Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Pomáha ľuďom bez domova
V dopoludňajších hodinách kráčam zamyslená ulicou, keď si všimnem hlúčik hlasno sa prejavujúcich ľudí. Postávajú okolo lavičiek na námestí a ich vzájomné dialógy a pohyby tiel mi pripomínajú scénu ako z divadla. „Herci“ komunikujú podľa naučeného scenára bez mikrofónu, ale napriek tomu je ich dobre počuť. Divákmi sú náhodní okoloidúci. Možno sú takíto ľudia v každom meste a nevzbudzujú už žiadnu pozornosť, pretože sme si na nich akosi zvykli.
Hovorí sa, že nikdy nehovor nikdy. Vám sa to nemôže nikdy stať? Skutočne?
Prechádzam s pochopením okolo nich, ale v určitom momente sa zastavím. V duchu si predstavujem, ako asistentka ohlási číslo režijnej klapky a dve „herečky“ začínajú scénku.
Staršia zo žien drží v ruke fľašu s čírou tekutinou a oslovuje hlasno tú mladšiu, ktorá má sotva dvadsať rokov.
„Daj si, čo je, čo to tu hráš!“ dobiedza staršia žena a búcha mladšiu ženu do ramena.
„Nie, nechcem, nedám si,“ bráni sa.
„Ále, nóó…“ nedá sa odbiť tá staršia a otvára zátku od fľaše. Pritlačí fľašu k jej ústam a …
„No, vidíš, do jednej nohy a ešte do druhej nohy, tak… supéér,“ víťazne konštatuje staršia zo žien.
Mladá žena, ktorá nemá ani dvadsať, glgá tekutinu a ja so sklonenou hlavou zrýchlim krok. Mojím vnútrom prechádza akási ľútosť. Ľútosť, ktorá mi veľmi nepomôže, a ani tej mladej žene, ktorá trávi týmto spôsobom čas v uliciach veľkomesta.
Keby som poprosila ľudí žijúcich na ulici, aby mi rozpovedali svoje príbehy, určite nebudú rovnaké. Aj keď dôsledok – súčasný štýl života majú spoločný.
O ľuďoch bez domova som sa porozprávala s Martinou Némethovou.
Martinka, okrem práce so starými ľuďmi máš skúsenosti aj z práce s ľuďmi bez domova. Aký je tvoj postoj k ľuďom, ktorí sa ocitli v tejto životnej situácii?
Môj postoj k nim sa zmenil, odkedy som s nimi začala pracovať. Je potrebné zistiť, s kým sa rozprávate. Niektorí sú ochotní hovoriť o svojej minulosti, niektorí sa s ňou ťažšie vyrovnávajú a nechcú sa tak otvoriť. Práca s nimi mi otvorila myseľ aj oči a ich rôzne osudy ma zasiahli v ten správny čas. Človek sa zvyčajne pozerá na ľudí bez domova ako na žobrákov, ktorí nechcú pracovať. Ale mnoho z nich malo svoj domov, rodiny, deti, budúcnosť, ktorá sa im zrazu rozpadla z rôznych, väčšinou smutných, niekedy až šokujúcich dôvodov.
Sú to ľudia, ktorí majú skvelý zmysel pre humor napriek ťažkému osudu a sú medzi nimi mimoriadne inteligentné osoby, s ktorými sa dajú viesť skvelé rozhovory. Práca s nimi mi zmenila život a dokonca to boli práve oni, ktorí ma naučili hovoriť nie.
Ilustrácia Radovan Vincze
Nohy ho vedú kamsi v diaľ
V kútiku duše cíti žiaľ
Myšlienky utíchli
Srdce ticho bije
Nevie, kam ísť
Kde sa dnes ukryje…
Martina Némethová
Pracovala si v útulku sv. Lujzy de Marillac ako opatrovateľka. Čo bolo predmetom tvojej pracovnej činnosti?
Ako opatrovateľka som sa starala o klientov. Do mojej činnosti patrilo podávanie liekov a hygiena, pranie odevov, starostlivosť o poriadok, dohliadanie na dodržovanie pravidiel, upratovanie, administratíva, dezinfekcia.
