fbpx
Online vyučovanie a psychika detí

Online vyučovanie a psychika detí: „Deti, dajte si teraz rúška cez oči. Idete odpovedať!“

Online vyučovanie a psychika detí

Nedávno som si všimla diskusiu na LinkedIn, kde sa jedna mamička podelila o otrasnú skúsenosť. Keď vošla do izby dcéry, ktorá bola práve na online vyučovaní, našla ju s rúškom cez oči. Dcéra jej povedala, že musí ho mať, pretože pani učiteľka si to želá, aby zabezpečila, že nebude čítať odpovede z ťaháku.

Mama sa rozhodla napísať učiteľke. Tu je odpoveď učiteľky (meno mamičky sme v redakcii zmenili)

Dobrý deň, pani Adamíková,

ďakujem, že ste mi napísali a tiež za vašu otvorenosť. Je ťažké obmedziť v tomto režime akékoľvek možnosti na podvádzanie alebo odpisovanie. Tiež je veľmi obtiažne zabezpečiť férovosť a rovnaký prístup k žiakom.

Preto si myslím, že použiť rúško na oči je jednou z možností, ako si môžeme preveriť vedomosti žiakov bez toho, aby žiaci čerpali informácie pri skúšaní z prezentácie knihy alebo zošita.

Takto nám to funguje aj na iných vyučovacích hodinách, a nemyslím si, že by s tým mohol nastať u detí problém.

-Koniec citácie-

Deti zažívajú veľmi ťažké obdobie.

Nie sú v kolektíve. Dni trávia pred počítačom. Strácajú možnosti, ktoré patria k normálnemu detstvu. Keď sa k tomu pridruží povinnosť prekryť si oči, hraničí to už so šikanou zo strany učiteľa. Kde je dôvera? Kde je podpora učiteľa v tak ťažkých časoch?

Spýtala som sa psychológa, čo môže takéto konanie učiteľa spôsobiť. Oslovila som Martina Milera a položila som dve otázky na tému online vyučovanie a psychika detí .

Martin, ako sa môže podpísať takéto správanie učiteľa na psychike žiaka?

Zaskočil ma už samotný tón odpovede od pani učiteľky. Oceňuje úprimnosť a otvorenosť, ide jej o férovosť a overenie poznatkov, a to sa usiluje dosiahnuť pomocou obmedzení. Iste, je dôležité, aby deti získavali vedomosti, učili sa, rástli. A pred sto rokmi by v tomto kontexte asi nikto príliš nespochybňoval trstenicu.

Máme tu v niečom podobnú situáciu ako pred sto rokmi. Aj vtedy svet bojoval s pandémiou, ale v mnohom sme sa už predsa len pohli. A možno niekedy ani nie. Vedomosti sú určite dôležité, ale za tých sto rokov sme prišli na to, že či vedomosti máme, alebo nemáme, nie je nám to nič platné, ak sú pošramotené naše emócie. A o tie ide aj v tomto prípade.

Z odpovede pani učiteľky sa dozvedáme, že si nemyslí, že by s tým deti mali mať problém. A zjavne je o svojom názore presvedčená, lebo ani neponúka možnosť, že by si to u detí mohla overiť. Alebo, že by si to overila aspoň cez rodičov, alebo niečo podobné. Trochu empatie nikoho nezabije, ale mohlo by spochybniť presvedčenie pani učiteľky.

Mne sa už samotná predstava toho, že mám niečím zakryté oči a pri tom mám odpovedať, nepáčila. Napriek tomu som si to na chvíľu skúsil. Bolo to nepríjemné. Chápem, že deti sú vynaliezavé a učitelia potrebujú hľadať spôsoby, ako sa s tým vysporiadať, ale tento spôsob je nedôstojný.

Možno by bolo lepšie budovať v deťoch nielen vedomosti, ale aj osobnosť, sebahodnotu, sebaúctu, sebavedomie. Nie som si istý, či to ide s rúškom cez oči. Lebo ak im v budúcnosti budú chýbať vedomosti, tak sa ich jedného dňa doučia. Ale keď im bude chýbať to ostatné, tak strávia veľa času zbytočnými pochybnosťami o sebe a tomu by sa dalo predísť.

Čo by podľa teba ma urobiť rodič? Ako by si to riešil ty? Resp., čo by si poradil rodičom?

Prvé, čo mi zišlo na um, že by som navrhol , aby pani učiteľka učila s rúškom na očiach. Ona predsa svoj predmet už ovláda, tak by s tým nemala mať žiadny problém. Ale možno by to nepomohlo a možno to ani nie je dobrý nápad.

Apeloval by som na jej empatiu. Pokúsil by som sa jej vysvetliť, že môžu byť deti, pre ktoré to možno nie je žiadny problém (a nemusí to byť kvôli ich vedomostiam) a napriek tomu to nie je v poriadku.

A môžu byť aj také, ktoré nemajú problém s vedomosťami, ale prekryté oči v nich môžu vyvolať tak silný pocit úzkosti, že z pamäti žiadne poznatky nevydolujú.

Pravdepodobne si mnohí z nás spomínajú na spolužiakov, ktorí nemali problém napísať písomku na jednotku, ale odpoveď pri tabuli bola pre nich nočnou morou. A možno nielen na spolužiakov, možno my sami sme mali takýto problém. Asi je jasné, že to nebolo o vedomostiach. To, čo nám podrážalo nohy, boli naše emócie. Áno, vystavovanie sa takýmto situáciám má svoj zmysel, ale musí sa to robiť citlivo. S ohľadom na konkrétneho žiaka, určite nie paušálne a nasilu. A to hovorím o odpovedi pred tabuľou, nie o rúšku na očiach. Lebo, stáva sa, že niekedy potrebujeme niečo prezentovať, a tak je dobré postupne sa v tom trénovať. Ale neviem o žiadnej situácii, kedy by dospelí ľudia hovorili s rúškom na očiach (iba ak metaforicky, ale to je iná téma).

Pripravila Martina Valachová

Kontakt na Martina Milera: www.arsviae.sk

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová