Stalo sa niekedy, že ÁNO ani zďaleka neznamenalo áno? A to napriek tomu, že bolo vyslovené?

Stalo sa niekedy, že ÁNO ani zďaleka neznamenalo áno? A to aj napriek tomu, že bolo vyslovené?

Ako deti sa učíme rozprávať, teda priraďovať slovám významy. Skúsenosťou a často intuitívne zisťujeme, že jedno a to isté slovo môže mať viacero podôb, viacero významov, dokonca aj úplne protichodných. Stalo sa niekedy, že ÁNO ani zďaleka neznamenalo áno? V závislosti od kontextu môže znamenať čosi úplne iné.

Ak sa dostaneme do tejto spleti podôb/foriem slov, prichádza často k zmätku, nedorozumeniam, hádkam. Muž prestáva rozumieť žene, matka dcére, kamarátstva a vzťahy sa narúšajú. Vytvárame si o tom druhom projekcie, mylné predstavy, púšťame do vzťahov strach, pomyselne sa „vyzbrojujeme“, aby sme boli pripravení na konflikt.

AKO je dôležitejšie než ČO…

Stalo sa niekedy, že ÁNO ani zďaleka neznamenalo áno? A to aj napriek tomu, že bolo vyslovené? Stalo sa, že sme nezapočuli dôležitý odtienok? Nevycítili podstatu? Nezachytili kľúčový podtón, skrytú informáciu, jemné gesto/náznak?

Teóriu o tom, koľko z počutého rozhovoru naozaj vnímame cez slová samotné a koľko z toho počujeme práve cez to „nevyslovené“ (teda cez neverbálnu či paralingvistickú komunikáciu), poznáme asi všetci. Až paradoxne znejúce čísla – len 30 % z povedaného obsahu naozaj počujeme/zachytíme a až 70 % ide pomimo všetkého verbálneho – nám však často nehovoria mnoho.

  • Čo si máme pod tým predstaviť?
  • Máme sa zmieriť s tým, že rozprávame, ale slová sa nedostávajú k prijímateľovi?
  • Naše slová nemajú váhu, ktorú im prikladáme?
  • Čo robíme v narábaní so slovom nesprávne?

Slovo samotné, a tu zámerne odhliadam od jeho významovej hodnoty, má naozaj vo väčšine prípadov oveľa menšiu obsahovú váhu, než jeho forma, ktorou ho použijeme.

Obsah slov je to, na čom sme sa v našom spoločenskom systéme my, ľudia, dohodli, ako budeme pomenúvať deje, predmety či javy okolo nás.

Forma je dôležitá…

Avšak to podstatné, teda to, čo naozaj počujeme, sa deje cez ich formu. A tá môže byť zakaždým iná.

To naozaj dôležité prebieha akoby medzi vyslovenými slovami – v ich farbe, tóne, hlasitosti, dôraze. V gestách, ktoré ich sprevádzajú, v jemnej mimike.

Predstavme si to podobne, ako keď napríklad pečieme chlieb. Podľa receptu dáme vždy rovnaké ingrediencie, v rovnakom pomere, pečieme pri rovnakej teplote. Avšak výsledná forma, chuť a podoba upečeného chleba nikdy nie je rovnaká. Vieme, že raz sa nám vydaril lepšie, a cítime, kedy to nie je „úplne ono“.

S láskou, Nina Menkynova

Autorka je lektorka. Viac nájdete tu: https://www.facebook.com/ninamenkynovayoga/

Korektúry: Katarína Málková

Mohlo by vás zaujímať…

Myšlienka v hlave vyrieknutá cez slová. Ako pracovať s vedomím?

Mohlo by vás zaujímať