U imobilných alebo čiastočne mobilných klientov prebaľovanie, podávanie stravy, sledovanie zdravotného stavu a v prípade potreby ošetrenie ich rán podľa pokynov.
Verím, že ľudí, s ktorými si prichádzala do styku, sprevádzali aj ich príbehy. Oslovili ťa niektoré z nich?
Bolo ich dosť… Oslovili ma najmä klienti, ktorí sa ľuďmi bez domova stali po ťažkej tragédii, úraze, ochorení alebo po úmrtí v rodine, kedy dedičské spory prešli do smutných zakončení pre viacerých ľudí. Predstavte si, že ráno ide vaša polovička nakúpiť a už sa nikdy nevráti a vy starostlivosť o rodinu či platenie účtov v kombinácii so smútkom už nezvládate a pomaly, ale isto sa dostanete na ulicu, pretože vám banka vezme strechu nad hlavou a nemáte vôbec žiadne miesto, kam by ste išli.
Niektorí z klientov ma oslovili tým, že sa vzdali fľašky a snažili sa postaviť na vlastné nohy. Snažili sa zbaviť závislosti na drogách, aj keď im to išlo veľmi ťažko.
(Nemôžem sa vyjadrovať konkrétne bez ich súhlasu. Zdôverili mi dôverné informácie, ktoré nepatria verejnosti.)
Vidíš nejaké východisko, nádej v situáciách, v ktorých sa ľudia bez domova nachádzajú?
Vďaka práci v útulku pre ľudí bez domova som si uvedomovala, že pre každú, aj nepríjemnú situáciu existuje východisko. Klienti, ktorí boli schopní a zdravotný stav im to dovoľoval, si našli prácu. Ďalší si vďaka tejto práci našli aj ubytovanie a mnohým starším klientom sa našlo ubytovanie v zariadení sociálnych služieb. Sociálni pracovníci v útulku usilovne hľadali možnosti, ako im pomôcť s dlhmi, dôchodkami a potrebnými dokumentmi, stratenými dokladmi. Práca zamestnancov útulku bola v tomto smere úžasná.
Východisko z tejto zložitej situácie nájde máloktorý človek sám. Je potrebné, aby mu niekto ukázal smer a možnosti, a pokiaľ naozaj chce, je možné mu pomôcť. Myslím si, že zariadenia pre ľudí bez domova by sa nemali podceňovať a štát by v tejto činnosti mohol podať pomocnú ruku. Pomoc by sa zišla všetkým neziskovým organizáciám, ktoré sa snažia šíriť osvetu a pomoc v tomto smere. Raz sa na podobnom mieste môže ocitnúť ktokoľvek z nás…
Martina a Bystrík
Ako ovplyvnila táto práca tvoj život?
Ako som už spomenula, ľudia bez domova ma naučili hovoriť nie a vlastne ma naučili aj zdvihnúť hlas a povedať svoj názor. Za to im ďakujem, uľahčuje mi to viacero situácií, aj keď niekedy je lepšie byť ticho.
Zmenila som pohľad na ľudí, ktorí sedia na lavičkách. Vyhýbam sa iba ľuďom očividne pod vplyvom omamných látok, ale už nemám predsudky a nepozerám na nich krivým pohľadom.
Každú finančnú záležitosť veľmi zvažujem, aby som sa nedostala do situácie, kedy ostanem bez financií a začnú sa problémy.
Dávam si pozor na ulici, aby som sa dostala zdravá domov k tým, ktorých milujem. Snažím sa pomáhať svojej rodine tak veľmi, ako sa len dá.
Útulok sv. Lujzy de Marillac mi ukázal, že aj vzťahy na pracovisku môžu byť skvelé, či s kolegami, alebo s vedúcimi. Zažila som tam veľa dobrého, úsmevného a stretla som skvelých ľudí s obrovským srdcom. Za všetko, čo sme spolu zažili, odpracovali a za ich trpezlivé vysvetľovanie, im patrí moja vďaka.
Pripravila
O krátke postrehy z hospicu sa delím s verejnosťou v knihe Za dverami liečebne, ktorú nájdete už aj v kníhkupectvách na Slovensku.
Korektúry textu Zostať spolu v dobrom aj zlom: Katarína Málková
Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/
