Často sa ma pýtajú, prečo robím „prácu so smrťou“

“V domovoch dôchodcov ľudia len ležia, vlastne čakajú na smrť!”

ČAKANIE NA SMRŤ

“V domovoch dôchodcov ľudia len ležia, vlastne čakajú na smrť!” Často vyrieknutá veta z úst bežných ľudí. Áno, mohlo by to tak vyzerať. Ale je to vôbec možné? Aké je čakanie na smrť?
Už sme to niekedy zažili, keď sa o tom vyjadrujeme?

Človek v zariadeniach s dlhodobou starostlivosťou, ktorý je odkázaný na ležanie na lôžku, nečaká na smrť. On stále dýcha, vníma, pociťuje – žije. Otázka znie, ako. Nad tým môžeme pouvažovať.

Bez slov

Na oddelení je akosi rušno, ale predsa sa dostane ku mne informácia o prijatej pacientke.

„Na izbe číslo osem leží pani po prekonaní mozgovej porážky. Nechodí a nerozpráva. Je smutná a celý deň len hľadí na strop. Je možné niečo pre ňu vymyslieť?” spytuje sa ma izbová lekárka.

Prichádzam do izby číslo osem, kde sú umiestnené štyri postele. Všetky sú obsadené staršími ženami vo svojich pyžamách, alebo takzvaných “anjelikoch”. Pristupujem k lôžku, kde leží pani Anna. Má osemdesiatdva rokov a po zhliadnutí jej tváre si uvedomím, že je u nás opakovane.

Avšak predtým ešte chodila za pomoci barle a navštevovala spoločenskú miestnosť. Mala obľúbenú knihu “Povesti spod Sitna” a vždy si z nej čítavala.

Moment, kedy sa nám stretnú pohľady je plný nostalgie, smútku i radosti zároveň.

Možno by sa rada opýtala: “Pamätáte si na mňa?” ale už to nebolo možné.

Pani Anna následkom porážky nemôže hovoriť. Rozumie, ale nereaguje slovne. Len pomocou mimiky tvárových svalov a posunkami.

Naše štvoro očí vedia, že sa dohodneme.

Sanitárky pripravujú Aničku do vozíčka a odvážam si ju do spoločenskej miestnosti. V náprsnom vrecku má aj okuliare, akoby vedela, že jej ponúknem činnosť. Za stolom aj s inými pacientami sa cíti rozveselene. Pohľadom koketuje s modrou andulkou, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou mojej práce v oblasti socioterapie.

“Spomínate si na andulku Fufi?” pýtam sa Aničky.

Kýva súhlasne hlavou, usmieva sa a snaží sa jej meno vysloviť. A vtedy to začína. Pravidelné cvičenie slov počas jej prítomnosti v sociálnej miestnosti.
Naše stretnutia sa stávajú milou samozrejmosťou a pani Anička ma vždy víta s radostným úsmevom. Knihy tvoria jej zábavu číslo jeden. Ukazuje mi obrázky miest, ktoré počas života navštívila a dokonca sa jej podarí, síce ťažko ale predsa, vyslovovať slovo jej rodnej dedinky – Dolné Patince.

S neuveriteľnou námahou mi na prstoch ruky vysvetľuje niečo, čomu nerozumiem. Ťažko nachádza slová, alebo len kúsky z nich. Pripomína mi to slovný rébus, ktorý mám vylúštiť. Už to mám! Z jej obce totiž pochádzajú slávne herecké osobnosti ako Štefan Kvietik, Július Pántik, Milan Kňažko a iní.

Chvíle s ňou by som mohla označiť za smutno veselé, ktoré vyžadujú veľa trpezlivosti na obidvoch stranách. Ale stojí to za to. Na jednej strane pocit pacientky, ktorej pobyt v zariadení nie je nudným a ona nevstupuje do sveta ničoty a apatie, na strane druhej dobrý pocit terapeutky, ktorá zisťuje, že dobre zvolená aktivita má pre pacienta význam.

A tak sa pýtam. Je možné čakať na smrť?

Alebo sa snažíme do poslednej chvíle v živote ešte niečo pekné uvidieť, počuť, alebo vytvoriť? Alebo len rozjímať vo svojom myšlienkovom svete a prehodnocovať o čom náš život bol?

Nuž, posúďte sami.
Zuzana Balašovová Donátová,

Knihy:
Za dverami liečebne
https://elist.sk/kniha/za-dverami-liecebne/

Čo vy na to?
https://elist.sk/kniha/co-vy-na-to/

Mohlo by vás zaujímať