Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Byť dobrým začína byť dôležitejšie ako doteraz. Frustrácia a zatrpknutosť nás prevalcujú, ak rýchlo nepreradíme na inú rýchlosť a nezmeníme prístup. Nastavme sa kolektívne a skúsme prehodiť výhybku.
Bol mi to čert dlžen, že sa mi chce stále veriť, že tam niekde, na kraji miest, okresov a krajín, číha dobro.
Nič tomu totiž nenasvedčuje, že je.
Pozeráme na seba zachmúreným pohľadom ponad rúško, odvraciame tváre ak vidíme že sa deje neprávosť, small talk sa považuje za čudnú vec. Rastie nezáujem, frustrácia, spolupatričnosť sa niekam vytratila. Internetové diskusie sú plné nešťastných, neprajných komentárov. Nečudujem sa, že sa dobro skrýva.
Ja mám dušu romantickú, povahu optimistickú a ilúzie som ešte úplne neposkladala do starej škatule na povale. Musí byť, no nie? To dobro. Ja ho vídam všade, odmalička, ale v rýchlosti teraz len možno nestíhame podísť k nemu bližšie. Zrýchlili sme a dobro sa nám vyhýba, bojí sa vysokorýchlostných otáčok našich životov. Zalieza do kúta, keď cíti prudký pohyb. Hanbí sa za svoju tvár, lebo ju my, ľudia, už nespoznávame na počkanie. Možno je vystrašené, lebo ho už ťažko identifikujeme, odkedy sa už vzájomne nepozeráme jeden druhému priamo do tváre.
Poznať dobro sa dnes už nenosí.
Nie je to in, víťazia tvrdé a ostré lakte. Naučili sme sa, že byť dobrým je prejav slabosti, že sa tak vystavujeme riziku, využijú nás, podvedú, ba až zničia. Kedy sa nám toto stalo? Zatrpkli sme zrejme pod nánosmi každodennej reality.
Vídam dobro v rôzne nariedenej koncentrácii aj v tejto dobe, každý deň. Vyhľadávam ho, pretože na neho nechcem zabudnúť. Chcem si pamätať ten pocit, keď sa vás dotkne. Zistila som, že najviac sa dobro skrýva v ľuďoch.
Napríklad dnes na ulici.
Prechádzam Záhradníckou a okolo mňa ide muž. V stredných rokoch až v seniorskom veku, tvár unavená a vráskavá, ale v očiach stále život. Podáva mi červenú gerberu. Spadla vám, usmieva sa. Ďakujem, pristúpim na jeho hru, ani som si nevšimla. Vymeníme si úsmevy, pohľady sa nám stretnú a každý si ide svojím smerom. Spokojne. Ja dokonca veselo, s tým kvetom v ruke. Pod mojim domom ho dám predavačke v potravinách, oči nad farebným rúškom sa rozžiaria, po počiatočných rozpakoch je dojatá. Aj ja som. Koľko málo stačí, aby mal niekto lepší pocit.
Na stenách budov čítam nápisy. Hľadám znamenia, ktoré mi nikto nevezme. Bude dobre, hlása nápis na okne vysokej budovy, na chodníku po ceste do práce svieti ružové srdce. Na tom istom chodníku pani zachraňuje vrabca vypadnutého z hniezda, volá a zháňa informácie ako sa postarať o to drobné stvorenie, pristavujú sa ľudia. Minulý týždeň mi suseda poslala čerstvé bedle nazbierané v lese, ďalšia sa ponúkne že postráži mačku.
Zastavte, ešte nastupuje pani, kričí mladá teenagerka na šoféra električky, ktorý si zabudol skontrolovať spätné zrkadlo. Neplačte, počula som hovoriť muža v potravinách staršej bezdomovkyni, nič sa nedeje. Kupuje jej nové rožky, lebo tie jej sa rozkotúľali po špinavej dlážke predajne.
Nie, neschováva sa, je tu.
Len je to vec optiky, či ho chceme vidieť, alebo radšej podľahneme šedi dnešnej doby, kedy chceme byť Xenami a Supermanmi, kedy sa tvárime že ho nepotrebujeme. Naivné a slniečkárske rozmýšľanie, často počúvam od okolia. Ale aké účinné! A viete čo ešte dobro vie? Niekedy sa volá ľudskosť, mení sa podľa potreby.
Bez dobra sa žiť nedá.
Neučí sa to v škole, ani nám ho nepodaruje dobrý kamarát, lebo my sami to naše musíme pustiť na svetlo a obaliť sa ním, ako huňatou prikrývkou z mäkkej pleteniny.
Terapeuti hovoria, že všetko začína v rodine. Predstavme si, že by v tých našich boli všetci na seba dobrí, že by to bolo pravidlom, dvakrát sa nadýchnuť kým niečo poviem, urobím. A ako mexická vlna by sa šírilo z jedného na druhého, ako neviditeľná, obrovská sieť.
Upracme si vlastné dobro, oprášme z neho nánosy prachu a skúsme ho aplikovať najprv na tých, čo sú najbližšie. Uvidíme čo sa stane.
Bude dobre, nie že nie.
Autorka je blogerka
