrzáci a žobráci, za čo dostávali drobný peniaz a chlieb. Bolo zvykom, že sa pri mŕtvom bdelo aj v noci. Vtedy však zvykli „strážiť“ muži, a tí si chvíľu skracovali aj hraním kariet. Pokiaľ bol mŕtvy v dome, nepatrilo sa robiť žiadne veľké práce okolo domu a už vôbec nie na poli. Malo sa len dôstojne smútiť, modliť a v dobrom spomínať na zosnulého. Rakva nebožtíka bola vystavená v prednej izbe, pri nej bol stolček, na ktorom bola zapálená sviečka, pohárik so svätenou vodou a halúzkou rozmarínu.

Každý, kto sa prišiel so zosnulým rozlúčiť, prežehnal ho tým rozmarínom namočeným do svätenej vody a v dávnejších dobách ho aj pobozkal na čelo.

Týmto textom pokračujeme v seriáli: Návrat ku koreňom s Janou Torzewskou Kamenskou (poklady minulosti pretavené do prítomnosti).

Jana Torzewská Kamenská sa venuje tvorbe šperkov a čerpá pri nich z minulosti. A tiež zo skúseností a toho, čo ju naučila jej starká.

Janinu tvorbu nájdete tu: RETROBIJOU a jej stránku na FB tu: https://www.facebook.com/RetroBijou.sk

Na ďalší text sa môžete tešiť už čoskoro…

Korektúry textu Zvyky a tradície pri úmrtí člena rodiny kedysi : Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať