Katarína Kopcsányi: S ohnivou čiarou za zadkom

Najprv tri deti, potom (zatiaľ) tri knihy. Katarína Kopcsányi vyštudovala žurnalistiku, je mamou troch detí a žije v Leviciach. Prešla si viacerými okresnými redakciami, písala všetko môžné, rôzne žánre, ale vždy jej boli blízke predovšetkým tie publicistické. Po tretej materskej dovolenke začala spolupracovať najskôr s jedným, a neskôr aj s ďalšími časopismi. Jej doménou sa stali skutočné príbehy ľudí, za ktorými cestovala po celom Slovensku a dokonca aj za hranice krajiny. Postupne prešla k písaniu životných príbehov, spracovaných do knižnej podoby. Vo veku 43 rokov napísala príbeh najznámejšej slovenskej Japonky Denisy Ogino pod názvom S dušou Japonky. O tri roky neskôr to bol príbeh o pohnutom i láskavom živote známej nevidomej sochárky Marianny Machalovej – Jánošíkovej: Svetlo je aj za oponou. V súčasnosti dokončuje svoj tretí román, ktorého predpokladaný termín vydania je máj 2019.

Bola si dievčatko, ktoré si rado vymýšľalo príbehy? Písala si si svoje fantázie? Ak áno, o čom boli?

Bola som dieťa, za ktorým horela ohnivá čiara. Doslova. Jasné, že som si vymýšľala príbehy a mala som šťastie aj na kamarátky, ktoré sa veľmi rady zapájali do mojich fantazijných výletov. Pri hre Prvé písomné zmienky o mojej fantázii sa datujú do mojich deviatich rokov, keď som si začala zapisovať vymyslené rozprávkové príbehy a veršovačky. V tom období som vyhrala aj prvý ozajstný školský diplom za vlastnú tvorbu. No a témou bola príroda, zvieratká a také to detské sci-fi, čo by bolo, keby…

Čo “môže za to”, že si sa rozhodla študovať novinárčinu?

Niečo, čo s novinárčinou vôbec nesúviselom, ale s očarením:-). V prvom ročníku na gymnáziu som vyhrala súťaž s vlastnou poéziou.Víťaz v kategórii fotografie bol môj terajší manžel. Je o rok starší a už v tom čase spolupracoval ako fotografický elév s okresným periodikom. Požiadal ma, či by som mu nenapísala niečo výstižné k fotografiám štyroch ročných období, ktoré mali ísť do novín. Z niečoho výstižného boli nakoniec pravidelné príspevky a pri písaní (i tom chlapcovi) som už akosi ostala.

Kedy sa zrodilo rozhodnutie písať príbehy? A prečo nie aj iné formáty? Napríklad rozhovory, reportáže … ak si to písala predtým aj, tak prečo tie príbehy?

Ako sa hovorí: bola to náhoda, hoci náhody neexistujú. V čase, keď som sa predčasne vrátila z tretej materskej dovolenky naspäť do redakcie okresných novín, začalo štrajkovať zdravie mojej najmenšej, preto som sa vrátila na materskú dovolenku. Bez písania som ale nevydržala a prijala som ponuku šéfredaktorky jedného ženského časopisu napísať sem-tam nejaký skutočný príbeh. Bola to konkrétna ponuka a musím priznať, že mi na dlhý čas totálne sadla.

Pamätáš si na príbeh, ktorý v tebe najviac zarezonoval? Máš kontakt s ľuďmi zo svojich knižiek a príbehov?

Tých príbehov bolo veľmi veľa. Veľmi. Ale možno jeden z tých prvých – chemická katastrofa v maďarskej obci Kolontár, kde zahynulo pod červenou jedovatou masou iba ročné dievčatko. Prechádzala som sa po tých uličkách, z ktorých odpratávali červený hnus, vo vyfasovaných vysokých gumákoch, s rúškom na tvári a reálne sa ma dotýkalo to, čo tí ľudia prežívali. A tiež to boli príbehy žien, ktorým muži uniesli deti a ktoré sa ťahali niekoľko rokov, kým došlo k zmieru alebo inému riešeniu. Podľa možností som sa ale zameriavala na pozitívne príbehy a s mnohými ich protagonistami som dodnes v kontakte.

Koľko si mala rokov, keď si dostala ponuku napísať svoju prvú knihu? Bolo to náročné rozhodovanie, či prijať alebo nie? Napísať príbeh na tri strany v počítači je úplne iný level ako vystavať celú knihu.

Keď mala moja staršia dcéra Katka deväť rokov (teraz má 25), požiadala ma, aby som jej napísala knihu. Bolo to milé a hlavne to bol prvý podnet k tomu, aby som sa rozhýbala. Aj som sa rozhýbala a čosi po tridsiatke som začala písať knihu na vlastný námet. Lenže – narodila sa mi tretie dieťa a kniha išla bokom. Ako sa vraví, čo má prísť, príde a ja som v 42 rokoch dostala konkrétnu ponuku od knižného vydavateľstva. Nuž a zvládla som to. A čo bolo úplne najdôležitejšie – zistila som, že ma písanie „do hĺbky“ baví.

Čo bolo a je pre teba (podľa teba) na napísaní knihy najnáročnejšie? Myslíš, že sa dá naučiť písať? Alebo to človek jednoducho musí mať v sebe…

Presne túto otázku som dostala iba prednedávnom a musím sa priznať, že netuším, či sa dá naučiť napísať knihu. Ja patrím zrejme do tej druhej skupiny, ktorá to má vďaka dobre skombinovaným génom tak nejako od prírody.

Teraz píšeš náročný príbeh, kde je to veľmi o pocitoch hlavnej hrdinky. Dokážeš sa s ňou stotožniť? Mne Jiří Langmajer v rozhovore povedal, že zomiera aj päť krát do týždňa. Prežívaš so svojou hrdinkou jej drámy?

Samozrejme. Základ je vedieť sa vcítiť do pocitov postavy a prežívať to spolu s ňou. Pokiaľ sa to nepodarí alebo sa to nepodarí úplne, je to, podľa mňa, v tom diele cítiť. No a terajší rozpracovaný príbeh je fakt psychicky náročný, čo kompenzujem rýpaním sa v záhradke a behaním.

Nájdeš si čas na čítanie kníh iných autorov? Máš nejaké srdcovky? Sú témy, knihy, žáner, po ktorom nesiahneš?

Ako dieťa som mala rada sci-fi, mayovky a detektívky. Ako dospelá som k tomu pridala aj historické romány a literatúru faktu. No a nesiahnem po literatúre, ktorej prvoradým cieľom je čitateľa šokovať a všetko ostatné ide do pozadia. Som taký ten pokojný čitateľ, ktorý hľadá korene, fakty, vysvetlenia a nepotrebuje k tomu ako bonus extrémne nadnesenú hrôzu a senzácie.

Máš prestavu, o čom by mala byť tvoja ďalšia kniha?

Áno. Tá moja prvá, dávno rozpísaná. Je, ako inak, o živote a urobila som dobre, že som ju nechala čakať. Z viacerých ohľadov, lebo časom a skúsenosťou sa mi ponúkli úplne iné pohľady a rozuzlenia.

Taká klasická otázka … Kde samu seba vidíš o päť, desať rokov?

Za klávesnicou. Ako inak.  Som pri nej, odkedy som prišla na tajomstvo prstokladu a pokiaľ, nebodaj, vyhorím, zachráni to moje obľúbené pečenie alebo kreatívna tvorba. To je ten plán B, ktorý ma veľa razy zachraňuje už aj teraz.

Pripravila: Oľga Viestová