fbpx
Tikanie biologických hodín a manželské povinnosti

Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno šťastné manželstvo.

Kde bolo tam bolo, v jeden deň nasledujúci po piatku (áno bola to práve sobota) sa jedna žena a jeden muž (tradičníci) rozhodli, že spečatia (nechajú si opečiatkovať lajstro) svoj zväzok doteraz pokojného spolunažívania.

A tak si dobrovoľne (jej tikali biologické hodiny a on mal pred očami vidinu pravidelných manželských povinností) dali sľub, že spolu ostanú v dobrom (to je to kedy je to celkom ľahké) aj v zlom (tam sa už väčšinou pamäť vytráca).

Takže milé veľké deti. Začíname. Práve od tohto bodu naša rozprávka začína. Pohodlne sa usaďte, skontrolujte si percentá batérie, dajte si v postieľke pod hlavu ešte jeden vankúšik, aby ste lepšie videli na displej vášho jediného priateľa.

Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno šťastné manželstvo. (Ehm, ehm, asi som to hneď na úvod prestrelil. Skúsim ešte raz.)

Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno manželstvo. Bolo úplne tradičné – teda si ctilo tradície rodnej zeme rakúskouhorskej. On spokojný zamestnanec nemeckého veľko korporátu v Prešporku (teda skôr na jeho ďalekom okraji), vyrábajúceho vozíky pre ľudí (veľmi voľný preklad).

Ona fešná a (v práci) stále usmiata zamestnankyňa maďarskej rafinérky, ktorá v príkrom rozpore so zdravým rozumom, predáva vodičom automobilov (pohonné) látky a nepriamo ich núti, aby sa nie lenže pripili, ale ožrali až úplne na doraz a začali spoločne vyspevovať napríklad v C-Dur, alebo kľudne aj v A-Mol.

Ako skoro každé rakúskouhorské manželstvo aj oni dvaja si užívali slobodu, voľnosť a bezstarostnosť spoločného, nového života.

A začínali pekne od piky (druh starej bodnej zbrane, pozostávajúcej z tyče zakončenej kovovými hrotom – Slovník slovenského jazyka), v prenajatej dvojgarzónke, s normanským (vikingským) nábytkom vďaka nekonečnej zručnosti mladomanžela a dokonalosti návodu na zostavenie.

Po večeroch, keď už po večernej hygiene ležali obaja v posteli (ktorú si upravili skoro jedným ťahom z gauča) držali sa za ruky, usmievali a spoločne kuli  (búšili tvrdým predmetom do žeravého a polotečúceho materiálu na kovadline) plány. V nich už videli nádherné vzdušné zámky (nevedno či FAB, alebo Richter Czech, či Adlo) a seba bok po boku v slnkom zaliatej budúcnosti.

Nevedno kedy, ani prečo, ale jedného dňa si mladomanželka išla ráno pokecať zoči voči záchodovej mise.

-Zle je!- zľakli sa obaja mladí a doteraz šťastní účastníci dobrovoľnej dvojice,- prišla na nás choroba! Ale my to prekonáme! Zvládneme!- spoločne sa utešovali.

Po počiatočnej úľave a prázdnom žalúdku,  prišli spoločne k názoru, že predsa len sa ranná praženica nemá uskladňovať v chladničke a jesť z mikrovlnky na večeru. Manželka prisľúbila, že večer už variť nebude a o večeru sa postará manžel nákupom mrazenej pizze v Jednote (je sila).

On  sa v miernom strese (v prepotenom tielku pod modrou košeľou) zbalil narýchlo do práce( mobil, karta, laptop), zbehol dole po schodoch všetkých sedem poschodí (zasa raz obsadený výťah), naštartoval svoje veľké (3992 milimetrov dlhé), služobné, terénne vozidlo vyrobené kúsok západne od Moravy, šliapol na plynový pedál a uháňal (čo mu len konské sily v jeho litrovom motore stačili) cez krásavicu na Dunaji (ľudia v minulosti asi slopali viac, ako dnes) na jej druhý koniec, až tam hen kde slnko zapadá.

Áno, milé deti, stihol to.

Do práce došiel načas, upotený, neučesaný, ale stihol si  pichnúť (strčiť dochádzkovú kartu do služobných hodín a vytiahnuť ju odtiaľ von) o minútu osem. A ako asi správne tušíte (teda, vy bystrejší) doma až taký úspešný nebol a praženica na vine nebola tiež. Vyzerá to tak, že doma si síce strčiť stihol, ale vybrať už nie. Zapamätajte si deti. Lepšie päť minút pred jednou ako minútu do jednej.

Mladomanželke bolo celý deň v práci akosi nevoľno a preto sa objednala k lekárovi.

Ten jej tesne pred koncom svojej šichty stihol oznámiť, že má zájsť do najbližšej lekárne a kúpiť si indikátor prítomnosti choriogonadotropínu (tehotenský test) a v prípade jeho pozitivity, teda ak sa objavia na stupnici čiarky dve (teda, že už nebude vo svojom tele sama, ale že bude mať dočasného podnájomníka), má sa ozvať svojmu gynekológovi a stomatológovi (neuvádzame pojem zubár, lebo ani pri prvom menovanom sme neuviedli pojem – veď viete kam sa pozerá…)

Bolo že to radosti a plaču od šťastia (asi), keď sa s touto novinou podelila doma s manželom.

Bolo že to plánov! Do rána hľadali ideálne bývanie, študovali hypotekárne úvery a lízingové finančné plány. Bude treba dieťaťu vlastnú izbu (ideálne so záhradkou a pieskoviskom a preliezkami a bazénikom),  rodinné auto (ideálne také kam sa zmestí kočiar v neposkladanom stave), vlastné meno, dupačky, ponožky, plienky a novú posteľ ideálne takú, kam sa zmestí mamička s dieťatkom na dlho). Veľkú a bezpečnú…

Čas plynul, bankové hypotekárne úroky klesali, lízing sa už skončil trikrát, manželka dočasne ubytovala vo svojej telesnej schránke ešte jedného podnájomníka.

Takto si šťastne spolu nažívali celé roky. Priberali, preberali (susedov a politiku), sledovali filmy a seriály.

Jedného nesviatočného dňa, deň po oslavách osemnástych narodenín mladšieho potomka, hovorí manžel manželke:

-Ty, moja, chcel som ti povedať, že ti už asi vlastne ani nemám čo povedať.

-Ty, môj, nič si z toho nerob. Ale keby si niečo mal, tak mi kľudne povedz (budem v šoku, ale rada si ťa vypočujem).

-Dobre sme to zvládli. Pozri na naše deti.

-Dobre. Pravdu máš.

-A ten náš najstarší…

-Ten mi robí radosť.

-Aj slušné dievča si našiel…

-Aj v práci je už dva roky.

-Aj tú dvojgarzónku má peknú a za slušný peniaz prenajatú…

A zazvonil zvonec a rozprávke nebol nikdy koniec.

Milé deti, dobrú noc.

Jozef Prazňák
Ak sa vám článok páčil, pozrite si viac o autorovi alebo si prečítajte ďalšie víkendOFFky

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová